1. Veľmi zlý deň

Na tržnici dnes bolo poriadne živo. Vládol na nej veľký ruch. Väčší než obvykle, pretože túto noc do mesta prišla veľká karavana až z Kandomu. Netuším, kde to je, ale usudzujúc podľa oblečenia mužov a žien, ktorých som videl, bolo to bohaté a vzdialené mesto. Nikto v Bagose by na seba neobliekol tak krikľavé oblečenie, až ma z neho boleli oči.

Cudzí obchodníci vykrikovali na okoloidúcich, aby si kúpili ich tovar a zväčša sa im podarilo pozornosť upútať. Ľudia naslepo nahmatávali opasky, aby mohli z mešcov, visiacich na boku, vytiahnuť nejaké mince. Obchodníci zarábali dobre.

Zvuk cinkania malých, no drahocenných mincí, som počul až sem. Nemohol som si pomôcť a zakaždým som sa otočil, či sa mi to náhodou len nezdá.

Nezdalo.

Ľudia nakupovali všetko od súdkov vína, cez drahé látky, až po zvieratá. Áno, dokonca tu mali aj také stánky, no, možno to skôr boli hory klietok. Tam stálo najviac ľudí, čo je zrejme aj dôvod, prečo tam smerujem ja.

I ten najhlúpejší zlodej vedel, že najlepšie sa kradne všetkým na očiam, pretože ak chcete niečo skryť, dajte to tam, kde to vidieť. Preto je ľahšie potiahnuť mešec z opaska v dave ľudí, kde vás nevidieť, hoci tam ste, ako na opustenom mieste, kde ste len vy a vaša obeť.

Stále tu ale bolo riziko tohto nechceného povolania. Zákony sú zákony a nech žijete, kde chcete, asi všade za krádež človek príde o ruku, ktorou kradol.

Doteraz som si spomínal na Steffa, ktorého pred mesiacom chytili a odsekli mu obe ruky, pretože použil pravačku i ľavačku. Šikovný Hewett ho už nepustil k sebe a nechal ho prosiť pred zatvorenými dverami hostinca.

Nikto za ním nešiel - ani ja, pretože som vedel, že ak by som urobil, prišiel by som o možnosť dostávať večer teplé jedlo a spať pod strechou. Mnohým by to prišlo málo, ale ja som bol nanajvýš spokojný a nechcel som o to prísť. A už duplom nie kvôli chlapcovi, ktorý i tak mal čoskoro zomrieť, ak sa mu niekto o rany nepostará.

Dosť som pochyboval, že sa ktosi našiel.

Okolo mňa prešla žena v ľahkých červených šatách tak tenkých, že pri dobrom pohľade som mal možnosť vidieť i to, čo mali pôvodne zakrývať. A veru bolo, na čo sa pozrieť.

Zahryzol som si do pery, aby som sa priviedol späť do reality. Nevšimol som si, či pri sebe mala nejaký mešec, no moje pochybnosti boli určite oprávnené. Takáto panička má väčšinou sluhov, ktorí jej chodia nakupovať. Alebo manžela. Bolo teda potrebné, nájsť si iný cieľ na moju krádež.

"Nitraugská koža, pozrite sa!" Kričal nejaký chlap s riedkymi vlasmi. Po tvári mu tiekol pot a celkovo bol nechutný i vďaka svojmu vypasenému pupku. Preto tam zrejme nemal ani jedného zákazníka. I ja osobne by som sa k nemu bál priblížiť a okradnúť ho.

Tentokrát okolo mňa bez povšimnutia prešla trojica pochudších mužov s tmavou pokožkou. Smerovali priamo k tomu vypasenému obchodníkovi.

"Drahí páni!" Zvolal na nich podliezavo. "Vitajte, pozrite sa na túto kožu, no nie je úžasná?" Zdvihol ruky vyššie, aby bolo lepšie vidieť prostú hladkú kožu bielej farby s podlhovastými čiernymi pruhmi. Na koncoch sa z nej ťahali dlhé čierne chlpy. Bohovia vedeli, čo za netvorovi to patrilo.

"Takúto trofej by som si rád pridal do zbierky..." zamrmlal ten prostredný.

