12. Mesto otrokov

Na ceste z miesta, kde sa narodila a dovtedy i žila, do Hemugoru Elyson navštívila a videla mnoho miest. Niektoré boli obrovské a ľudnaté, iné rovnako veľké, ale tiché a skoro nikto tam nežil, videla aj dediny, kláštory, krásne chrámy a mnoho ďalších vecí. Všetko si v tej dobe ani nedokázala zapamätať, v konečnom dôsledku, bola predsa dieťa. Calloden však tieto spomienky oživoval a rovnako tak aj Chlapec.

Predierali sa cez dav, ktorý bol kvôli úzkym uličkám naozaj veľmi hustý. Elyson išla prvá a Chlapec za ňou, ale v jednom kuse sa musela zastaviť, počkať a potom naňho zakričať. Išiel veľmi pomaly, ťahal za sebou koňa, stále sa obzeral okolo seba a na tvári sa mu zračil úžas. Sem-tam sa vybral k nejakému stánku a s nie moc dobrým tušením prečo naňho zakričala a nútila ho pokračovať v ceste. Calloden možno mal početné mestské hliadky, ale pred pouličnými zlodejmi nedokázali ľudí ochrániť.

Calloden bolo prvé mesto Koruleanského spolku. Bolo otrokárske, a preto i veľké, ľudnaté a bohaté. To prvé ste si všimli, len čo ste sa na mesto z diaľky pozreli, to druhé a tretie ste si domysleli podľa zaujímavej, hoci niekedy až grotestnej, architektúry a ľudí oblečených v žiarivých farbách, zlatých šperkoch, popri čom za nimi sa v reťaziach ťahali pokojne aj traja či štyria otroci. Ak ste videli mladé ženy, väčšinou mali nespútané otrokyne, ktoré im niesli nákup. Elyson sa zakaždým nad tým zamračila. Otrokárstvo nebolo správne, priečilo sa to nielen jej a rovnako sa toho bála, ale čo mohla zmôcť? Bola iba obyčajnou druidkou, ktorá takmer v Močarinách nesplnila svoju prvú misiu. Zrušiť tradíciu zaužívanú po tisícročia sa zdalo nemožným.

"Je toto najväčšie mesto sveta?" Spýtal sa jej Chlapec a zaklonil hlavu, aby si obzrel kamenný mostík nad ich hlavami spájajúci dva domy na opačných stranách ulice. Elegancia tohto mesta sa skrývala aj v pekných červených pásoch látky, ktoré mali chrániť obchodníkov a nakupujúcich pred páľavým slnkom alebo výnimočným dažďom. Dvojica totiž bola už blízko mora a dosť na juh, aby tu bolo teplejšie ako v Brodovom priorstve alebo Bagose.

Zdá sa, že mu konečne jeho košele budú vyhovovať, pomyslela si. Vedela, aké tenké oblečenie nosil celý svoj život a často musel mrznúť. Ľudia žijúci v miestnych podmienkach však cez deň nosili podobne tenké oblečenie, aby im nebolo teplo a nepotili sa. Na rozdiel od väčšiny sveta si otrokári zakladali na hygiene a čistote. "Sú aj väčšie," odpovedala napokon na jeho otázku.

Odfrkol si. Zrejme jej neveril.

Predierali sa ďalej, keď zrazu do čohosi vrazila. Pocítila, ako ju čosi schmatlo a sotilo. "Nezavadzaj!" Štekol po nej muž v brnení z čiernej kože s bičom v ruke. Okolo zápästia mal obmotanú reťaz. "Pokračujeme!" Zavolal a pohol sa ďalej. Všimla si zástup otrokov, ako jeden za druhých prechádzali okolo nej. Niektorí boli bieli, no opálení, iní mali pokožku tmavej farby. Všetci do jedného však mali na chrbte škaredé jazvy.

