11. Brodové priorstvo

O tomto mieste už Elyson počula aj predtým, ale doteraz tu nebola. Na ceste do Bagosu stretla kupca cestujúceho jej smerom a stretla aj takých, čo išli naopak a mnohí hovorili o bratoch žijúcich na pravom brehu rieky Farchahalan. So závisťou rozprávali o bohatom kláštore s veľmi dobrým priorom, akého svet ešte nevidel. Vraj je to naozaj prosperujúce miesto a jediné, čo bráni tomu, aby sa okolo neho postavilo veľké mesto, je jeho poloha. Zo severu je len nebezpečný brod a za ním Močariny a na juh? Na juhu ležia iba nebezpečné Jazdecké pláne a Koruleanský spolok otrokárov. Boli to proste miesta, kde ľudia väčšinou nezablúdili, pokiaľ si svoju cestu, či už viedla na sever, juh, západ alebo východ, nechceli predĺžiť o slušnú obkľuku.

Preto bola prekvapená, keď tu namiesto prosperujúceho miesta našla ospalý kláštorík s približne tridsiatimi mníchmi. Nebolo to vôbec bohaté priorstvo, skôr žili formou z ruky do úst, popri čom šetrili, takže mali aj kúsoček odložené do zásob. Tak sa zdá, že klebety vyfarbujú všetkých a všetko buď do priveľmi jasných alebo naopak do priveľmi tmavých farieb. Málokedy si fakt udrží také odtiene, aké naozaj má.

Ukázalo sa, že brat Doder nepreháňal - naozaj nemal právomoc rozhodnúť o ich ubytovaní, ale i tak ich vzal so sebou. Zrejme si bol istý, že im vyhovejú. Prior, ktorý sa im predstavil ako prior Burtos, bol asi tridsiatnik s tmavými vlasmi, žiarivými modrými očami, chudou postavou a rukami, čo neustále niečo robili akoby bol večne nervózny. Pôsobil milo, ale tiež úzkoprso a sprvu ich nechcel prijať, za čo asi mohla Elyson. Nebolo zvykom, aby sa v mužských kláštoroch objavovali ženy a naopak. Nepatrilo sa to, ale pohostinnosť je zákon, ktorý ustanovili bohovia, a tak nemal na výber a dal im dve izby v dome pre hostí - jednu pre Chlapca a jednu pre ňu. Zrejme sa báli toho, čo by sa mohlo stať, keby boli v jednej izbe oddelený len posteľami. Žiadny luxus ich tak nečakal: bolo tam okno, cez ktoré dnu prúdilo svetlo, sviečka, posteľ a maličká truhlica na oblečenie či iný majetok, ktorý sa tam dal odložiť, ale nebola tam zámka. Koniec koncov, kto by už len kradol v kláštore? Určite by sa nejaké individuá našli a Elyson mala na jednu osobu podozrenie...

Chytila horný roh stránky a pomaly ju otočila.

V kláštore boli už tri dni a boli to veľmi dobré dni. Oddýchli si, mali pokoj a najedli sa do sýtosti, pravda, mnísi jedli iba kašu alebo solené ryby a pili vodou zriedené pivo, ale niekedy sa pošťastilo a ponúkol sa im aj malý kúsoček mäsa alebo pohár vína...na to posledné si veru nepotrpela a to pivo tiež nie - ona osobne pila vodu. A Chlapec? Ten jedol a pil hocičo, čo mu dali, ako keby mu za to mali zaplatiť.

Zrejme sa mu tu páči, pomyslela si, hoci zahnala spomienky na to, ako raz sedeli v refektári, ešte pred sebou mali len prázdne drevené misky a mnísi sa modlili k Vládcovi a než sa pustili k modlitbe za Matku, Chlapec sa k nej nahol a povedal: "Ako dlho budeme musieť trpieť túto po..." Použil veľmi neslušné slovo z ktorého ju skoro zvalilo z lavice na zem a, bohužiaľ, nebola jediná. Modlitba zakolísal, stíchla a všetci sa naňho pozreli desne pohoršenými pohľadmi. Bolo to hneď v prvý večer a ako trest za to, že sa rozprávajú pri modlení (a ešte aj vulgárne), nedostali najesť. Našťastie, brat Doder im neskôr potajme doniesol aspoň kúsok kaše.

Ale dala si pozor, aby sa to už nikdy nezopakovalo. Nemohla Chlapca presvedčiť slovami, a tak vyhrabala jednu či dve strieborné mince a dala mu ich, čím ho podplatila, aby hovoril slušne. Doteraz to fungovalo a dostávali ako-tak teplé jedlo trikrát do dňa.

