2. Šikovný Hewett

Bolo ťažké určiť, koľko je hodín alebo aspoň ako moc postúpil deň. Malým zamrežovaným otvorom mi do cely priveľa svetla neprúdilo, za čo som sa mohol poďakovať jedine vysokej stene oproti, ktorej koniec ako v dĺžke, tak i výške bol kdesi v nedohľadne. Stráží by som sa na takú hlúposť neopýtal - veď by som odpoveď asi ani nedostal, a tak som bol odsúdený na hádanie podľa i toho kúska svetla, ktoré som tu mal.

Za istú dobu - možno hodinu či dve, začali stráže chodiť po chodbách a rozsvecovali fakle. Konečne tu začalo byť aspoň trochu svetla bez toho, aby som musel žmúriť v tom jednotvárnom a depresívnom šere.

Možno je to tvoja posledná noc. Ozval sa mi v hlave tichý, smutný hlásoček. Moc mi teda nepomohol, bolo mi potom ešte horšie. Posledná noc a strávim ju bdením v tomto smradľavom žalári, počúvajúc rehot chlapov napchávajúcich sa dobrým, teplým jedlom, zatiaľ čo ja tu sedím na špinavej deke a klepem sa od zimy, pretože mám na sebe len tenkú košeľu.

Prečo je ten svet tak nespravodlivý?

Onoruti hlásia všade-možne slová napísané v tej ich posvätnej knihe. Hovoria o milosrdenstve bohov a spravodlivosti pre tých, ktorí vstúpia do svetla ich pravdy. Teda vlastne do jeho pravdy, keďže podľa nich sú Vládca ohňa, Matka hôr a Strážca podsvetia jeden boh s tromi tvárami. Nikdy som nebol hlboko veriacim človekom. Zažil som totiž tvrdosť života a vedel som, že keby nejakí bohovia skutočne boli, tak by nedopustili, aby bol svet taký, aký je. No tieto ich tvrdenia mi prišli vždy poriadne pritiahnuté za hlavu. Bola to pekná rozprávka. Nemala však šancu prakticky sa ujať v reálnom živote. A k tomu, traja bohovia, ktorí sú vlastne jedným bohom? Dá sa to vôbec? Nedokázal som si takú kravinu ani predstaviť.

Jedného onoruta som pred asi tromi mesiacmi stretol na ulici. Kľačal na kolenách, v ruke držal tú ich knihu a v jednom kuse ju bozkával ako keby ju miloval a potom zdvíhal pohľad k nebesiam a vrieskal ako zmyslov zbavený. "Ó, náš jediný boh, slyš moje modlitby a zmiluj sa nad najväčším z hriešikov...!" No dobre, ono to mal byť asi spev podľa melódie, ale rozhodne to pripomínalo skôr škriekanie starej babizne, čo už dávno o hlas prišla.

Jeho modlitby boli rýchlo prerušené salvou konského trusu, ktorý po ňom ľudia začali hádzať. Keď som odchádzal, tak už skôr kňučal a stonal, vedel som, že to bola jeho posledná modlitba na tomto svete.

Ani som nepostrehol, kedy sa mi podarilo zaspať. Nemyslel som si, že budem mať také šťastie s mojím bolehlavom, ktorý vôbec neprestával a strachom zo smrti a straty ruky. Ale aspoň mi už prestala tiecť krv z tej rany na hlave! Teraz ma čakalo niekoľko hodín nevedomia plného temnoty, pretože čo som si pamätal, málokedy sa mi niečo snívalo a ak hej, tak to boli desivo živé sny.

Tento večer som spal ako zarezaný. Nemal som, našťastie, žiadny odporný sen, ktorý by mi pokazil moju poslednú noc. Vlastne nie, mýlil som sa, čosi sa mi snívať začalo.

Spočiatku to bolo nevinné. Pozeral som sa očami niekoho cudzieho. Stál som v chodbe a sledoval strážnikov, ako hrajú kocky. Ten starý dedo podvádzal. Nevšímali si ma a ľahko som okolo nich prešiel. Šiel som po chodbách, no držal som sa hlavne v tieňoch akoby mi to svetlo ubližovalo. Prechádzal som popri mnohých prázdnych i zaplnených celách, kde spali, chodili alebo sa v kúte chúlili muži, ženy i deti, ktoré mali rovnako zlý deň ako ja.