Vypasencovi zatleli v očiach malé ohníčky, aké často nájdete aj v očiach zlodeja či darmožráča. Znamená to, že zaznamenal príležitosť na zisk a kto nie je hlupák, chopí sa jej zubami-nechtami. "Môžem vás uistiť, že takýto kúsok nikde inde nenájdete..."

"Ako máme vedieť, že naozaj patrila Nitraugovi?" Spýtal sa jeden z trojice.

"Je pravá, namojdušu, pravdu vám hovorím!" Trval na svojom tučko. "Uznávam, nebol to veľký kus, ale ulovili ho jazdci kdesi pri toku Sumkevasu..."

Len čo sa začali dohadovať, odkiaľ tá kožušina je, prestal som počúvať hneď z dvoch dôvodov: pretože som nemal páru, kde tie mestá sú a preto, lebo ma tu čakala práca. Za posledné dni som nepriniesol dosť veľa peňazí a to treba čo najrýchlejšie napraviť.

Pošúchal som si ruky a začal sa pomaly približovať ku skupinke.

Kradnutie je svojim spôsobom rovnako umenie, ako boj s mečom či kormidlovanie lode. Musíte sa to dlho a tvrdo učiť, potom si to musíte vyskúšať na vlastnej koži so všetkými rizikami, ktoré sa s tým spájajú a až vtedy sa to naozaj naučíte, hoci nikdy nebude tak dobrý, ako si myslíte, že ste.

Muži sa tam stále dohadovali, usudzujúc podľa máchania rukami, vyzeralo to na hádku a hádka znamená zníženú pozornosť a to vždy pomôže pri jednoduchšom potiahnutí mešcov.

Urobil som dva kroky doľava, stojac kúsok od nich a tváriac sa, že sa pozerám kdesi do diaľky po čomsi veľmi zaujímavom. Potom som urobil ešte jeden krok a napokon ešte jeden ďalší. Už som cítil pach prepoteného oblečenia. Bol som blízko... Zhlboka som sa nadýchol a pomaly som začal naťahovať ruku, popri čom som očkom pozeral po opasku i po predavačovi, ktorý ma ako jediný zo všetkých prítomných mohol odhaliť.

Pod prstami som pocítil poddajnú kožu, pevne som ju zovrel a mierne zdvihol. Robil som to už miliónkrát, ale vždy mám pocit, že to robím prvýkrát. Rozdiel bol v tom, že oproti mojej prvej úlohe sa moja technika zlepšila.

Slabo som trhol mešcom a ten sa uvoľnil, urobil som tri rýchle kroky dozadu a otočil som sa. Muži sa už hádali, no majiteľ...teda bývalý majiteľ...mešca sa ani len neotočil.

Našťastie, nevšimol si to.

Víťazoslávne som sa uškrnul a vybral som sa ďalej, vyhadzujúc si mešec do vzduchu a chytajúc ho do ľavej ruky. Vtom som sa zamračil a poťažkal som si ho. Niečo tu nesedelo... Rýchlo som ho rozviazal a strčil doň ruku, modliac sa, aby som si len myslel, že sa mýlim.

Nemýlil som sa.

"Do riti!" Zanadával som a vytiahol z mešca šesť strieborných mincí. Bol na nich jednoduchý znak mačky, čo je znak Bagosu. Všetko mi bolo jasné. Netuším, koľko stojí nitraugská koža, ale určite aspoň zlatku, takže tamtá trojica sú len poskokovia miestnych obchodníkov, ktorí sa na trhu chcú zbaviť nechcenej konkurencie. Nebolo to nič nezvyčajné a stretol som sa s tým už mnohokrát.

My, zlodeji, takýchto poskokov nenávidíme, pretože kvôli nim hazardujeme so svojimi rukami bez toho, aby sme poznali pravé riziko. Nikdy pri sebe nemajú veľa peňazí a ak vás chytia pri okrádaní práve takéhoto človeka, tak prídete o ruku kvôli ničomu.

Horší sú ale strážcovia, ktorých si nevšimnete, dokým vás nechytia. Potom vás čaká už len jeden osud.

Otočil som sa a mal som pravdu. Už sa bili a nadávali si tak hnusne, že to tromflo i moje nadávky, ktoré, podľa mňa, stáli za to.

