21. Des z tieňa

"Takže tunel vedúci popod horu až na druhý koniec?" Elyson na mňa vrhla skeptický pohľad, ktorý mi ani zamak nebol príjemný.

Nenechal som sa vykoľajiť a bez zaváhania som prikývol. "Je dlhý a tmavý, ale vedie do nejakého údolia zaliateho hmlou." Zalovil som v pamäti po nejakých detailoch. "Kde-tu som videl nejaký ten strom, ale inak to bola proste sivá pokrývka."

"A ako presne si ho našiel?" Pokračovala vo výsluchu.

Neodpovedal som. Spoliehal som sa na to, že ich proste nejak presvedčím, ale po tom, čo som videl ich pohľady, krátko po tom, čo som len začal hovoriť, došlo mi, že to asi tak jednoduché nebude. Potreboval som lož a pokiaľ sa bude dať, tak aj dosť uveriteľnú, aby to aspoň prehodnotili. Lenže ty si si žiadnu lož nepripravil. A to bola chyba. "Nuž," zamrmlal som, aby som získal trošku času pri vymýšľaní. "Bolo to takto: spal som ako drevo, ale potom sa zdvihol vietor, a tak ma striaslo od zimy, až som sa zobudil. Snažil som sa zaspať, ale nedalo sa, a tak som sa išiel prejsť. Myslel som si, že ak by som šiel do kopca, zase by som sa unavil." Zmĺkol som a pozrel sa najskôr na Kendrisa, ktorý na mňa mlčky hľadel akoby chcel vidieť až do môjho žalúdka. Na neveľké počudovanie bol prázdny, ale radšej som mlčal, aby po mne nevrhol ešte horší pohľad. Potom som mrkol na Elyson, ktorá sa stále tvárila skepticky. Netušil som, čo má v poslednom čase so mnou za problém, ale začínalo ma to štvať.

"Pokračuj," vyzvala ma.

"Narazil som na rímsu. Bola poriadne úzka, ale pripomínala chodníček. Tak som sa sám seba pýtal: Chlapec, na čo by tu bol chodníček, ak by niekam neviedol? Dal som sa po ňom a doviedol ma až ku jaskyni. Našťastie som pri sebe mal kúsok dreva, tak som ho zapálil a prešiel na druhú stranu, a potom zase späť, aby som vám o tom povedal. Zbytok už viete." Takmer som sa usmial. Na to, aká improvizovaná lož to bola, neznela vôbec zle - aspoň nie pre mňa. Už mi trebalo len dúfať, že som znel dosť presvedčivo na to, aby sa dali mojou cestou.

"Jedna otázka," ozval sa Kendris. Už len to, že si chcel čosi ujasniť takmer spôsobilo, že moje nádeje sa zrútili. "Ako si si zapálil ten konár? Mal si pri sebe kresadlo?" Očami si ma prešiel zhora dole a od piet zase po hlavu.

Skoro mi ušla nadávka. Nad touto trhlinou v mojom táraní som sa moc nepozastavil, vlastne, vôbec mi to nenapadlo. Veď kto už len myslí na nejaké kresadlo? Ja veru nie. "Ehm...nuž..." pozrel som sa na Elyson a vtom mi to trklo. Toto by mi nemohla vytknúť ani keby ako chcela. "Pamätáš si, ako som zapálil v Callodene tú sviečku?"

Prikývla a pozrela sa na Kendrisa, ktorý očividne chápal tiež...aspoň som si to myslel. Ani ma to moc neprekvapovalo. Asi mu už o mne povedala prvé posledné. "Pohľadom," povedala.

Vycítil som, že by som ich mal nahlodávať buď teraz alebo radšej nikdy. "Nestojí za to dať sa po tej ceste?" Spýtal som sa. "Nezmrzneme v snehu a skrátime si pochod o celý deň či dva. Stojí to za to, nie?" Ruky som si dal za chrbát, aby náhodou nevideli, ako som si na oboch prekrížil prostredník s ukazovákom. Akýsi znak, ktorý človek urobil, keď si niečo úpenlivo želal a ja som mal tých želaní vyše hlavy.

Elyson si s odpoveďou dávala načas. "Myslím, že za pokus to...stojí." Vyhlásila napokon a mne zo srdca odpadol obrovský kameň, krásna to úľava! "Jakživ som nepočula nikoho v Druidštejne hovoriť o nejakom tunely čoby skratke, ale v jednej dosť starej knihe knihe som zase čítala, že existuje mnoho ciest a na veľa z nich sa už aj zabudlo. Možno je ten tunel presne takou cestou a my ju znovu objavíme. Dáme sa po nej."