A napokon som zastal. Pozrel som sa dnu. Ešte nikdy som v sne nepozeral sám na seba a bol to čertovsky nepríjemný pocit. Priam som na sebe ten cítil ten pohľad. Zo spánku som zafučal a prehodil sa na druhý bok.

Vtedy som si to všimol.

Pod mojou dekou sa niečo hýbalo. Niečo živé, netuším, ako som to dokázal rozoznať, no cítil som, že z toho niečo sála. Nebola to teplo, prišlo mi to chladné a studené. Bolo to však lákavé, chcel som to vziať do ruky a pevne zovrieť, no ani som sa nepomohol. Nemohol som sa hýbať.

Lem deky, ležiaci v tieni, stmavol a spod neho začal stúpať čierny dym. Spanikáril som. Zapálila sa snáď deka? Zadusím sa, zhorím? Počul som totiž, že keď niekto umrie v sne, zomrie aj v skutočnosti. Dym stále hustol a ja som si postupne začal uvedomovať, že žiadny požiar nehrozí. Tak čo to potom bolo? Bolo ho stále viac a viac až sa odrážal od stropu žalára, pomaly sa plazil po špinavej deke posiatej dierami a blížil sa ku mne.

Choď preč, počuješ? Slová sa mi zasekli v krku a nedokázal som vôbec nič povedať. Bol som len vydesený pozorovateľ.

Dym sa ma nedotkol, ale začal sa vznášať tesne nado mnou a obklopovať ma. Zažmurkal som. Miestami sa mi totiž zdalo ako keby som tam ani nebol. Akoby som i s tou dekou zmizol a namiesto mňa tam bola len studená kamenná podlaha.

"Prehral si!" Ozvalo sa mi spoza pleca. To bol hlas toho deda. "Vypadni teda pozrieť väzňov."

"Strč sa, choď si sám, keď podvádzaš!" Zaoponoval mu hlas.

"Zalez niekam, Xarvi, prehral si, takže buď ťa tiež do nejakej cely strčím alebo ich pôjdeš obzrieť. Vyber si."

Následne som už len začul odsúvanie rozheganej stoličky a ťažké kroky, ktoré sa rýchlim krokom blížili spolu s nekonečným mrmlaním si popod nos, ktorému som nerozumel. Muž nakukol s fakľou v ruke do ciel a hneď išiel k ďalšej a ďalšej až sa dostal k mojej. Postavil sa rovno vedľa mňa.

"Do psej matere," zahromžil.

"Čo?" Spýtal sa starec z diaľky. "Bojíš sa tmy?" Chlapi sa zarehotali.

"Táto cela je prázdna," odvetil.

"No iste, sám som tam zavrel tú arogantnú slamenú hlavu, lepšie sa pozri." Starec znel znudene a nezdalo sa mi, že by chcel opustiť pohodlnosť svojej stoličky. Ja som však naňho fakt hnusne zazrel. To, že mám zlaté vlasy ešte neznamená, že sú slamené! Mal som chuť mu to oplieskať o uši, no nemohol som. A možno mal aj pravdu, veď ani neviem, kedy sa mi naposledy pošťastilo okúpať sa. Chudobní ľudia ako ja si s tým moc hlavu nelámali.

Muž zase zahromžil. "Ti vravím, že tu nie je! Zmizol a potiahol aj tú sprostú deku!"

Ozvalo sa razantné odsúvanie stoličky a nepravidelné, tiché našľapovanie, pomaly sa blížilo až pán postriebrená brada zastal pri prvom mužovi. Obaja vyhúkane hľadeli na miesto, kde som ležal, hoci i ja som sa tam sotva videl. Starec chytil zväzok kľúčov, čo mu visel na opasku, odomkol a vošiel do mojej cely s fakľou v ruke. Posvietil na miesto, kde som spal a teraz som sa zreteľne videl, predtým...akoby som ležal v tom najtemnejšom tieni.

"Utiekol...zvolaj mužov!"