"No nič," zamrmlal som si popod nos. Zdá sa, že budem musieť okradnúť ešte kopu ľudí, kým sa dnes odvážim vrátiť do hostinca. Šikovný Hewett na mňa už bude čakať pri dverách, to mi je jasné, a ak donesiem primálo peňazí, tak už ten prah nikdy neprekročím.

Znovu som sa zamiešal do davu. Skúsene som chodil okolo ľudí a stánkov, hľadajúc slabinu, ktorú by som mohol využiť k ďalšiemu zárobku. Nikdy to nebolo ľahké a nikdy ani nebude. Nie som totiž nejaký čarodejník, aby som si peniaze vedel vyčarovať lusknutím prstov.

Šťastie mi ale začalo priať, keď som si uvedomil, že čím ďalej idem, tým je dav stále hustejší. Čoskoro som sa už musel cez ľudí pretláčať a v tomto zmätku bolo ľahké jednému či dvom ľuďom strhnúť mešce s peniazmi.

Poťažkal som si ich a na pocit v nich bolo viac ako v tom prvom. Teraz ich ale neotvorím, to urobím až keď sa dostanem z tohto bludiska.

"Hej, ty tam!" Zakričal ktosi za mojím chrbtom.

Prudko som sa otočil, no to som videl už iba päsť, ktorá mi mierila do tváre. Úder to bol úplne čistý, priamo do líca, a mňa sila nárazu zvalila na kamennú zem. Zalapal som po dychu, snažiac sa nadýchnuť a kútikom oka som zbadal bandu deciek, ako ku mne naťahujú ruky a berú mi mešce.

Tak to nie! Či som mohol dýchať alebo nie, najbližšieho krpca, ktorý nemohol mať ešte ani trinásť, som schmatol pod krk a zvalil na zem. Rýchlo som si vzal späť svoj mešec, no ostatní sa už dali na útek.

Sťažka som sa postavil na rovné nohy a rozbehol som sa za nimi. Vedel som, kto to je. Nielen obchodníci mali konkurenciu. Starší zlodeji Šikovného Hewetta ma varovali, že po meste chodí viac deciek, pracujúcich pre niekoho iného a kradnú kľudne i zlodejom ako som ja. Nebolo to prvýkrát, čo ich vidím, no určite sa mi ešte nestalo, aby ma takto zložili.

"Stoj, ty bastard!" Zakričal som na krpca, ktorý obdivuhodne ľahko kľučkoval medzi všetkými dospeláckymi nohami. Ja som dav skôr rozrážal, pretože som nechcel strácať čas tým, že ich budem ako idiot obchádzať. Musel som ich dobehnúť, inak včerajšia teplá večera bola moja posledná...na hodne dlhú dobu.

Natiahol som ruku, no chlapec sa mi vyšmykol a bežal ďalej. Skočil som na lavičku, čo mi stála v ceste a z nej na rad sudov po mojej ľavej ruke. Skákal som po nich na špičkách a postupne skracoval vzdialenosť medzi mnou a tým zasranom.

Potom som sa odrazil.

Dopadol som priamo naňho. Chlapec sa však bránil a kopal rukami i nohami, aby sa mi vytrhol, no ja som ho zozadu zvieral ako kliešte a nepustil som ho. "Vráť mi ten mešec, počuješ?!" Zavrčal som mu do ucha, no moje slová ho len viac vyprovokovali. Nehral som sa s ním a začal som mu vykrúcať ruku. "Pusť ho!" Zakričal som naňho a ruku som mu prehol ešte viac.

Ešte chvíľu a určite mu ju vykĺbim.

Chlapec s revom mešec pustil a ja som pustil jeho. Rozbehol preč a ja som si zobral svoj mešec. Už mi chýbal len jeden jediný, no vedel som, že to je beznádejné. Ten chalan musel byť už za horami-dolami šanca, že ho nájdem.

"Došľaka," zamrmlal som. Ešteže som sa rozhodol, že si tie mince neobzriem hneď. Ak by som napríklad prišiel o niekoľko zlatých, tak asi tomu chlapcovi tú ruku aj zlomím a horšie...

"Tu je! Vidím ho!"

