15. Mesto ohňa

Zavládlo ticho, až by som ho mohol pokrájať i tým najtupším nožom. Žiadny som však pri sebe nemal. Elyson trvala na tom, že čím otrhanejšie budem vyzerať, tým skôr ma zotročia. A trhan s nožom bol predsa len podozrivý. Napokon to nefungovalo tak, ako plánovala, ale dostal som sa tam, kam bolo treba. Nad takouto situáciou sme však teda moc neuvažovali.

Ja a zopár ďalších otrokov sme už stáli - voľní a nespútaní -, ostatní kľačali, sedeli alebo ležali, no všetci do jedného sme sledovali troch strážcov v čiernom, ako nás bez pohnutia sledujú. To nie je dobré, pomyslel som si. Akoby mi jeden z nich čítal myšlienky, skĺzol pohľadom na stranu, kde videl ležať Tučného Grega. Zbledol a pozrel sa na nás. A bude to ešte horšie...

"Vy...vy ste ho zabili!" Štekol. Spoza opaska si vytiahol dlhý kožený bič zakončený malými ostňami. Už som taký videl, keď ho používali na jednu cudzoložnicu v Bagose - ostne sa zasekli v pokožke, takže keď vykonávateľ trestu potiahol bičom späť ku sebe, ostne vytrhli kus kože a niekedy dokonca aj mäsa. A krvi? Tej bolo požehnane.

Jeho dvaja spoločníci si tiež zobrali biče. "Za toto zomriete aj vy, biedne červy." Vybrali sa dopredu. Jeden išiel rovno, druhý odbočil doľava a tretí doprava. Zdvihli ruky a švihli. Ozvalo sa praskot troch bičov a následne výkriky troch hlasov a buchot, ako sa všetci snažili posunúť čo najďalej od zbraní. Až keď som chrbtom do kohosi vrazil, uvedomil som si, že aj ja sa snažím dostať z ich dosahu. Za svoj strach som sa však nehanbil. Radšej ujsť ako trpieť pod rukami otrokárov.

Strážnici chmatali otrokov za plecia, zhadzovali ich na zem, kopali do nich a švihali bičmi. V celej miestnosti bol cítiť pot, strach a krv. Krik neustával, skôr naopak - získaval na sile. Počty osôb, čo kričali sa totiž zvyšovali. Ja sám som s maličkou skupinkou spätkoval čo najrýchlejšie dozadu, až sme sa potkýnali.

Ozval sa štekot. Rýchlo prerástol do mocného zavytia. Istotne ho museli počuť v celej budove. Nech mal však akýkoľvek účel, pritiahol pozornosť. Bičovanie ustalo a všetci do jedného sme sa pozreli na čierno-bieleho vlka, čo na nás hľadel svojimi žiarivými očami modrejšími ako obloha. Nevedel som odhadnúť, či je väčší alebo menší ako vlky bývajú, pretože na vlastné oči som nikdy žiadneho nevidel. Tento kus však bol veľký.

Muž s bičom, čo bol ku mne najbližšie, pustil ten odporný nástroj a vytasil krátku dýku, čo mu visela na opasku. S mohutným výkrikom sa rozbehol proti zvieraťu. Vlk sa prikrčil a výstražne zavrčal. Muž však bežal ďalej. Došlo mi, že to bolo pochabé. Vlk sa odrazil dlhými zadnými nohami a skočil priamo na muža. Ten síce máchol rukou, ale i ja som videl, že len do prázdneho vzduchu - k zvieraťu sa ani nepriblížil. Tvrdo spadol na zem s vlčími tesákmi v krku. Kričal, vrieskal, a potom prosíkal o pomoc. Nedočkal sa jej a čoskoro navždy zmĺkol, dusiac sa svojou vlastnou krvou.

Ozval sa výkrik a k vlkovi sa rozbehol ďalší muž. Vtom však naňho skočil jeden otrok s čiernou pleťou. Bol veľký a svalnatý. Poľahky ho zvalil na zem. Pridal sa k nemu druhý a ďalší traja. Spoločne začali strážnika udierať, kopať a všemožne mlátiť. Napokon mu vytrhli dýku a neľútostne ho dobodali.

Ten tretí strážnik sa rozbehol ako najrýchlejšie vedel. Neuvedomil som si, čo robím, dokým som sa mu nehodil okolo krku a nepokúsil sa ho prevážiť. Žiaľ, vážil som tak žalostne málo, že stačil jeden úder do brucha, aby mi vyrazilo dych. Spadol som na kolená a snažil sa nadýchnuť. Okolo mňa zatiaľ bežali ďalší otroci a s výkrikmi zabíjali aj toho tretieho. Periferne som zbadal, že bodajú ešte do čohosi a až teraz som si znovu spomenul na Tučného Grega. Moje zaklínadlo asi fungovalo. Možno až tak dobre, že ho nezobudilo ani len všetko, čo sa tu udialo. Žeby som to zvládol až tak? A zobudil sa vôbec alebo prespal aj vlastnú smrť?

