10. Hrôza a temné sny

Jedlom sme museli šetriť, ba viac ako to. Bolo ho tak málo, že sme si nemohli dovoliť jesť, hoci sme obaja túžili aspoň po omrvinke chleba či kvapke vody. Ak sme však chceli prežiť, nesmeli sme sa ich ešte nejaký čas ani len dotknúť. Motali sme sa v Močarinách dlho - od východu slnka až po jeho západu a raz či dvakrát dala Elyson i na môj návrh a išli sme aj v noci. Napredovali sme síce veľmi pomaly, ale išli sme. Mohli sme vtedy prejsť aj míľu? Možno dokonca aj dve, no určite nie viac. Na to sme boli príliš slabí a uťahaní.

Spomenul som si, ako som sa nazdával, že už nikdy nebudem hladovať. Každé ráno, večer a dokonca aj na obed sme sa aspoň na chvíľku zastavili a najedli sa suchého chleba a nejakých bobúľ (väčšinou malín), na ktoré sme narazili počas pochodu. Bolo to príjemné, sladké (hoci sa našli aj kyslé) ochutenie...ak ste si odmysleli, v koľkých boli červíky. Lenže potom prišli močiare.

Bolo to naivné. Ako som si mohol myslieť, že nejaké dievča, ktoré má bochník chleba, ma udrží nasýteného pri ceste na druhý koniec sveta, ktorý som si na mape ani nevedel nájsť? Zdá sa, že som začínal mäknúť. Pre ňu boli možno hlad a smäd to najhoršie, čo nás mohlo postihnúť, ale pre mňa to bolo až druhoradé. Mal som dôvod, prečo tak strašne túžim ísť aj v noci, prečo celú cestu mlčím a idem tak rýchlo, že mnohokrát som musel zastaviť a počkať ju, pretože som Elyson nechal ďaleko za sebou. A ona? Viackrát, ako dokážem napočítať, sa ma pýtala, čo sa deje. Určite si všimla zmeny v mojom správaní, a hoci som jej to chcel povedať, nemohol som. Mala dosť svojich starostí, tak prečo jej ďalšie pridávať? Zrejme by ma i tak len ľutovala a to mi bolo na dve veci.

"Pôjdeme aj dnes v noci?" Prerušil som už niekoľkohodinové ticho, čo panovalo, ak by som si odmyslel bzukot hmyzu, šelest vetra či zvuky nejakého iného tvorstva, čo tu žil. Radšej som však nechcel vedieť, čo všetko býva v močiaroch - po tamtej príšere som už nechcel vidieť nič nové. Raz úplne stačilo.

Elyson využila moju otázku, aby na chvíľku zastala a ponaťahovala sa. Zhlboka si vydýchla a povystierala sa. "Dnes to vyzerá na tmavú noc," povedala s hlavou zaklonenou k sivému nebu akoby z neho už-už malo pršať. To by znamenalo, že môžeme doplniť zásoby vody, ale dážď som v močiaroch ešte nezažil. "Nechcem riskovať, že by sa mohlo niečo prihodiť. Radšej sa utáboríme a za prvého svetla vyrazíme znovu na cestu." Pozrela sa na mňa.

A presne takejto odpovede som sa tak bál. Nechcel som, aby sme sa zastavili, chcel som pokračovať v ceste, chcel som vypadnúť z tohto odporného miesta v nádeji, že potom všetko bude v poriadku a ja sa konečne vyspím...alebo že konečne sa nebudem báť spánku. Rukami som pevne zovrel remená batohu, čo som nosil. Presvedčil som Elyson, aby sme všetky veci - spolu s druhým batohom - šupli do jedného. Hoci namietala, že ten, čo ho bude niesť, sa rýchlo unaví, ochotne som ho vzal. "Tak dobre," povedal som čo najviac neutrálnym tónom. "Ale zatiaľ môžeme pokračovať. Slnko bude na oblohe ešte pár hodín, tak aby sme prešli čo najväčšiu vzdialenosť."

Okamžite som vyrazil vpred.

Potiahla ma za batoh, až som skoro stratil rovnováhu a musel som zastať. "A ty hlavne potrebuješ odpočinok. Tie kruhy pod očami sa mi ale vôbec nepáčia."

"V poslednej dobe toho veľa nenaspím," odvetil som potichu.

