19. Pred zrakmi bohov

Nonelh nebol rytierom tak ako jeho otec. Toho ľudia oslovovali sir a niektorí sa mu aj uklonili - to si pamätal ešte z detstva, kedy rástol s tým, že to čaká aj naňho. Lenže otec zomrel pri prenasledovaní onorutov len štyri roky dozadu a rytiersky titul dedičný nebol. Jeho syn ich za to znenávidel a dal sa na vojnu, aby sa pomstil. Chvalabohu, že kráľ Wollys, zaprisahalý tarut, ich chcel vyhubiť rovnako moc ako on sám! Bojoval, sekal, mučil a znásilňoval, ale pasovanie sa doteraz nekonalo. Nikto mu nepoložil meč na plecia a nepovedal: "Povstaň, sir Nonelh." Máločo sa vyrovná tomu strašnému pocitu, keď sa vám životný sen rozpadá pred očami.

Dnes však tá predstava bola znovu celá a reálnejšia než kedykoľvek predtým. Takmer ju mohol chytiť. Bol na nádvorí a rozprával sa so svojimi tromi priateľmi, s ktorými bojoval bok po boku - Darrokom, Edentom a Lydelom. Posledný spomenutý bol z ich štvorice ako jediný pasovaný na rytiera a Nonelha každý deň zožierala závisť len čo naňho pozrel. Všetci štyria počuli krik Jeho Veličenstva, ako v podstate preklínal arcinogara z Aesgonu. Počuli a pochopili jeho rozkaz. Vedeli, čo majú robiť a Nonelh sa už tešil na titul, čo ho bude čakať, až sa vráti späť.

Na koňoch cválali skrz noc akoby za zadkami mali kŕdeľ drakov chrliacich oheň. Aesgon bolo mesto najbližšie k Baellarysu, vďaka čomu tam boli behom asi dvoch alebo troch hodín. Prvou prekážkou boli hradby a brána mesta. Jedno i druhé už na prvý pohľad boli ruiny, ktoré súrne potrebovali opraviť, ale asi sa do toho moc nemali. Koniec koncov, posledná vojna, ktorá zasiahla túto oblasť, bola vojna lady Naenyri pred pätnástimi rokmi, keď mal Nonelh asi polovicu toľkých rokov, koľko má dnes.

"Kto ste? Čo tu chcete v tejto hodine besov?" Zakričal na nich strážnik z hradieb. Vďaka tme sa dalo ťažko určiť, ako vyzerá - dali sa rozoznať len sivé vlasy trčiace z kapucne, čo mal stiahnutú do tváre.

Odpovedal sir Lydel: "Sme poslovia kráľa Wollysa. Prinášame správu pre arcinogara Harvicka. Otvorte nám bránu!"

Strážnik sa však tak ľahko presvedčiť nedal. "A ako mám vedieť, že ste naozaj od kráľa a nie nejaký onoruti, čo sa rozhodnú nás povraždiť v spánku?"

Nonelh musel uznať, že to bola dobrá otázka. Boli obyčajnými vojakmi - až na sira Lydela -, oblečení v ťažkých tmavomodrých plášťoch s erbom letiaceho havrana, ktoré skrývali drôtené košele, čo mali pod nimi. Nikto nesmel vedieť, že sú až tak ozbrojení. Mohlo by to vyvolať podozrenie. Inak by ale pokojne naozaj tými onorutmi byť mohli.

"Nie sme tí kacíri, ak to chceš vedieť. Vyznávame Matku hôr a Vládcu ohňa, slúžime svojmu kráľovi verne a teraz nás pusť dovnútra, počuješ?!" Tvrdý hlas sira Lydela strážnika doslova rozpohyboval. Zmizol za cimburím a o chvíľku sa už ozýval zdola buchot a brána sa doširoka otvorila, aby mohli prejsť aj kone.

Rýchlo vošli dovnútra a spomalili do poklusu. Zatiaľ čo mierili ku arcinogarskému palácu, Nonelh sa nervózne vrtel v sedle. Nebál sa toho, čo urobia, skôr sa bál toho, aby sa čosi nepokazilo, pretože to by ich pokojne mohlo stáť aj život a on nechcel umrieť skôr, ako sa stane rytierom. Znamenalo by to totiž, že jeho život nemal žiadny zmysel.

Míňali kopu domov. Väčšina z nich bola kamenná, ale našli sa ešte aj drevené. Všade vládla tma. Mesto spalo, čo bolo len dobre. Odbočili do širšej ulice, ktorá čoskoro ústila do rozľahlého námestia. Dominovala mu krásna fontána. Na podstavci stáli tri sochy, tá najbližšie k nim držala v ruke krčah, z ktorého sa liala voda. To bola určite Matka. Napravo od nej bol muž, ktorý v ruke držal čašu a i z nej tiekla voda. Vládca. A potom tu bol Strážca, ktorý v ruke dvíhal k nebu ľudskú lebku a z jej dier po nose a očiach sa rinula voda. Nonelh, hoci tiež sa modlil iba k Matke a Vládcovi, musel uznať, že ten Strážca má s tou lebkou čosi do seba...

