14. Mesto polnoci

Južný vietor zo sebou od mora priniesol aj veľké sivé mračná. Vládla noc temná ako moje nočné mory, bez hviezd a mesiaca, ktorý by lepšie osvetľoval cestu. Musel som si vystačiť aj s tými pár fakľami, na ktoré som narazil po ceste. Pozrel som sa na seba. Dokonca ešte aj na sirotu a zlodeja som bol oblečený biedne - košeľa trochu natrhnutá a nohavice roztrhané tak, aby mi siahali tesne pod kolená. A šiel som bosý. Skoro v kuse som stúpil na čosi ostré alebo mokré (vtedy som sa bál pomyslieť, čo to asi bolo) a hundral som si popod nos všetky nadávky, čo som za tie roky nachytal. Elyson by trafil šľak, pomyslel som si. Ľutoval som, že to nepočuje, pretože by som pocítil zadosťučinenie, že ma poslala riskovať krk. Malo to ale svoje opodstatnenie - musel som vyzerať tak biedne, ako to len bolo možné. Museli si myslieť, že som nejaký trhan. A veru že som ako taká osôbka aj vyzeral! A ak otvorím ústa, tak budem podobne i pôsobiť.

Začul som dupot krokov. Zastal som a poobzeral sa. Stena najbližšieho domu, kde bola odbočka do nejakej inej ulice, bola čoraz viac ožiarená svetlom z fakle. Už som videl tiene. Rýchlo som skočil za jeden sud a skrčil sa tam, ako to len išlo. Vykukol som.

"Bohovia, ako ja neznášam túto prácu," povedal prvý muž, čo sa vynoril spoza rohu. V ruke držal fakľu a svietil si pod nohy. "Iba stojíš celý deň na slnku a mlátiš tých potkanov. Som snáď otrok, aby som tak drel?"

"Ak si nedáš pozor na hubu, určite sa ním staneš," odvetil druhý, čo šiel vedľa neho. "Ešte ťa Páni reťazí tiež do nejakej hodia..."

"Seriem na Pánov, ich reťaze, navoňané zadky i tučné mešteky. Ja chcem len lepší život!" Zahučal, že ho muselo byť počuť skrz ulicu.

Prikrčil som sa, ale bolo to zbytočné. Nevšimli si ma a prešli popri sude.

"Ja ich tiež neznášam, ale zadky niektorých sú dobré," odvetil ten druhý.

"A čo môj?" Spýtal sa prvý.

Zažmurkal som. Zdalo sa mi to, alebo mal ich rozhovor trochu...svojský nádych? Vedel som, že by som mal ísť, ale zvedavosť bola silnejšia. Nakukol som ponad sud, aby som ich videl. Zbadal som už len dve šmuhy tesne pri sebe, ako veľmi rýchlo zmizli v jednej tmavej vedľajšej uličke. Netrvalo dlho a začali sa odtiaľ šíriť vzdychy.

Dal som si ruku na ústa a zahryzol si do jazyka. Mal som čo robiť, aby som sa nerozrehotal, keď mi došlo, čo tam tí dvaja robia. Možno už prešli aj na jazdu, možno si ich ešte len chytajú...každopádne mi z toho bolo do smiechu i vracania zároveň. Osobne som vždy podozrieval Gohenora, že rád dobýva dierky druhých - hlavne mladších chlapcov -, ale nikdy som nemal príležitosť sa v tom uistiť či to dokázať. Keď som mu to ale hádzal na oči, ten pohľad stál za všetky mince v Bagose.

Sústreď sa, chmuľo! Zahučal som si v hlave. Rýchlo som vyšiel spoza suda a rozbehol sa vpred. Nebolo ťažké zistiť, kde držia otrokov - bola to masívna budova bez okien, čo sa týčila nad väčšinou budov v Callodene. Aspoň Elyson to tvrdila a ja som sa nehádal...skôr som hundral na to, že všetko riziko ide na moju hlavu.