"Preto sa budíš s krikom?" Spýtala sa. "Máš zlé sny?"

Ťala do živého, no najradšej by som jej tie ústa zapchal. Jej slová len privolávali obrazy tých snov a zvuky, čo som vtedy počul, no ja som po nich netúžil. Chcel som, aby bola ticho, aby som ju nemusel počúvať, a tak som urobil to najlepšie, čo som mohol: otočil som sa a proste pokračoval v ceste.

"Ešte niečo," ozvala sa.

Otočil som sa a spýtavo sa jej prizrel. Možno aj trochu netrpezlivo. "Čo?"

Mlčala, až dokým neprišla ku mne. Privádzala ma do šialenstva tým, ako sa snaží vytvoriť nejakú hustú atmosféru alebo čo to robila. Príšerné to tu už bolo, prečo to zhoršovať? "Nesmieme zabúdať na tie nočné záchvevy zeme, čo sa posledné dni objavujú," pripomenula mi.

Vydal som zo seba veľmi chápavý zvuk. Už mi o týchto otrasoch hovorila, ale ja som jakživ nezažil ani jeden. Ak hej, tak som musel spať ako drevo alebo čo, pretože inak by som si ich určite pamätal. Zemetrasenia totiž nie sú čosi, čo sa dá len tak prespať alebo prehliadnuť. Človek si to zapamätá.

***

Elyson nemala šancu mi vzdorovať, a tak sme zastavili, až keď mesiac na oblohe o čosi postúpil, aspoň som si tak myslel, pretože tie mraky dokonalo jeho svetlo zadržiavali, a tak vládla nepríjemná tma. Osobne by som radšej pokračoval v ceste, ale obom nám bolo jasné, že bez toho druhého by sme dlho neprežili. Chcel som nazbierať drevo na oheň, ale po dosť dlhej dobe plnej chodenia tu a tam mi došlo, že žiadne asi nenájdem. Tu stromy nerástli a rastliny boli moc vlhké.

Čakala nás dlhá a veľmi tmavá noc, ktorá pre mňa bude plná hrôzy a temných snov. Už som sa na to naozaj veľmi žhavo tešil.

Rozprestreli sme si deky a kým Elyson skoro okamžite zaspala, ja som sedel a sledoval obzor akoby sa čoskoro malo objaviť slnko. Nič také sa však ešte hodiny nemalo udiať. Nemal som čo robiť, a tak som sa hral s prstami....no dobre, nebola to hra, skôr sa mi ruky klepali a ja som sa to snažil zastaviť, no moc sa mi v tom nedarilo.

"Nebudem sa predsa báť, sú to len hlúpe sny!" Zamrmlal som si popod nos, no rozochvený hlas môjmu presvedčeniu uberal na dôveryhodnosti. Sám som neveril tomu, čo hovorím. Sú ale založené na tom, čo si v skutočnosti videl na svoje vlastné oči. Pripomenul mi hlas v hlave, bez ktorého by môj život bol určite krajší. Väčšinou totiž pripomínal len negatíva úplne všetkého a ozýval sa v dobe, keď mal držať hubu.

Rukami som si chodil po tvári, aby ma to prebralo. Viečka boli čoraz ťažšie, krk vypovedával službu a budil som sa len preto, že keď brada buchla o hruď, nepríjemne mi cvakli zuby. Snažil som sa vzpierať a bojovať, ale vedel som, že je to vopred prehraný boj. "Nezaspím," povedal som skrz zývanie. "Vydržím..."

Všetko stmavlo.

Ona to nazývala zlými snami, ale pre mňa existovalo len jedno označenie: hrôzy a nočné mory. Nič iné to nebolo, len utrpenie, pre ktoré som sa bál tmy i spánku. Popravde, mal som z toho už takmer smrteľnú hrôzu.

Začínalo to vždy rovnako. Všade bola tma, že som nevidel vôbec nič - ani na špičku nosa -, bosými chodidlami som sa dotýkal ľadovej podlahy a jej chlad sálal do celej miestnosti, ktorej rozľahlosťou som si stále nebol istý. Nikdy som sa totiž na koniec nedostal a strop nebolo vidieť. Bola tu taká zima, že sa mi priam vpíjala pod pokožku a nemalo ma čo zohriať, pretože som tu trčal úplne nahý.