***

Zobudili ma výkriky a dupot mnohých nôh. Rozlepil som oči a rýchlo som sa poobzeral. Na stenách som videl mihanie svetla fakieľ, muži utekali do ulíc. Lenže prečo? Vtom som si spomenul na svoj sen.

Presne tak, sen, to nebolo skutočné, pripomenul som si akoby to bola samozrejmosť. A predsa... Na chodbe hvizdol vietor a prievan sa oprel i do mreží, ktoré sa so škripotom otvorili.

Vyvalil som oči ako keby sa práve stal zázrak...čo sa vlastnej aj stalo. Bolo otvorené. Mohol som ujsť, ale čo ak ma uvidia? To ma budú môcť okamžite zabiť.

Nemáš o čo prísť, ozval sa mi hlások znovu v hlave. V poslednom čase sa ozýval dosť často, ale mal pravdu. Nemal som o čo prísť, pretože o život prídem buď zajtra, keď ma objavia, alebo pri pokuse o útek, čím by som zomrel aspoň s kúskom cti.

Ignorujúc bolesť hlavy, doteperil som sa k mrežiam. Vykĺzol som na chodbu a čo najrýchlejšie som sa vybral vpred. Nikde nikto nebol, čo bolo len ďalšie plus.

***

Hostinec, v ktorom som býval posledných asi pätnásť rokov (presný čas neviem, pretože ani netuším, koľko mám rokov, no podľa Mag, babice, ktorá bola stará už keď priniesla na svet Hewetta, čo bolo pred päťdesiatimi rokmi, a ktorá kojila i mňa, mám šestnásť) bola dvojposchodová, dlhá budova s vysokou strechou, uprostred prehnutou z tiaže dažďa, ktorý sem prichádzal z Barguth il ghemotov, pohoria, kúsok na severozápad. Nevyzeral moc útulne a veru ani nebol, lenže ak nemáte, kde bývať, i chyža na metly vám príde ako komnata v paláci.

Nenazval by som to domovom, pretože domov je miesto, kde žijete s rodinou, miesto, kde ste šťastný a váš život je bezstarostný. Lenže ja mám starostí nad hlavu, nemám na svete jediného príbuzného či priateľa a hoci nie som šťastný, som aspoň spokojný...teda väčšinou, teraz som dosť znepokojený, pretože sa vraciam s prázdnymi vreckami.

Rýchlo som prebehol cez cestu a stúpil na vychodený chodníček vedúci ku vchodu. Už-už som chcel potlačiť dvere, keď sa rozleteli a na chvíľu ma oslepilo zlatisté svetlo zvnútra. Vládla tam vrava a na studenej pokožke som cítil príjemné teplo a vôňu jedla.

Zaškvŕkalo mi v bruchu.

Vedel som však, že mám malér. Pozrel som sa na obrovskú siluetu, ktorá mi bránila v priechode.

Šikovný Hewett bol päťdesiatročný hostinský s krátkymi mastnými vlasmi, prasačími očami, tučnými perami a obrovským nosom. To všetko však bolo zanedbateľné pri jeho postave. Tento chlap musel byť potomok obrov, pretože inak nebolo možné, aby mal asi dva metre do výšky a svaly ako medveď. Ako mohol on byť zlodej, to nikdy nepochopím.

"Vypadni," zavrčal svojím hrubým hlasom.

Presne tohto som sa bál. "Ale.." začal som.

"Žiadne ale!" Prerušil ma a zdvihol hlas. Vrava za ním pomaly utíchla. "Vypadni odtiaľto, takých ako si ty tu živiť nebudem."

"Čo som spravil?" Opýtal som sa.

Natiahol ku mne svoju veľkú ruku a kývol prstami. Vedel som, čo chce. "Ja..."

"Máš, či nie?"

Spoza neho sa vynorilo niekoľko hláv. Väčšina bola mladšia oproti mne, ale našli sa tu aj starší jedinci. Skoro všetci sa spokojne uškŕňali. Bolo zvykom, že keď niekto vypadne, môžeme si rozdeliť jeho skromný majetok. Dnes mal padnúť môj.

"Mal som," priznať to nebolo ľahké. "Lenže potom ma chytili..."