Prechádzal som úplne prázdnymi ulicami. Všetci už doma spali alebo sa milovali ako tí dvaja voľakde v uličke. Zastal som až na začiatku otvoreného priestranstva. Na druhom konci bola väznica, kde ich držali...aspoň tých, čo nemali stáleho pána, ako mi to nahnevane vysvetlila Elyson. Prečo však na mňa zase zúrila, to som fakt netušil. Očividne som ju furt rozčúlil, ale čím? Určite to nebolo peknými očami alebo príťažlivým úsmevom...

Zhlboka som sa nadýchol a vyrazil vpred. Z blízka sa budova zdala ešte dlhšia a vyššia. Tak vysokú budovu som asi ešte ani nevidel. A mala len jeden vchod - dvojkrídlové dvere, pri ktorých stáli dvaja strážcovia. Mali čierne kožené brnenia a v rukách oštepy. Bolo by priam ideálne, keby tam nestáli, ale čo kedy bolo jednoduché od doby, čo som odišiel z Bagosu? Nič.

Zapískal som na nich. Tí dvaja, na ktorých som narazil, mi vnukli dokonalý nápad, ako týchto naštvať. "Hej, vy tam!" Pozreli sa na seba a potom na mňa. "Dnes je zima, čo sa nezahrejete navzájom? Vy strážcovia to máte tak radi, nie?" Zakričal som.

Pozreli sa na seba, potom zase na mňa. Chvíľu som sa bál, že naozaj pristanú na môj návrh - to by som musel vymyslieť čosi nové, ako ich dostať od tých poondiatych dverí. Našťastie, rozbehli sa za mnou. Ja som veru tiež nelenil. Otočil som sa na päte a vyrazil znovu do ulíc. Snažil som sa neutekať po ceste, ktorou som sem prišiel. Namiesto toho som si volil nové cestičky. Tmavšie či dlhšie. Svetlejšie alebo kratšie. Prenasledovatelia mi boli v pätách. Odbočka sem, odbočka tam. Preskočenie takej krabice, podlezenie takého sudu. Keď zaostali, počkal som ich. Ak sa zdalo, že sa na to vykašľú, znovu som ich "rozvášnil." A potom som sa ocitol pred vysokou stenou z tehál. Žiadna cesta okrem tej, ktorou som prišiel, tu nebola.

Dvojica ma dobehla a namierila na mňa svoje dlhé oštepy. "Čo si to hovoril, ty sopliak?" Štekol jeden z nich,

"Nóóóóóóó, bol to predsa len návrh, chlapi," odvetil som.

"Ale aký návrh?" Ozval sa znovu ten istý muž. "Snažil si sa nás uraziť, ty sprostý holobriadok?"

"Ja ti dám holobriadka, sviniar!" Zavrčal som tentokrát pre zmenu ja. Neznelo to ani spolovice tak desivo ako jeho vrčanie. Vystrel som smerom k nim ruku a sústredil sa. V mysli som lovil slová, čo mi do nej natĺkla moja miestami "milá" spoločníčka. Našiel som však len vzduchoprázdno. No do...

"Pozri sa naňho, Querk," ozval sa ten druhý. "Je tak vychudnutý a dotrhaný, že musí byť určite sirotou, nejakým žobrákom, čo nevie, kde je jeho miesto. Niečo ti poviem, holobriadok, pre takých ako ty je len jedno miesto a hrob to nie je...aspoň zatiaľ."

Začali sa ku mne približovať a ja som priam zúfalo hľadal tie správne slová. Už-už som ich mal na jazyku, keď ma jeden z nich udrel pätičkou oštepu do hlavy.

Vtedy celý svet stmavol.

***

Prebudil som sa nie skôr, ako som pocítil čosi studené okolo zápästí a členkov. Lenivo som rozlepil oči. Podvedome som tušil, čo to je, ale dúfal som, že sa mýlim. Nemýlil. Ťažké čierny okovy mi bránili ujsť rovnako ako ďalším. Spájali sa s putami otroka vedľa a tie zase s tým vedľa, dokým sa nespojili všetky. Aspoň som si to myslel - bola tu taká tma, že som si nevidel ani na špičku nosa. Všade sa vznášal pach potu, výkalov, no cítil som aj bolesť, beznádej...a smrť.