Elyson teraz sedela v ambite, čo je zaklenutá arkádová chodba, ktorá zo štyroch strán obklopovala záhrady uprostred, kde vždy rástol araghaeg, mohutný strom so zlatými listami, o ktorom legendy hovorili, že to bola prvá rastlina, ktorú Matka stvorila. Bol posvätný a našiel sa v každom kláštore a takmer i na každom kráľovskom či šľachtickom dvore. Starali sa oňho dobre, pretože ak by strom začal vysychať či by nebodaj umrel, bolo by to veľmi zlé znamenie. Jeho sladká vôňa sa šírila na metre ďaleko a pokiaľ urobil aj chutné plody podobajúce sa na jablká, bralo sa to ako veľmi priaznivé znamenie, ktoré predpovedá blahobyt a bohatstvo kraja alebo rodiny, ktorá mu vládla. Mnohokrát sa i splnilo...

"Čo čítate?" Ozval sa hlas niekde blízko.

Odtrhla rýchlo pohľad od knihy a všimla si brata Dodera. Priateľsky sa usmieval a ako jednému z mála mníchov mu nevadila jej prítomnosť. Bol to veľmi milý starec. "Je to príbeh o Lyssarinom smútku, brat," odvetila neisto. Bol to milostný príbeh, a preto netušila, či o ňom pred ním vôbec hovoriť môže. Nechcela, aby zase pobúrili celý kláštor - raz bolo viac než dosť a napriek jednotvárnemu jedlu, čo tu mali, bolo nadovšetko chutné.

Napravil si červený rukáv habitu. "Ten poznám," povedal. "Lyssara bola vznešená deva z rodu Lonelov, žiarivá ako slnko, ktoré v tej dobe svietilo silnejšie, pretože naňho nedopadol Strážcov zlovoľný tieň. Detstvo prežívala v dobe, keď na nich útočili netvory z Podsvetia a aby sa zachránila, utiekla do lesov, kde narazila na Barthogana, ktorý sa o ňu postaral a neskôr sa do seba zamilovali..."

"Presne tak," prikývla prekvapená, že mních taký príbeh pozná. "Láska im však neprijala, pretože zlo bolo v tej dobe už mocné, a preto on odišiel do vojny, aby ochránil svoju milovanú, ale zhynul v boji proti démonom a Lyssara potom vraj odišla do Callan il Lye, kde spievala o svojom smútku, dokým na osamelom kopci nezomrela od žiaľu."

"A na tom mieste má dnes stáť Matkin chrám," dopovedal príbeh starec v červenom.

Usmiala sa. Zdalo sa, že brat Doder čítaval knihy i pred tým, ako sa rozhodol zasvätiť svoj život bohom a viere. Príbeh o Lyssarinom smútku mal zrejme veľmi rád. To by veru nečakala.

"Kde je tvoj spoločník na cestách? Nečíta si s tebou?"

Skoro sa rozosmiala, ale nejak to v sebe potlačila. Predstava čítajúceho Chlapca bola veľmi absurdná, koniec koncov, on čítať nevedel a zrejme ani písať. Celý život iba okrádal ľudí a na takéto príbehy nemal čas či príležitosť. "Možno ho raz naučím čítať a potom uvidíme," povedala napokon odhodlane. Zrejme to naozaj urobí...

"Takže je zase s priorom Burtosom," skonštatoval brat Doder zamyslene.

Mlčky prikývla. Tak ako on, i ona začala zase uvažovať, prečo za ním deň čo deň chodí. Trávili spolu v rozhovoroch celé hodiny a Chlapec vyzeral raz znepokojený, raz uvoľnený, ale v každom prípade bol určite zmätený, no moc sa nechcel podeliť o to, čo ho trápi. Nečakala by, že zlodeji sú tak tajnostkárskí.

Z neďalekého chrámu sa ozval zvon zvolávajúci mníchov na culloduth, čo boli velebnosti na oslavu bohov. Mnísi nemali tak jednoduchý život, ako sa mohlo zdať. Vstávali skoro na culloduth, pracovali, rozjímali a robili mnoho ďalších činností. Prostí ľudia chodievali väčšinou do chrámov jedine v poslední deň týždňa.

"Ospravedlňte ma, dieťa, bohovia ma volajú," povedal Doder.

"Modlite sa aj za nás ostatných," dobrala si ho s úsmevom, keď odišiel. Potom tam čítala ďalej, ale nedokázala sa sústrediť, a tak čoskoro vstala a vybrala sa Chlapca hľadať. Prior bude v chráme, takže sa zrejme bude túlať po prázdnom kláštore.