Hewettova ruka okamžite klesla a urobil krok dozadu. "Výhovorky ma nezaujímajú. Dal som ti už jednu náhradnú šancu, neuspel si, ďalšiu ti nedám. Vypadni a skús mi tu sedieť pred dverami!" Schmatol dvere a zatresol mi ich pred nosom.

Stál som tam ako obarený, sochy by mi moju stuhlosť mohli závidieť. Uvedomoval som si, čo sa stalo, vedel som, čo bude asi nasledovať, hoci som to ani netušil, ale nechápal som, ako je to možné. Ako sa toto mohlo stať? Bol som tam skoro dve desaťročia a nikdy som nepochybil tak ako za posledný mesiac... Bol som lepší ako väčšina z tých, čo tam sú!

Netuším, kde sa to vo mne vzalo. Buď to bola odvaha alebo totálna hlúposť. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Zatiaľ si ma nikto nevšimol, a tak som sa prešmykol chodbou, otvoril dvere pod schodmi a zišiel po schodoch dole. Šikovný Hewett nám nedal izby, ale dal nám postele v pivnici, kde sme spali všetci pokope. Teraz tam vládol čulý ruch, nadávky a výkriky.

"Prestaňte!" Zrúkol som na nich zúrivo. Predieral som sa davom, ktorý si postupne začal uvedomovať moju prítomnosť a bral som im z ruky všetko, čo bolo moje. Nebolo toho moc, ale určite to budem potrebovať, ak chcem prežiť bez tohto hostinca.

"Šikovný Hewett ti povedal, aby si vypadol, tak vypadni," ozval sa vedľa mňa hlas.

"Drž hubu, Gohenor, nikto sa ťa na nič nepýtal," odvrkol som vysokému chlapcovi s očami i vlasmi tmavšími ako noc. Baby ho zbožňovali, no väčšina prítomných ho nenávidela, ale vybudoval si tu rešpekt, ktorý som ja pravidelne podkopával.

"Toto," vytrhol nejakej malej babe dokrčenú košeľu. "Už nie je tvoje. Šikovný Hewett ťa vyhodil a teda si to môžeme rozdeliť ako chceme."

Prestal som sa starať o to, kde mám veci a otočil sa k nemu. Bolo by zbytočné ich hľadať, pretože by mi ich aj tak vzali. Najväčší problém tu bol tento idiot, ktorého som musel zložiť, aby mi vrátili môj majetok. Zovrel som ruky do päste.

Všimol si to. "Chceš sa biť?"

"Že váhaš," odvetil som.

Pokrčil plecami a vyzliekol si krátky hnedý kabát. To bol luxus, ktorý si mohol dovoliť málokto z nás. Chvíľku sa s ním hral, potom sa zrazu zahnal a jednu mi vrazil. Zatackal som sa, no ktosi ma zozadu podoprel a sotil späť k nemu.

"BOJ! BOJ! BOJ!" Kričali deti ako šialené.

Zaujal som čosi ako bojovný postoj a zaútočil. Moju ranu ľahko odrazil, urobil otočku a dal mi päsťou do brucha a hneď nato ma potkol, takže som sa zrúbal na zem, sprevádzaný vlnami smiechu.

"Radšej vypadni, kým si to rozmyslím," povedal arogantne.

Sťažka som sa nadýchol a schmatol ho za oba členky. Prekvapene sa na mňa pozrel a potom som ho zvalil na chrbát až mu topánky vyleteli do vzduchu. Jedno koleno som mu dal na hrudník a začal ho päsťami udierať do tváre. Jedna rana, potom druhá, tretia...

"ČO SA TO TU DEJE?!" Zrúkol nejaký hlas.

Všetko stíchlo, prestal som Gohenora mlátiť a úplne som stuhol. Môj protivník tiež, no keď som sa naňho pozrel, uškŕňal sa na mňa krvavým úsmevom a dierou, kde ešte nedávno mal predný zub. Postavil som sa a len sťažka som mrkol na Šikovného Hewetta. V tvári bol červený a v očiach sa mu blýskalo od zúrivosti, ktorá je namierená na mňa.

"Takto ty takto, hej? Nestačilo, že som ťa vyhodil? Fajn, ty si to chcel..." Rýchlym tempom sa vybral smerom ku mne a deti sa mu bleskurýchle stavali z cesty.

Toto bude istotne bolieť...