Spoza chrbta sa mi ozval nárek. Nie jeden, nebol blízko, ale nebol ani slabý. Bol to nárek ozývajúci sa mi priamo v ušiach, ktorý mi trhal srdce i dušu, až som mal pocit sa len schúliť do klbka a proste plakať. Ozýval sa však z diaľky, mnoho a mnoho hlasov kričalo, vrieskalo a možno aj stonalo v bolesti, utrpení, zúfalstve a agónií. Vždy, keď som ich počul, celý som sa začal triasť a pociťoval strach, ktorý by ma, keby to nebol sen, pravdepodobne zabil. Jakživ som sa tak nebál.

Urobil som jeden krok a potom nasledoval druhý a za ním tretí. Vtedy som sa začal brániť. Naťahoval som ruky do prázdneho priestoru v zúfalej túžbe sa čohosi zachytiť, aby som nemohol pokračovať. Nič som však nenašiel a ja som pokračoval ďalej. Hoci som nič nevidel, vedel som, kam ísť, kam odbočiť a kde ísť rovno - ak tu boli aj iné cesty, nevidel som ich, keďže nikde nesvietilo slnko a nebola zapálená fakľa. Toto bola doslovná tma ako v rohu.

Krik znel stále bližšie a bližšie, už som dokázal rozoznať mužské a ženské hlasy aj nárek detí a plač novorodencov. Bol to desivý súzvuk obrovského množstva ľudí. Spoza rohu sa začali objavovať maličké lúčiky svetla a čím bližšie som bol, tým jasnejšie boli a ich počet rástol. Všimol som si, že som nebol v chodbách ako-takých, ale že to v skutočnosti bola jaskyňa. Zapieral som sa pätami do podlahy, no tá bola príliš rovná a hladká, aby mi to na niečo bolo. So zimomriavkami po celom tele a na kraji zdravého rozumu som vyšiel z tej jaskyne do ostrého zeleného svetla. Rukami som si zakryl oči, no nejaká sila ma prinútila, aby som sa pozrel pred seba.

A ten pohľad sa mi už naveky vypálil do vnútornej strany viečok.

Chladná čierna skala ma chladila viac ako predtým, no to bolo nič oproti tomu, čo som videl. Korene útesu sa strácali v čiernej tme hlbokej priepasti, ktorej konce som nevidel, no ťahala sa, kam až oko dovidelo. A za ňou? Mnoho a mnoho podobných útesov, ako bol ten môj, niektoré boli väčšie, iné menšie, každý mal iný tvar a neustále sa na nich čosi hmýrilo...akési belasé svetlo. Prižmúril som oči, aby som to videl, no vedel som, čo to je.

Ľudia, alebo presnejšie to, čo z nich po smrti ostane, keď sa ich telá rozpadnúť na prach, to jediné, čo je skutočne pri ľuďoch, meničoch i druidoch večné. Boli to duše.

Nedokázal som ich spočítať, no museli ich byť tisícky, ak nie aj milión. Ako vyzerá milión ľudí? Nevedel som si to ani len predstaviť, no teraz tam boli duše, vrieskali, kričali, prosili a žadonili, zmietali sa v kŕčoch a večných mukách, ktoré im spôsoboval jasný zelený oheň horiaci okolo útesu a každú chvíľku sa niekde vyšplhal a pálil duše, ktoré však už nemohli umrieť, a tak len trpeli...na veky vekov.

V tej chvíli ma opustila všetka odvaha a odhodlanie. Všetko, čo som kedy urobil a pravdepodobne aj urobím, mi zrazu prišlo bezvýznamné a zbytočné. Svet bol rozdelený na boháčov a úbožiakov, na tých, čo mali moc a tých, čo sa museli klaňať, ale teraz som pochopil, že svet, v ktorom žijeme, je len prechodný, krátky a zbytočný, pretože je jedno, koľko peňazí ste mali a ako ste živili svoju rodinu. Napokon všetci aj tak skončíme tu. Nikdy som nepremýšľal nad tým, čo sa s nami asi stane po smrti, ale teraz som to už zase videl, no nebolo to v snoch, kedy som čosi také videl prvýkrát - to keď sa zem rozlomila, rastliny skapali a sorgeana sa prepadla do tej priepasti, vrieskala, dokým jej krik neuhasili zelené plamene smrti...