Opatrnosť nadovšetko. To bola jedna z prvých rád, ktoré dostal každý chlapec a dievča, ktorých pustili k Šikovnému Hewettovi, aby sa tam preňho učili kradnúť. I mňa učili, že si musím dávať veľký pozor a to najmä vtedy, keď začujem takéto zvolania. Možno sa ma ani netýkajú, no musím si byť istý, a preto som sa otočil.

Dobre som urobil. Smerom ku mne bežalo asi päť chlapov s dlhými oštepmi v rukách a mierili priamo ku mne.

Stráže.

Teraz mi doslovne išlo o život, a preto som sa zvrtol na päte, pevne zovrel mešce v rukách a rozbehol som sa presne opačným smerom. Nesmeli ma chytiť, nesmeli! Znamenalo by to, že mi odtnú buď jednu alebo obe ruky, Šikovný Hewett by ma potom vyhodil a ja by som asi ešte tohto večera zomrel na vykrvácanie, pretože by sa nenašiel nik, kto by mi rany ošetril. A aj keby, bol by som mrzák a takí v tomto svete nemajú šancu na život.

Utekal som, čo mi nohy i zvyšné sily stačili. Predieral som sa skrz dlhé nohy mužov, vymotával sa z lemov ženských šiat a cestovateľských plášťov, strkal som deti, aby mi nezavadzali v ceste a hocikedy som za seba zhodil nejaký tovar, aby som to prenasledovateľom sťažil. Podľa nadávok a buchotu, ktorý ku mne zozadu doliehal, sa moja snaha vyplácala.

Prudko som odbočil doprava do užšej uličky, kde bolo ľudí i stánkov pomenej. Znamenalo to, že budem na očiach ale zároveň i to, že mi nič v úteku zavadziať nebude. Vzduch sa mi dostával pod prostú červenú košeľu rozviazanú do pol hrude a nadúval ju, takže som si počas behu musel do nej búchať, aby sa mi náhodou nezdvihla až do tváre - videl som, že sa pri jednom úteku zlodejovi stalo už aj toto a potom vrazil do steny a chytili ho.

Na konci uličky sa vynorili dvaja muži. "Chyťte ho!" Kričali.

Zabrzdil som tak prudko, až sa mi ošúchané a polorozpadnuté topánky skĺzli po kamenných kockách. Nemať taký strach o samého seba, tak už ma dávno vysype. Rýchlo som sa poobzeral. Z troch smerov križovatky sa na mňa rútili chlapi. Neváhal som a rozbehol sa tým štvrtým, zastal som pri jednom stánku a prehupol som sa cez pult, aby som sa dostal zaňho, kde som mal takmer voľný priechod, ignorujúc nadávky predavačky.

Preskakoval som sudy, klietky a všemožné rárohy, aby som konečne zdrhol. Ak by som sa ich čoskoro nestriasol, chytili by ma, to mi bolo jasné.

"Stoj!" Zakričal chlap, čo sa objavil priamo predo mnou. Nezastavil som sa šmykol som sa do úzkej uličky medzi dvoma domami. Začul som, ako chlap zahrešil a následne ma začal prenasledovať.

Už som bol na konci, sloboda bola na dosah, pretože tamtie kúty mesta som poznal už oveľa lepšie ako tieto, vediac, kde sa dá skryť pred strážou a kde nie.

A zrazu som letel k zemi.

Pád na zem rovno tvárou bol poriadne tvrdý a pekne bolestivý. Mešce mi vyleteli z ruky a mince sa odkotúľali do každej strany. Rýchlo som sa otočil, zisťujúc, že sa nado mnou skláňa jeden vojak, mieriaci mi na hruď oštepom.

Do riti, do riti, do riti, v hlave mi rezonovalo len toto jediné slovo, stále dookola a dookola. Chytala ma panika a hlasy sa blížili. Na nič iné som myslieť nevedel.

"Máš ho?" Opýtal sa jeden chlap toho prvého, len čo dorazil. Uškrnul sa na mňa ako na svoju loveckú trofej, ktorú práve získal. A tým som i bol - korisťou, ktorá neunikla svojmu prenasledovateľovi a je odsúdená na smrť.Krutú smrť. "Výborne," povedal nadovšetko spokojne. "Ber ho."