***

Jaskyňa bola snáď ešte tmavšia, než ako som si pamätal. Stál som na prahu - ak sa tu, samozrejme, dalo o prahu hovoriť - a čakal, kým Kendris kresadlom zapáli fakle. Bol som šťastný, že po mne nechceli čosi podobné, pretože by som to nevedel ani ručne a ani magicky - zaklínadlo som už zabudol. Tie táraniny nie sú pre mňa práve najľahšie na zapamätanie si. Už som sa tešil, ako to v Hemugore budú chcieť do mňa natĺkať. Nebudú mať šancu.

"Hotovo," ozval sa Kendris po dlhom čase, kedy bolo počuť len šúchanie kresadla. "Chlapec?" Otočil som sa a len tak-tak chytil horiaci konár na vrchu obalený nejakou látkou. Druhý podal Elyson a všetci traja sme mlčky stáli pred vchodom. Akosi sa tam nikto nehrnul.

Ako prvý sa neprekvapivo pohol Kendris. Tento chalan alebo chlap, ťažko povedať, aký bol vlastne starý, mal kuráž, to sa mu muselo nechať a rovnako ako Elyson mal v sebe aj nemalý kus odhodlania a čoby doplnok aj irónie. To posledné som priam neznášal, pretože som skoro nikdy nepostrehol, kedy hovorí vážne a kedy sarkasticky. Pripadal som si potom ešte hlúpejšie.

Išiel som hneď za ním a Elyson šla posledná. "Pokiaľ viem, tak cesta bola len jedna. Nedalo sa zablúdiť." Povedal som a môj hlas sa rýchlo odrážal od kamenných stien stále hlbšie do tmy.

Ono to naozaj moc nebola jaskyňa, pomenovanie "tunel" bolo bližšie k skutočnosti. Podlaha, po ktorej sme kráčali bola hladká, niekoľkokrát som sa pošmykol, mierne sa zvažovala smerom dole. Steny boli hocijaké: krivé, kde-tu rovné, tu nejaká priehlbina či trhlina a strop mi miestami pripomenul obrovský chrám z mojich snov. Rozhodne tieto priestory vyhĺbili ľudské ruky.

Čoskoro som pocítil, že napriek zime vonku, tu vnútri je ešte horšie. Bol som vďačný za fakľu, ktorej oheň ma aspoň trošku zohrieval. Nie však dosť na to, aby ma z času na čas nestriaslo od zimy. Radšej som iba čumel na Kendrisov chrbát a snažil sa nemyslieť.

Takto potichu sme išli dosť dlhý čas, keď sa zrazu spredu ozvalo ostré škrab. Zastali sme akoby nás zrazu priklincovali ku kamennej podlahe tunelu. Osobne som ani nedýchal a vytŕčal uši za ďalšími zvukmi, ale nič sa už neozvalo. Všade znovu vládla tma a ticho. "Čo...čo to bolo?" Opýtal som sa napokon.

"Pššt." Kendris trochu pozdvihol ruku, aby naznačil, že mám byť ticho. Stál bokom ku mne s naklonenou hlavou, v tvári mal prázdny pohľad - dokonca ani nežmurkol. Doslovne bol ako socha. Prešla dlhá chvíľa, kým sa pohol a otočil ku nám. "Môžeme ísť," povedal pošepky a nadhodil si fakľu v ruke, pretože sa mu skĺzla nižšie..

"Čo to bolo?" Zopakoval som svoju otázku.

Pokrčil plecami. "Suť, možno nejaký menší živočích, čo žije v jaskyni. Ktovie." Nezdalo sa, že by bol moc znepokojený. "Každopádne si radšej pohnime." Pozrel sa mi ponad plece, a potom sa prudko otočil, až oheň na jeho fakli zablikal, a vybral sa ďalej.

Šli sme ďalej. Pocítil som však stiesnenú, znepokojivú atmosféru, ktorá medzi nami panovala. Ja sám som skoro drvil fakľu v ruke, Kendris sa hocikedy obzeral a Elyson do mňa niekoľkokrát zozadu vrazila, ako sa ponáhľala. Celý čas sme však išli rýchlo, potichu a načúvali zvukom okolo, či nezačujeme niečo... Čo sme vlastne čakali? To som tiež nevedel. Očividne to ale nevedeli ani moji spoločníci. Tí mi asi dajú pekne zožrať, že som ich zaviedol na tak príjemné miesto, pomyslel som si s trpkým tónom v hlave. Na to som sa tešil už teraz.

Odkiaľsi sa zase ozval čudný škrabot. Prudko sme zastavili a počúvali. Znelo to akoby niekto škriabal zubami či nechtami po kameni. Bol to fakt odporný zvuk a stavalo sa mi z toho dupkom to jemné strnisko, čo mi od Callodenu zase narástlo. Pravidelné holenie sa bola ďalšia vec, na ktorú som sa tešil. Poobzeral som sa okolo seba, ale nič som nevidel. Škrab, škrab, škrab. Bol to príšerný zvuk a už som z neho zúril a šalel od strachu.