V duchu som si nadával. Mali sme dobrý plán a teraz sa tak pokašľal! Ak som bol, kde som si myslel, že som, bol som na správnom mieste - plánovali sme, že sa tu dostanem, ale určite nie ako spútaný novopečený otrok. Skôr ako zlodej. Fakt v tom stojím za kravské lajno, pomyslel som si dosť skormútene. Zdalo sa mi to alebo naozaj pokašlem všetko, čo skúsim?

Schúlil som sa do klbka. Nechcel som byť otrok. Vedel som, že ťažkú prácu nezvládnem a ak si to strážcovia všimnú, zrejme ma zabijú alebo lacno predajú ďalej. Musel som sa odtiaľto dostať! Mágia je len nástroj. Môže sa použiť k dobru i zlu a naopak. Vyššie dobro je to isté ako smrť. Ak by som mágiu použil pre oslobodenie mojej maličkosti, bolo by to využívanie mágie v osobný prospech? Snáď nie... Premýšľal som. Hovoril som si slová o mágií stále dookola a spomínal i na zaklínadlo, ktoré sa teraz dokonalo hodilo.

Netuším, ako dlho som tam ležal, kým som si konečne spomenul. "Ulaybux san olev huv agaladis lesan." Jazyk som si skoro vylámal na vyslovovaní, ale nepochybne to fungovalo presne tak, ako aj malo. Ozvalo sa cvak a moje putá s rinčaním spadli na zem. Chvalabohom, pomyslel som si s nemalou úľavou.

Rámus, čo som spôsobil, zobudil otrokov najbližšie, začalo sa ozývať štrnganie reťazí.

"Zachráň ich toľkých, koľko sa bude dať," požiadala ho Elyson, keď odchádzal do ulíc. Nemal moc chuť sa s ňou priečiť, ale zároveň jej to ani nesľúbil. Nechcel strácať čas - bol tu, aby zachránil len jedného, nie desiatky. Svet je kruté miesto...

"Je tu niekde medzi vami Kendris Wellor?" Zvolal som. Netušil som, aké rozľahlé to je, ale radšej nahlas ako potichu.

Odpoveďou mi bolo len šuškanie a čoraz hlasnejšie rinčanie reťazí. Dvíhajú sa, obzerajú sa, hoci nemôžu nič vidieť, uvedomil som si odrazu. "Je tu alebo nie?"

"Podľa toho, kto sa pýta," ozval sa z tmy hlas. Bol dosť melodický a jemný. Určite nemohol patriť niekomu o moc staršiemu ako som ja.

Uľavilo sa mi až tak, že sa mi roztriasli nohy akoby od strachu. Našťastie, ja som sa nebál...možno trochu. "Niekto, kto mu chce pomôcť." Moc dôveryhodne to veru neznelo. Ja by som človeku po takých rečiach neveril. "Poslala ma Elyson."

Nastalo ticho...aspoň od osoby, s ktorou som sa zhováral. Bol to Kendris Wellor alebo nie? Možno si nejaký otrok zo mňa robil srandu a teraz ho to zunovalo. Dúfam, že nie.

"Zdalo sa mi, že som videl Elys na ulici," ozval sa hlas znovu.

"Ona videla teba a požiadala ma, aby jej pomohol dostať ťa odtiaľto."

Ozvalo sa ďalšie štrnganie reťazí, kroky a napokon hlasné cink, kedy reťaze dotyčného asi nepustili ďalej.

Nemal by som ho od tých pút oslobodiť? Napadlo mi odrazu. Zrejme mal... Urobil som krok dopredu, ale skoro okamžite som na niekoho stúpil a po prúde nadávok som radšej ostal stáť na mieste. Mohol by som možno aj zapáliť svetlo, ale netušil som, či môžem.

Ozvalo sa ďalšie cinkanie. Vo vzduchu narástol pach napätia a strachu, reťaze začali cinkať, niekto do mňa sotil, až som sa zatackal, no udržal som sa na nohách. Vtom sa otvorili dvere. Prižmúril som oči. Už som si navykol na tmu a to ostré svetlo mi skoro spálilo zrak.

"ČO SA TO TU DEJE?" Zrúkol mocný hlas. Svetlo zatienil široký tieň. "Nechám vás všetkých zbičovať!" S hrôzou som si uvedomil, že sa vlastne pozeral len na mňa...ostatní boli zhrčení do klbiek a tvárili sa, že spia. Toľko k ich odvahe.