***

Prvá vec, ktorú som pocítil a prinútila ma prebrať sa, bola tupá bolesť kdesi v zadnej časti hlavy, prechádzajúca do čela, kde to bolo cítiť, akoby ma tam udrel najmocnejší kováč v tejto časti sveta kladivom. Bohovia, to bola bolesť!

Začal som otvárať oči. Najskôr do škáry, potom trochu viac, no hneď som začal žmúriť, kvôli ostrému svetlu rezajúcemu do očí. Skúsil som to znova. Oči som konečne otvoril, a tak pomaly, ako sa dalo, sa posadil. Rukou som sa dotkol čela, bolo tam čosi vlhké. Pozrel som sa na končeky prstov, hoci som vedel, čo to bude - krv.

Miestnosť, v ktorej som trčal, bola veľmi malá a stiesnená, odkiaľsi dokonca prefukovalo, mala tri kamenné steny popri čom v jednej bol malý zamrežovaný otvor a presne oproti boli normálne väzenské mreže, ktoré určite zažili už aj lepšie časy.

Vedel som, kde sa nachádzam. Nie, nie! Cítil som, ako sa začínam chvieť na celom tele. Trčal som v žalári, zavretý a bez nádeje na útek. Ešte dnes, zajtra alebo dokonca až o týždeň, niekto príde a odvedie ma na námestie, zviazané ruky mi dajú na klát a švih sekery ukončí celý môj život skôr, ako začal... A to som sa snažil byť tak opatrný! Určite ma prezradila naháňačka za tými sprostými deťmi, bohovia, prečo som to nenechal tak? Mohol som okradnúť ďalších. Celé mi to už príde smiešne.

Začul som vŕzganie pántov a o moje mreže sa oprel nejaký chlap. Odhadujúc podľa tej dlhej hnedej brady okrášlenej o strieborný poprašok staroby, bol to ten chlap, čo tu velil. Koniec koncov, to on rozkázal, aby ma zatkli.

"Nechápem, čo to tá mladá generácia má s krádežami," prehovoril. "Za mojich mladých čias som pomáhal otcovi na poli a vystačil si i s málom, kde sú tie staré dobré časy?"

Čo najistejšie som sa postavil na chvejúce sa nohy. "Ako si hovoril, bolo to za tvojich mladých čias. Koľko máš rokov? Sto, dvesto? To bolo už dávno..."

"Nezačínaj si," varoval ma, lenže ja som nepočúval. Čo môžem stratiť? Život? Pokojne, bez rúk i tak umriem na vykrvácanie, a tak odťatie hlavy bude rýchlejšie a omnoho pokojnejšia alternatíva. "Kde máš rodičov? Alebo si ďalšia z tých sirôt, čo riskujú ruky pre druhých? To nevieš, že bez rúk je život o ničom?"

"Iste," zamrmlal som. "Nebudem sa môcť pekne spraviť, však? Nechceš mi s tým pomôcť? Aspoň budem vedieť, kam sa obrátiť.." rukami som si chytil lem nohavíc, kde som mal šnúrky.

Chlap na mňa fakt hnusne zazrel, no ten prvý pohľad mi neušiel. Páčilo sa mu to. "Myslíš si, že si vtipný?"

"Nie, len viem, že vy, chlapi zo stráží, máte radi mladých chlapcov," odvetil som pokojne. To bol len ďalší dôvod, prečo sa zlodej ako ja, nikdy nesmie nechať chytiť. Ktovie, čo by i mladším odo mňa, ktorí sa ešte nevedia brániť, urobili. Zrejme by sa nedožili ani len toho potrestania... Lenže ja som bol starší a ubránil by som sa. Biť som sa vedel, ulica je totiž tvrdý učiteľ a hostinec Šikovného Hewetta tiež.

Zasmial sa. "Veď teba ten smiech prejde veľmi rýchlo, uvidíš!" A pobral sa preč.

V tej chvíli som pocítil nemalú vlnu hnevu. Priblížil som sa k mrežiam a z celej sily som do nich tresol až zavŕzgali. Len zúrivosť mi bránila cítiť tú, nepochybne, príšernú bolesť. Otočil som a a bezradne zvalil späť na kus deky, čo som tu mal na spanie. Toto bol veľmi zlý deň a bude už len horšie a horšie.