"Kone necháme tu," povedal sir Lydel a zosadol. Ostatní urobili tak isto. Zistili, či majú pod plášťami meče a vybrali sa vpred. Ešte boli len na schodoch, keď stretli nejakého kňaza. Keď sa ho opýtali, kde nájdu arcinogara, ukázal na tri veže, čo sa týčili nad mestom. Katedrála. Pravdepodobne mali mnísi - v meste bol totiž aj kláštor - nejakú bohoslužbu a arcinogar tam bol.

Bohovia, odpustite mi. Pomyslel si Nonelh, hoci mal pocit, že za tento čin nikdy odpustenie nedostane, hoci by sa modlil, až by mal ruky do krvi zodraté. Tak či onak, bude to stáť za to.

Čelo katedrály podopierali dve veže. Tvorili ho výklenky, v ktorých boli vystavené všelijaké sochy. Nad hlavným portálom sa nachádzali tri úzke, ale zato vysoké okná - dva na bokoch mali oblúkové klenby a to prostredné zase lomenú. I z veľkej diaľky sa dal počuť spev mníchov. Bol mocný, hlboký a prekrásny. Dotýkal sa sŕdc i duší, ale štyria vojaci robili všetko pre to, aby odolali pokušeniu nechať ľadom svoj plán.

Lydel išiel, samozrejme, prvý. Rozrazil dvere a vošiel do katedrály. Mníšsky spev zakolísal a napokon zmĺkol, keď si všimli, ako pochodujú smerom k presbytériu. Nonelh hľadal pohľadom arcinogara. Našiel ho skoro hneď. Stál chrbtom k nim, kľačal pred oltárom a modlil sa. Keď si ale uvedomil ticho, ktoré nastalo, postavil sa a otočil sa tvárou k trom ozbrojencom. Husté obočie mu nad úzkymi očami tvorilo hotové búrkové mračno. Bol to nízky chlapík tenký sťa konár stromu. Z brady mu rástlo čierne...čosi a vďaka guľatému nosu pôsobil takmer ako malé, vychudnuté prasiatko. Mal na sebe krásne červené rúcho so zelenými výšivkami, ale bez neho by ho človek jakživ neodhadol na tak vysoko postaveného človeka (avšak sa šepkalo, že v skutočnosti je druid).

"Čo tu chcete?" Opýtal sa ich nevľúdne. "Prečo vyrušujete naše bohoslužby? Ak sa nejdete pomodliť, žiadam vás, aby ste odišli!"

Ako odpoveď na jeho slová si siahli pod plášte a vytasili meče. Plamienky desiatok sviečok sa odrážali na vyleštenom kove až sa zdalo, že horia. Niekoľko pohotových mníchov sa im postavilo do cesty, ale hralo si s nimi poradili a sácali ich z cesty.

"Preliali by ste krv priamo pred zrakmi bohov?" Pýtal sa Alagbar Harvick. Bol odvážny, to sa mu muselo nechať, keď on sám, neozbrojený, sa odváži takto vzdorovať štyrom po zuby ozbrojeným mužom. Zastali pred schodmi, čo viedli do presbytéria. "Som kňaz, správca bohov na tomto svete. Nesmiete na mňa vztiahnuť ruku!"

"Lenže kráľ je vyvolený z vôle bohov a to znamená, že jeho vôľa je aj nad tvojou," odvetil Darrok nevľúdne. Človeka, ktorý by na vás takto prehovoril, by ste okamžite považovali za nepriateľa, ktorému nemožno veriť.

Schmatli Harvicka za rúcho a pokúsili sa ho vytiahnuť von z katedrály. Každý z nich by sa zhodol v názore, že vražda v chráme je neodvolateľný hriech, ale pred ňou to bolo iné. Arcinogar sa však upurtne bránil a ľahko sa im vytrhol.

"Chcete ma zabiť? Tak to urobte tu! Nech sú vaše čierne duše naveky..."

Darrok mu zabodol meč do brucha, po ňom aj Edent a napokon aj Lydel. Arcinogar vykríkol od bolesti, nohy ho zradili a spadol na kolená. To už Nonelh zdvihol meč nad hlavu. Za rytiersky titul to stojí, pomyslel si a sekol mužovi do hlavy. Odťal mu slušný kus lebky. Telo sa zvalilo na zem, a hoci to mala byť rana z milosti, Harvick ešte stále chrčal. Pristúpil k nemu sir Lydel, strčil mu meč do hlavy a nabral si jeho mozog na svoj meč. Potom ním prudko mykol. Mozog sa šmykol po dlážke až k jednému mníchovi, ktorý z celého hrdla zvrieskol a omdlel.

Štyria vojaci - traja z nich už pravdepodobne rytieri za to, že tak verne splnili kráľov príkaz napriek všetkým obavám - si zasunuli meče do poštiev a rýchlo opustili katedrálu nechávajúc mníchov i krvavé telo arcinogara Alagbara Harvicka pod oltárom s deravou hlavou a jeho vlastným mozgom o niekoľko metrov ďalej, kde sa rozpľasol ako zle urobená praženica.