Zem sa mi pod nohami zachvela. Zemetrasenie? Vyplašil som sa. Možno o tomto vtedy Elyson hovorila. Zem sa zase zatriasla, až som spadol na tvrdú skalu čiernejšiu ako...nuž, kedysi by sa dalo povedať ako najčernejší sen, lenže ona bola pre mňa rovnako čierna...možno dokonca bledšia. Do tváre mi udrel horúci vzduch, až mi postrapatil vlasy. Rozochvenou rukou som sa zachytil o kraj útesu, posunul sa a pozrel do asi nekonečnej priepasti.

Posledné, čo som videl, boli zelené plamene, čo ma s chuťou zahalili do svojho žeravého objatia zelenej smrti...

Tak ako aj pár večerov predtým som sa zobudil s mohutným výkrikom až ma posadilo. Z pľúc mi vyrazilo všetok vzduch a ja som nemohol dýchať, nemohol som pohnúť ani jedným hlúpym palcom na nohe. Nič som nevidel...iba zelené peklo, telo sa mi chvelo od strachu, no najmä od zimy, čo sa mi ako nôž zarezávala pod pokožku. Cítil som len hrôzu, ktorá jediná mi pripomínala, čo ma čaká, keď zomriem. Lenže ja som nechcel.

"Chlapec!" Kričal na mňa nejaký hlas, bol mi známy, ale nevedel som ho nikam zaradiť. "Počuješ ma?!" Ten hlas...kde som ho mohol počuť?

Jediné, čo som si potom dokázal uvedomiť, bolo, že som sa ocitol v niekoho teplom objatí, bolo tak pevné, že som čosi cítil...bolo to zvláštne teplo v hrudi, ktoré som absolútne nedokázal popísať. Vďaka tomu mi však bolo o čosi lepšie. Kdesi vzdialene som vnímal chlácholivý hlas hovoriaci veľmi čudným jazykom, cítil som aj čosi studené na spotenom čele. Inštinkt mi hovoril, že hlavne to studené by som mal zastaviť, pretože to môže znamenať katastrofu, ale v tejto chvíli som ho kamsi poslal. Chcel som, aby konečne držal hubu zatvorenú a...ani som nevedel, čo chcem. Má zmysel čosi chcieť, keď napokon aj tak všetky zhoríme v zelených plameňoch?

V tej chvíli sa svet už zase ponoril do tmy.

Tentokrát som sa ocitol v akejsi sále. Bola to priemerne veľká miestnosť, do ktorej cez deň určite cez to veľké okno vzadu prúdilo veľa svetla. Teraz ale bola noc, mesiac bol akurát v splne, takže stále bolo dosť svetla, no podporovalo ho ešte množstvo sviečok a pár fakieľ. Vďaka tomu som si všimol mohutný obdĺžnikový stôl zakrytý obrusom. Bolo na ňom mnoho máp a ešte viac dokumentov. Netušil som, čo sa na nich píše, pretože som nevedel prečítať jediné písmenko. Preto som sa zameral hlavne na troch mužov, čo sa skláňali nad najväčšou mapou.

Urobil som niekoľko krokov smerom ku nim. Nevšimli si ma, a tak som sa bezpečne nahol. Bola to mapa akéhosi ostrova alebo kontinentu, mal podlhovastý, úzky tvar a končil sa na severe, kde sa končil aj pergamen...zrejme nezmapovali celý sever alebo im došlo miesto. Všetko bolo možné.

"Špehovia hlásia, že mnoho onorutov sa stiahlo do Rúin," ozval sa prvý muž a ukázal na tri bodky tvoriace trojuholník. Kúsok odtiaľ sa nachádzala akási kľukatá čiara, čo musela byť rieka alebo cesta.

"Utáborili sa tam?" Spýtal sa druhý muž.

Lepšie som sa mu prizrel, no spoznal som ho skoro okamžite. Tiene, ktoré spôsobovali sviečky, mu prehlbovali vrásky, vlasy i bradu mal stále len trochu popretkávanú šedinami. Dnes však nemal žiadnu bohato zdobenú zlatú čelenku. Bol to ten kráľ, čo sa modlil v tom chráme. Snívalo sa mi to v ten deň, keď zaútočila tá obluda.

"Áno, Výsosť, utáborili sa tam a zrejme nechcú odísť," odvetil ten tretí. V ňom som spoznal toho muža, čo za ním prišiel. Bol oslovený ako barón...Terun? Tendur? Čosi také, nebol som si celkom istý.