Vošla len do dverí oproti, čo viedli do Siene piesní, kde každé ráno mnísi sedeli v laviciach a jeden z nich stál za pultom a čítal alebo rovno spieval nejakú hrdinskú pieseň, do ktorej boli zasadení aj bohovia. Bola to prostá štvorcová miestnosť, priestor bol zaklenutý na dva stĺpy - Matku a Vládcu -, od ktorých sa rozbiehali rebrá klenby.

Chlapec stál pri jednom zo stĺpov a dvíhal pohľad na strop.

"Myslím, že by sme mali čoskoro odísť. Sme tu už tri dni a začínam si všímať, ako si mnísi hundrú, že len zneužívame zákony pohostinnosti," ozvala sa po chvíli.

"A kadiaľ pôjdeme?"

"Do Callodenu," odvetila. Bolo to najbližšie mesto Spolku, takže budú musieť byť opatrní, ale určite im nič nebude hroziť - na to si dá tentokrát pozor. "Ostatok premyslím neskôr."

Mlčky prikývol a dotkol sa stĺpu napravo, ktorý mal asi symbolizovať Matku, ťažko určiť, koniec koncov, boli to len dva stĺpy. "A kedy chceš odísť?"

"Zajtra."

***

Slnko akurát vychádzalo spod obzoru, keď sa Elyson, Chlapec, prior Burtos a brat Doder ocitli pri kláštornej bráne. Ostatní mnísi niečo robili, ale títo dvaja sa prišli rozlúčiť, čo bolo podľa nej veľmi pekné gesto. A dostali i to štedré! Keď im dali ich veci - vypraté a čisté -, zásoby na cestu a dokonca i jedného z ich koní, aby väčšinu batožiny mohli dať naňho.

"Šťastnú cestu, deti, aby ste bezpečne prišli do Hemugoru," povedal prior.

Elyson zažmurkala. "Ako viete, že tam mierime?" Spýtala sa a vrhla pohľad na Chlapca. Toľko sa spolu zhovárali o ktovie čom, mohol mu to prezradiť?

"On mi to nepovedal," pokračoval prior ako keby jej čítal myšlienky. "Uhádol som to. Cítim z vás oboch mágiu a podľa smeru, ktorým idete, je len málo miest, kam by cesta pre vás mohla viesť. Je nebezpečná a zradná. Oprite sa o seba v ťažkých chvíľach, nájdite priateľov, ktorý sú stratení, prejdite tieňmi a zradou, aby ste dosiahli vysoký cieľ, čo vám udelili bohovia. Dávajte si pozor! Určite sa ešte stretneme."

S týmto prazvláštnym požehnaním sa otočili a vyrazili po nenápadnej cestičke smerom na juh so slnkom po ľavej strane. Do Callodenu je to dosť ďaleko, mali pred sebou dlhú a ťažkú cestu.

Elyson však uvažovala nad priorom. Zdalo sa jej to alebo vie viac než dáva najavo? Nemala dobrý pocit z toho muža...určite nebol ten, za koho sa vydával, lenže kto potom bol?

Po dvoch dňoch tichej chôdze to však už nemohla vydržať. Úprimne, nechýbali jej nadávky, za ktoré mala Chlapca chuť zaškrtiť, dokonca ani to dobiedzanie, aby využívala mágiu, iste, rada by ju použila a jeho pokušovanie jej to neuľahčovalo, no snažila sa držať toho, čo ju učili. Ale chýbal jej rozhovor. "O čom ste sa to s priorom rozprávali?" Nič lepšie jej nenapadlo a veru že ju ho aj zaujímalo!

Mykol plecami. "O hocičom," povedal prosto a nezdalo sa, že plánoval nejako rozšíriť svoju strohú odpoveď.

"Definuj hocičo."

"Zväčša o mojich snoch," priznal neochotne. "Kedysi si mi povedala, že v snoch sa skrýva posolstvo a ja som sa ho opýtal, či by mi ho vedel prezradiť, pretože ak tam nejaké bolo, ušlo mi."

To ju zaujalo. Pamätala si, ako mu to hovorila, ale rovnako si pamätala aj to, že mu nijak nevedela pomôcť. Sny boli súčasťou psychiky každej bytosti a ona nemala schopnosti, ktoré by jej s jeho problémom mohli nejak pomôcť. Takmer si prišla zbytočná... "A pomohol ti nejak?"

Nasledovala krátka, mlčanlivá pauza. "Čo-to mi prezradil, ale v podstate mi to nijak nepomohlo," povedal smutne.

Ľutovala ho. Nedokázala si predstaviť, aký je asi zmätený, pretože ani netušila, čo sa mu sníva - nikdy sa totiž nezdôveril. Tušila ale, kde by mohol nájsť pomoc. "Netráp sa, v Hemugore budú schopní ti pomôcť."

Išli aj cez noc, takže na piaty deň dorazili k bránam Callodenu.