Veľký čierny tieň som si všimol neskoro. Nestihol som ani len otvoriť ústa, keď sa zrazu prudko pohol a tresol Kendrisa do hrude. Vydral sa z neho tupý výdych, fakľa mu počas letu do tmy vypadla z ruky a potom zmizol.

"KENDRIS!" Vykríkla Elyson.

Čierny tieň sa otočil za zvukom jej hlasu...aspoň som si myslel, že sa otočil. Jediné svetlo, ktoré ešte v jaskyni bolo, som držal v ruke pred sebou. Veľmi nejasne som si uvedomoval čosi predo mnou držiace sa v šere, kde sa to poriadne nedalo vidieť.

"Drž sa za mnou!" Povedal som tak roztraseným hlasom, ako sa mi klepali aj kolená. Samovoľne som začal ustupovať dozadu, pomaly, ale isto. Horko-ťažko som si všimol, že tieň sa hýbe zároveň so mnou, čím sa vzdialenosť medzi nami moc nemenila. Taktiež som zase začul ten odporný zvuk: škrab, škrab, škrab. "Čo...čo to pri bohoch je?!"

"Netuším!" Vyhlásila Elyson a postavila sa vedľa mňa. Vytrhla mi fakľu a než som ju stihol zastaviť, hodila ju z celej sily dopredu.

Obaja sme stŕpli od hrôzy, keď sa konár odrazil od veľkej lesklej gule. Tá zrazu zmizla a tieň sa pohol, zdvihol sa do výšky a zaryčal tak piskľavo, až som si musel zakryť uši. Vďaka spadnutej fakli, ktorá teraz pomerne schopne ožarovala toho tvora, sa mi naskytol druhý najhorší pohľad v mojom živote. Bol to červ...tak dlhý, že jeho koniec som ani nevidel. Mal čierne oválne, mäsité telo bez kože - namiesto nej tam mal čosi, čo pripomínalo bujne vystupujúce šupiny. Takmer ako brnenie. Z bokov mu pravidelne vyrastali krátke nožičky zakončené štyrmi prstami - len dve predné ruky boli hrubé, dlhšie a podľa toho, ako pod sebou drvili kamennú podlahu, až v nej ostávali ryhy, boli aj dosť mocné. Najhoršia ale bola hlava: vystupovala priamo z podlhovastého tela, tvor nemal nos, ale kompenzoval si to obrovskou papuľou s červeným jazykom, smradľavým dychom a ostrými tesákmi, ktoré by ma asi rozhryzli ako nič. A ako koruna celého veľdiela tu bolo oko farby kalnej vody, ktoré musel ten....červ?...prižmurovať, pretože mu doň Elyson hodila fakľu.

"Bež," zašepkal som. Zaspätkoval som ešte viac, ťahajúc Elyson za sebou.

Vytrhla sa mi. "Nenechám tu Kendrisa!"

Schmatol som ju za rukáv, rozbehol sa vpred tlačiac ju pred sebou. "Toho zachránime neskôr, teraz hlavne musíme prežiť my!"

Bol to chabý argument, ale lepší som nehľadal. Bežali sme, čo nám sily stačili a usudzujúc podľa revu a následnému škrabodupaniu, čo sa ku mne zozadu blížilo, sa tá potvora blížila. Tlačil som Elyson pred sebou a sám bežal tak rýchlo, ako sa len dalo.

Zrazu som čosi pocítil. Akoby bodnutie do chrbta. Chvíľku som si myslel, že mi tam ktosi vrazil dýku skrz batoh, lenže toto musela byť veľmi drsná a dlhá dýka. Zastal som na mieste a zalapal po dychu. Z úst mi začala tiecť krv. Elyson si zrejme uvedomila, že ju nikto nepopoháňa a rýchlo sa otočila. Takmer sa potkla od šoku, keď sa na mňa pozrela. Zomieram, to bolo to jediné, čo mi napadlo. Prekvapivo som však nepanikáril, bol som pokojný, takmer zmierený s tým, čo ma čaká po tom, čo príde o krátku chvíľočku.

Teda až do chvíle, keď sa tá čudná dýka zabodla ešte hlbšie a zdvihla ma nad zem akoby som nič nevážil. Do tela mi vystrelila najhoršia bolesť, akú som v živote cítil. Z plného hrdla som vykríkol.

Chlapec!

A potom už všetko pohltila temnota...

Ozval sa mocný rev. Všetko stíchlo a do tela mi vystrelila tupá, chvíľková bolesť.

...a pokoj.