Odkašľal som si a vystrel k strážnikovi ruku. Ten si poťažkal v ruke bič a vybral sa smerom ku mne. Rýchlo som zadrmolil zaklínadlo na uspanie, čo mi Elyson povedala. Muž však išiel ďalej. Skúsil som to znova. A ešte. A potom ešte raz. Muž zdvihol bič. Ja som sa zatackal a spadol priamo na zadok. Dočerta, preto to nefunguje? Určite som to vyslovil správne, tak prečo ešte nezaspal. Mal spať! Krv mi v hlave hučala od paniky.

Bič spadol na zem. Strážnik si zívol a než by som narátal do troch, spadol medzi otrokov ako socha. Okamžite začal potichu fučať.

Otroci okolo mňa sa začali posúvať čo najďalej, šepkali si a tí, ktorých som videl, na mňa pozerali ako na strašidlo. Niektorí sa dokonca prežehnávali, čo ma trochu rozčuľovalo. Bol som snáď démon alebo iná háveď?! No, možno som ním aj bol - tým strašidlom -, ale i tak si to mohli odpustiť. "Ktorý z vás je teda ten Kendris Wellor?" Opýtal som sa zase.

"Keď je tu už to svetlo, môžeš ísť za hlasom," ozvalo sa z diaľky.

Nemal som na výber, a tak som sa pomedzi otrokov vybral za ním. Dával som si pozor, aby som už na nikoho nestúpil, ale oni sa viac či menej posúvali sami. Báli sa ma a mne sa to z nejakého dôvodu začínalo páčiť. Ako by zareagovali, keby som na nich zrazu urobil "paf?" Zrejme by zutekali, samozrejme, pokiaľ im to okovy dovolia, alebo by pustili pustili do gatí.

Dotackal som sa až k hrubému stĺpu. Okolo neho boli veľké čierne reťaze a pri koreni sedel...muž? Chlapec? Ťažko povedať. Kvôli hustému porastu na ostrej čeľusti vyzeral na tridsať, ale tmavomodré oči som odhadoval na približne dvadsiatnika. Skĺzol som pohľadom nižšie. Postavu mal vypracovanú a zjazvenú. Z krku mu visela tenká čierna šnúrka a na nej malý železný kľúčik. Jediným kusom jeho oblečenia boli zničené nohavice tak špinavé a zaprášené, že som ani nevedel určiť ich pôvodnú farbu. Ruky mal popri stĺpe rozpažené a spútané, takže nimi sotva mohol pohnúť.

Usmial sa. "Vitaj," zamrmlal. Zdalo sa mi to alebo mal v hlase trochu irónie? "Som Kendris Wellor. A ty si...?" Spýtavo sa na mňa pozrel.

"Chlapec," odvetil som prosto.

Prižmúril oči. "Takže Elys ťa našla, čo?" Pomrvil sa. "Čo keby si ma spolu s mojimi priateľmi rozpútal? Boli by sme ti nadovšetko vďační..."

Už-už som otváral ústa, že mu budem odporovať, že som neprišiel po nich, len po neho, keď som z chodby začul hlasy: "Kde je Tučný Greg? Dnes má stráž, nie?"

Došlo mi, že ak sem vtrhnú ďalší strážcovia a uvidia telo Tučného Grega len tak rozvalené medzi otrokmi, pomyslia si, že ho zabili. A potom by sme zomreli všetci. Zdá sa, že nebudem mať na výber. Treba vyvolať vzburu, pomyslel som si. Kto by si to pomyslel? Ja a osloboditeľ otrokov, vyvolávač vzbúr a druid? Bolo toho dosť. Čoskoro sa nechám titulovať! Zdvihol som ruky a zavrel oči. "Ulaybux san olev huv agaladis lewes cenred." Na chvíľku som si pomyslel, že Elyson myslela aj na takúto situáciu, keď ma naučila dve formy jedného a toho istého zaklínadla. To dievča má viac rozumu, než som si myslel. Nahlas to ale nikdy nepoviem!

Zámky vo všetkých okovách naraz šťukli. A strážcovia akurát dorazili.