Postavila sa a oprášila si šaty, potom sa znovu pozrela na ten zástup, ktorý v nej vyvolával smútok, pocit bezmocnosti a napokon hnev či skôr zúrivosť. A mala na tieto pocity ešte jeden osobitý dôvod, ktorý... Vyvalila oči.

"Si v pohode?" Vyzvedal Chlapec, ktorý ku nej akurát prišiel.

Nepočúvala ho, prešla popri ňom a sledovala zástup, ktorý už mizol v dave. Takmer akoby tam bol, pomyslela si. Bola tam podoba, ale mohla to byť pravda? To nevedela, ale tušila, že zrejme áno. Dúfala v to, popravde...

Pred očami sa jej mihla ruka, ktorej prsty luskli. Žmurkla a stočila pohľad späť na svojho spoločníka. "Deje sa niečo?" Opýtal sa znovu.

Ešte raz sa pozrela späť, ale otroci tam už neboli. Pravdepodobne odbočili do nejakej z ulíc, kam už ona nemohla vidieť. Pokrútila hlavou. "Poď, musíme si nájsť nocľah."

***

Zvyšok dňa strávili hľadaním hostinca. Prvý, na ktorý natrafili, praskal vo švíkoch, ale hostinský im poradil, aby skúsili Hostinec u zlatého oka, no keď ho konečne našli, zistili, že je to skôr krčma priamo pod mestskými hradbami. Pravdepodobne tam chodili piť stráže a to im neprišlo bezpečné. Napokon sa na nich predsa usmialo šťastie a našli Spevavé slnko, čo vyzeralo ako dobrá ubytovňa. Elyson zaplatila za jednu izbu s dvomi lôžkami, hoci vedúca sa jej snažil nahovoriť, nech si vezme len jednolôžkovú - pravdepodobne bola luxusnejšia a drahšia.

"Taký fešák," ťukla pohľadom po Chlapcovi, "by ťa zohrial lepšie ako hociktorá deravá prikrývka." Zahryzla si do dolnej pery a na chvíľu ako keby zabudla, že ona má už takmer päťdesiat rokov, kým Chlapec je viac ako trikrát mladší.

Elyson došlo zle. "Ja radšej zostanem pri dvoch posteliach," trvala na svojom a nespúšťala zo ženy pohľad svojich modrozelených očí.

Hostinská sa na ňu hnusne pozrela, ale pokrčila plecami. "Pre mňa za mňa."

Napokon však Elyson i tak mala pocit, že sumu, ktorú musela zaplatiť, si žena dosť upravila a zaokrúhlila ju značne nahor. Možno pomsta za tú drzosť, že odmietla jej "veľkorysú" radu? Všetko bolo možné.

Rozložili si tých pár vecí, čo mali, okolo seba a potom sedeli na svojich posteliach. Elyson premýšľala a pozerala sa na podlahu, zatiaľ čo Chlapec raz ležal, potom sa nervózne prechádzal, v jednom kuse vyzeral z okna a sledoval mesto postupne sa zahaľujúce do rúška noci.

"Prečo sa nejdeme pozrieť do ulíc?" Vyzvedal. "Obzrieť si to tu je šanca, aká sa ti naskytne len raz za život."

"Je to nebezpečné. Nikdy nevieš, kde sú akí otrokári," zamrmlala, hoci ho sotva počúvala.

"Viem sa brániť," odvetil a prisadol si vedľa nej, čo ju dosť prekvapilo, ale neochotne sa mu posunula, aby neboli príliš blízko pri sebe.

"Ak teda nejdeme do ulíc, budeš mi musieť povedať, čo si tam videla, keď si hľadela pred seba ako duch." Pravdepodobne myslel ten malý incident, čo sa odohral na ulici skôr ako začali hľadať ubytovanie.