Kráľ prikývol a na perách mu žiaril spokojný úsmev. Avšak len ťažko sa dalo usúdiť, či je spokojný zo správy alebo zo seba samého. "Skvelá správa. Zhromaždite mužov, pošlite správu barónovi z Ružovej skaly, aby sa tiež pripravil. Rozdrvíme ich, aby už nerobili problém!"

Zdalo sa mi to alebo, nech to boli hocijaký ľudia, započali vojnu proti tým bláznivým onorutom? Kráľ mal z toho očividne veľkú radosť, robili mu snáď starosti? Do politiky som sa nemiešal a do náboženstva tiež, ale tí blázni či sekta, alebo čo to bolo, mi naozaj išli na nervy.

Napadla by mi aj kopa ďalších otázok, keby sa sen nezačal vytrácať a blednúť...

Otvoril som oči. Slnko mi hrialo na čelo, muselo byť už veľa hodín. Zaprel som sa rukami do suchej, sivej trávy a pomaly sa posadil. Zažmurkal som, najradšej by som ešte spal, no musel som sa prebrať, a tak som si pošúchal oči, no moc to nepomohlo. Poobzeral som sa. Elyson sedela chrbtom ku mne, nie až tak ďaleko a sledovala obzor.

"Koľko je hodín?" Zachrčal som takmer nečujne.

Moje chrčanie však počula, pretože sa otočila. "Áááá, tak si sa konečne zobudil!" Vyhlásila s priam príšerne hranou bezstarostnosťou. Pohrabala sa v batohu a vytiahla stadiaľ čutoru s vodou. "Tu máš, napi sa." Vystrela ruku.

Okamžite som po nej chniapol a hltavo sa napil. Bolo to len na jeden a čosi hlt. Až keď som prehltol posledný dúšok, všimol som si jej pohľad. Spočítal som si dva a dva, pozrel sa do prázdnej čutory a všetko bolo jasné. "Prečo si ma nechala vypiť poslednú vodu?!" Oboril som sa na ňu.

"Zrejme si ju potreboval," odvetila. "A k tomu, ak na tom budeme naozaj zle, môže nejakú vyčarovať."

Nikdy by mi nenapadlo, že mágia sa dá použiť aj na doplnenie zásob vody. Bolo to priam geniálne a popri tom tak prosté. Zrejme sa vyriešil jeden nápad. Fungovalo by to aj pri jedle? To by bolo úplne úžasné...aspoň podľa mňa. "Tak..hm..vďaka," zamrmlal som a prehrabol si mastné vlasy. Určite bol na mňa príšerný pohľad. Neumýval som sa ani neviem, na brade a lícach mi už razilo strnisko - ak nám totiž Šikovný Hewett dával čosi zadarmo, bola to britva a improvizovaná pena na holenie, čo sa v mojom veku už zišlo -, čo ma celkom štvalo, pretože to miestami dosť pichalo a bolo to otravné, keď ste si po tom prechádzali rukou. A bol som aj celý spotený, teda, niežeby som bol zástancom hygieny, ale keď páchnete sám sebe, tiež to nie je výhra.

"Ako sa cítiš?" Spýtala sa.

"Dobre," zaklamal som, no sám som si nebol istý, ako na tom som. Stále by som si rád pospal, bol som hladný a dosť aj zúfalý, no najmä vydesený...

Otočila sa ku mne a pozrela sa na mňa. Veľmi rýchlo som odvrátil pohľad, nezniesol som pozerať sa na ňu, keď ona na mňa zazerala ako keby chcela odhaliť, čo skrývam pod oblečením. V inej príležitosti by sa mi taká myšlienka dosť páčila. "Nemyslíš, že je čas, aby si mi povedal, čo máš za nočné mory?"

Asi najhoršie bolo, ako vecne sa k tomu postavila, ako keby bola samozrejmosť, že jej to poviem. Moja prvá reakcia bola, že som celý stuhol, prestal som dýchať a absolútne som vypol. Vedel som, že si všimla, že sa so mnou čosi deje, no nevedel som, že je až tak všímavá. "Ako to vieš?" Na lepšiu otázku som sa nezmohol.