Pripomenulo mi to, prečo som sem vlastne prišiel. Konečne som sa nadýchol a sťažka postavil na nohy. Obzeral som sa pomedzi hromady hláv, ktoré ešte kaličili mŕtvoly alebo už vybiehali preč z tejto...kobky? Bohovia, čo to vlastne bolo za miestno? Bola tu kopa hláv, ale žiadny Kendris Wellor. Len ja, kopa cudzích otrokov a ten vlk... Hneď som sa otočil. Bol len kúsok odo mňa a mlčky ma sledoval tými svojimi svietiacimi očami - myslené doslovne. Ako keby mal namiesto dúhoviek iba dve prekrásne modré hviezdy. Zrazu mi ani tie vlastné neprišli tak zvláštne či zaujímavé. I to jediné plus sa akosi strácalo. Dočerta!

Vlk zavrčal. Zdvihol som ruku. "Nepribližuj sa!" Varoval som ho. Lenže aby ma poslúchol, asi by som musel byť menej vydesený. Bál som sa, hoci som sa nemusel. Vedel som, že tento vlk mi nič neurobí. Aspoň som v to dúfal a spoliehal sa na svoju intuíciu. "Mali by sme vypadnúť, takže láskavo strč chvost medzi nohy a rob niečo!" Oboril som sa naňho.

Guča chlpov na mňa zlostne zavrčala, ale napokon predsa len sklonila hlavu. Sledoval som to s dosť veľkým záujmom. Čo bude robiť? Ako sa premení? A mám vôbec pravdu alebo som sa fakt rozprával iba so zvieraťom? Ozvalo sa puknutie a čoskoro ho nasledovali ďalšie - silnejšie i ledva počuteľné. Pre istotu som ustúpil a sledoval, čo sa to deje. Vlk spočiatku kňučal, potom sa zvalil na zem a trhalo ním akoby ho niekto kopal. Videl som, ako sa mu pod srsťou čosi hýbe, láme a puká. Kosti. Srsť začala ustupovať, telo sa úplne premenilo a oči prestali svietiť. Modré však boli stále. Zo studenej podlahy na mňa pozeral Kendris Wellor.

"Zavri ústa a nevyvaľuj na mňa oči," povedal akoby len mimochodom. "Nemám to rád."

Radšej som poslúchol, ale podľa toho, ako prižmúril oči, mi to dlho nevydržalo. Bohovia, mal som takmer pocit, že mi chce urobiť do čela dieru, tak uprene na mňa hľadel. Zrejme to bude mrzút.

"Mali by sme ísť, sme tu poslední a ak sa nechceme nechať zabiť..."

Ani to nemusel dokončiť. Dobre som vedel, že musíme vypadnúť. "A to chceš utekať s holým zadkom?" Snažil som sa pozerať mu do očí, ale bolo to ťažké, veď aj ja som bol len chlap, ktorý by rád vedel, akú má tam dole konkurenciu.

"Som zvyknutý aj na horšie veci."

Nebudem sa pýtať aké.

Bez hádok som ho pustil prvého. V tejto diere strávil viac času ako ja a ja som ani nevedel, kde poriadne som, takže zveriť náš útek odtiaľto do jeho rúk bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť. Spoza chrbtov sa nám ozýval poriadny lomoz. Otroci zrejme išli tým smerom a tam narazili na strážcov. Museli tam prežívať jatky. Svoj sľub som však splnil - oslobodil som ich. Nezmienila sa, že by som sa mal postarať o ich prežitie. Niekoľkokrát sme odbočili. Pod bosými nohami som cítil, ako sa podlaha mierne zvažuje smerom dole. Klesali sme. Nie však tak rýchlo, ako keď sme narazili na niekoľko schodísk. Napriek tomu sme postupovali pomaly, pretože každú chvíľu sme sa museli ukryť strážcom, čo bežali tam, odkiaľ sme prišli. Otroci sa zrejme nedožijú ďalšieho dňa.

"Poď," poduril ma Kendris a rýchlim krokom sa vybral ďalej. Išiel však prirýchlo a čoskoro sa mi stratil za rohom. Keď som tam došiel ja, nebolo v chodbe ani ducha.

"Haló?" Zavolal som tak nahlas, ako som sa odvážil. Potom som na krku pocítil chladnú, ale ostrú čepeľ noža.