Pokrčila plecami a tvárila sa akoby ho nepočula, hoci práve nad týmto toľko uvažovala a zhodnocovala, či ten, koho videla, mohol byť naozaj on alebo len niekto, kto sa naňho ponáša. Vedela, že to je poriadna hlúposť. Bol tu, náhodou na seba narazili a ona teraz mala povinnosť mu pomôcť. "Z Hemugoru som nevyrazila sama," vyslovila napokon.

"Čože?"

Pomrvila sa akoby ju hrýzli blchy, čo asi aj hej, toto totiž nebol najčistejší hostinec. "Keď druida vyšlú na misiu, nikdy nejde sám. Vždy s ním ide iný druid alebo menič - tých tam totiž tiež často ubytujú. Ja som išla so svojim dobrým priateľom, ale naše cesty sa rozišli v zlom..." Zmĺkla.

"To ste sa pohádali?" Spýtal sa Chlapec a ani sa nesnažil skryť znudenie v jeho hlase. To ju dosť nahnevalo. Chápala, že nemal odkiaľ vedieť, že on a ona boli priatelia, ale pointa zostávala stále rovnaká. Nemenila sa.

"Nie, nepohádali sme sa," odvrkla. "Boli sme práve na ceste zo Stolintisu - to je hlavné mesto tohto spolku -, keď nás prepadli ozbrojenci. Vedeli sme, že ak nás chytia, zotročia nás. On sa do nich pustil, aby mi dal šancu na útek. Nebyť jeho, nikdy sa do Bagosu nedostanem. A dnes som ho videla, ako ho vlečú niekam v reťaziach!" Od zúrivosti sa takmer chvela, ale možno to bolo aj od smútku a potlačovaného obviňovania sa. Veď to oa mohla za to, že je teraz len týraným otrokom, ktorý lopotí pre nejakých namyslených boháčov.

V maličkej izbe zavládlo ticho. Trvalo dlho, ale Chlapec ho predsa len prerušil. "A čo chceš robiť? Kúpiť ho? Dosť pochybujem, že máš toľko peňazí..."

Takmer sa usmiala. Možno o sebe tvrdiť, že je nevzdelaným hlupákom, ale pomerne mu to myslelo. Skoro okamžite pochopil jej zámer, s akou myšlienkou sa hrala a k čomu sa napokon aj odhodlala. Takmer sa trafil do čierneho. "Nie, nebudem podporovať otrokárstvo."

Pozrel sa na ňu, ale v jeho pohľade našla pochopenie. "Že ty ho chceš oslobodiť?"

"Správne. Jeho a aj čo najviac ďalších otrokov." Už teraz to znelo ako bláznovstvo a jeho smiech, do ktorého vypukol, ju v tom len utvrdil. Ona však bola rozhodnutá pomôcť priateľovi a v tom by jej ani samotná Matka hôr nezabránila!

Všimol si, ako sa tvárila a úsmev mu behom chvíľky zliezol s pier. "A kurva," zahrešil, šepkajúc, čím si od Elyson vyslúžil len ďalší hnusný pohľad. Neznášala vulgárnu reč a on akoby sa v nej vyžíval. Privádzalo ju to do šialenstva.

Postavila sa na rovné nohy. Napravila si len šiat. "Budem potrebovať tvoju pomoc, Chlapec, ideš do toho so mnou?"

"Mám vôbec na výber?" Spýtal sa skepticky.

Nad jeho otázkou sa zamyslela iba na chvíľku. "Ak mám byť úprimná, ani nie," pripustila.

Vyskočil na rovné nohy hneď oproti nej. "Neochotne sa teda pridám. Takže, čo chceš robiť?" Zdalo sa jej to alebo mu napokon v očiach horeli ohníky nedočkavosti? Zrejme bol rád za každú akciu a ani sa nečudovala. To putovania je naozaj jednotvárne a neuveriteľne na duši ubíjajúce. Človek má chuť sa z toho zblázniť.

"Ako prvé," povedala a spokojne sa usmiala. "Ťa naučím čarovať."