"Odmietaš si v noci oddýchnuť a keď zastavíme, aby sme predsa len prenocovali, tak len sedíš na deke a keď konečne zaspíš, začneš sa prehadzovať, potom skučíš a potíš sa. Postupne sa to zhoršuje, dokým sa s krikom nezobudíš, bohovia, keby si len vykríkol! No ty kričíš v jednom kuse, až sa čudujem, že to nepočujú až za Tyrkysové more. A vôbec nereaguješ, proste len kričíš, vyvaľuješ oči do prázdna, celý sa chveješ, si studený ako ľad, no potíš sa akoby si mal horúčku. Ten strach som z teba takmer cítila..."

Ani som si neuvedomil, ako moc na ňu zízam, dokým mi do očí čosi nespadlo. Zahrešil som a rýchlo som si ho pošúchal, aby začalo slziť a dostalo sa to von. Popravde, ja si len pamätám svoj sen a potom už len tú hrôzu, nepamätal som si, čo som robil po prebudení, ale zistenie bolo dosť...hrôzostrašné.

"Prvé dve noci som sa snažila ťa nejako obyčajne upokojiť, no dnes v noci som ti dala studený obklad a na myseľ nejaké upokojivé zaklínadlo. Zaspal si okamžite a spal si až doteraz...zdá sa, že to pomohlo."

Zovrel som prázdnu čutoru v rukách. "Prečo sa o mňa tak staráš? Nemusíš sa," nebol som zvyknutý, aby mi niekto prejavoval takú starostlivosť. Nebolo to prirodzené. Celý život žijem sám, sám som sa o seba staral a sám som riskoval život pre pár mincí. Prečo by sa to teraz malo zmeniť? Bolo to čudné.

"Mám za úlohu ťa dostať do Hemugoru a to aj urobím," odvetila tým svojim elysonovským tónom, ktorý som už fakt začínal neznášať a keby nebola dievča, už dávno by som jej asi vrazil, keď ním hovorila.

"Tak to nerob," povedal som. "Nechcem, aby si sa o mňa starala. Moje sny sú môj problém a ja nechcem, aby si sa o mňa hocijako starala. Dobre?" Skôr som vrčal ako hovoril, ale v tej chvíli mi to bolo jedno.

"Tak dobre, urobím to, čo sa zdá byť najlepšie."

Nevedel som, či mám škrípať zubami alebo sa zasmiať. V podstate to odsúhlasila, ale vedel som, že sa tak ľahko nevzdá. A nevzdala - urobí, čo sa jej zdá najlepšie a v jej prípade to bude asi to, že sa o mňa postará. Zúril som, ale zároveň ma to z nejakého mne veľmi záhadného dôvodu i upokojilo. Z tohto dievčaťa ma raz rozbolí hlava, nechápal som ju.

"Mali by sme vyraziť," ozval som sa, no ani som sa nestihol postaviť, keď sa ozvalo zaerdžanie. Otočil som sa a zbadal som malého čierneho koňa zaprahnutého v drevenom voze. Opraty držal muž v prostom červenom habite s kapucňou na hlave.

"Hou-hou!" Potiahol obraty a pozrel sa na nás. "Deti, čo tu robíte? Uprostred močiarov..."

Elyson sa rýchlo postavila. "Cestujeme, pane," odvetila a pristúpila bližšie ku vozu. "Podľa vášho habitu usudzujem, že patríte ku vyznávačom Vládcu ohňa." Povedala a prižmúrila oči akoby na muža nedovidela.

"Tak je, dieťa. Som brat Doder z Brodového priorstva."

Nemohol som si nevšimnúť, ako sa Elyson celá rozžiarila. "Odpustite mi, brat Doder, moju opovážlivosť, nechcem byť drzá, ale ja a môj priateľ cestujeme už dlho a došli nám zásoby. Mohli by sme požiadať priorstvo o dočasné prístrešie?"

"O tom ja nerozhodujem, musí to schváliť prior, ale myslím, že vás môžem odviesť." Na stareckej tvári sa mu objavil úsmev, ktorý sa mi trikrát nepáčil, ale Elyson mu úsmev opätovala a ja? Ja som absolútne nevedel, čo mám robiť. O žiadnom Brodovom priorstve som nikdy nepočul, no rozhodol som sa, že to risknem - všetko lepšie ako blúdiť týmto prekliatym močiarom. Schmatli sme rýchlo veci a nastúpili na voz.

"Vyrážame!" Vyhlásil brat Doder a otočil koňa.