22. Privolaný alebo mŕtvy?

Smrť bola úplne iná než som si myslel, že bude. Čakal som niečo ako premietnutie celého môjho nepodstatného života pred očami - aspoň som počul, že to sa umierajúcim stáva -, očakával som studené prsty Zubatej, čo sa po mne začnú naťahovať, až pocítim ten najhorší chlad vôbec, ale ani to neprichádzalo. Pohltili ma totiž obrazy. Pred očami mi utekalo tisíce obrazov tvárí ľudí, ktorých som určite nikdy predtým nevidel a to isté sa dialo s ulicami, hradbami, bránami, vysokými vežami, nejedným krásnym chrámom či hrôzostrašnou pevnosťou. Videl som toho viac než by som videl za celý život a počul len veci, ktoré ma miatli čoraz viac. Nerozumel som tomu. Čo to malo znamenať? Čo to bolo? To bol môj život po smrti. Žiadne zelené ohne, znepokojujúce výkriky plné agónie či tmavé jaskyne bez konca. Nič, iba chaos a zmätok, ktoré akoby nemali dosiahnuť posledného konca. Nemusel som mať oči otvorené, nemusel som dýchať, nič som nepočul, nemohol som sa ani len zamrviť a konečne som nebol hladný - jedna z mála výhod toho, že ste mŕtvy.

Ale po asi nekonečne dlhom čase som konečne čosi pocítil. Bolo to teplo kdesi v nohách, hrejivé, takmer páliace, ale upokojovalo a pomaly sa šírilo čoraz vyššie, až ma pohltilo celého. Ak by som sa mohol uvoľniť, teraz by bola najvhodnejšia chvíľa na spraktizovanie. Lenže, bol som mŕtvy a mŕtvi sa nehýbali. Teplo začínalo byť neznesiteľné. Mal som pocit, akoby som na sebe mal brnenie uprostred púšte, slnko na mňa svietilo a ja sa pomaly varil vo vlastnej zbroji.

Odaurlux addas ax torn delinaris. Kdesi z diaľky ku mne začal doliehať nejaký hlas, ťažko povedať, či bol mužský alebo ženský - rozhodne ale hovoril takou hatlaninou, že som nedokázal zopakovať ani jedno jediné slovo. Budem to počúvať počas celého môjho posmrtného "života?" Tak to veru za veľa stáť nemohol.

Do očí mi udrelo svetlo tak prudko, že som ich radšej hneď aj zatvoril. Mal som pocit akoby sa mi ich ktosi snažil vypáliť zaživa, a preto tmu vítali mnoho lepšie, hoci tmavý život po smrti tiež nebol práve najlepší.

Odaurlux addas ax torn delinaris! Hatlanina sa ozvala znovu, tentokrát však hlasnejšie a s omnoho väčšou rozhodnosťou. Rozhodol som sa zistiť trochu viac o tomto živote, keď ten starý už je nenávratne fuč. Očividne ma nečakalo Podsvetie a ani prázdna a nekonečná tma. Namiesto toho tu bolo svetlo a nejaký žvatlajúci hlas. Kde som sa to ocitol? Určite nie medzi bohmi, teda pokiaľ moje biedne zlodejské schopnosti nepovažujú za hrdinský skutok...

Prinútil som sa znovu oči otvoriť, ale napriek ostrému svetlu som ich už nezatvoril, iba prižmúril. Až teraz som začal vnímať pach vysušených byliniek a bohovia vedia, čoho všetkého ešte (nedal by som ruku do ohňa za to, ale zazdalo sa mi, že cítim aj trus...veľa trusu). Ten posmrtný život stojí za... Nestihol som svoju myšlienku dokončiť, pretože čosi zatienilo ostré svetlo. Niekoľkokrát som zažmurkal, a potom som prižmúril oči, aby som lepšie videl. Tá tvár mi bola akási povedomá, ale trvalo mi dlho, kým som ju niekam zaradil.

"Vitaj späť, Chlapec," privítal ma Burtos, prior z kláštora pri Brode.

Prvé čo mi napadlo bolo asi zhrozenie z toho, že večnosť na druhom svete mal stráviť s mníchom. Až neskôr som si uvedomil tŕpnutie...nuž, asi väčšiny tela. Nohy a chrbát som si ani necítil, zato isté miesto medzi stehnami bolo v absolútnom poriadku usudzujúc podľa toho, ako sa tam bledá prikrývka nadvihovala. Smrť je čoraz divnejšia, pomyslel som si zmätene.

"Nie si mŕtvy, ak premýšľaš nad tým," pokračoval pokojne prior. Vyzeral unavene.

Otvoril som ústa, že čosi poviem, ale hrdlo som mal tak vysušené, že som zo seba dostal len akési nejasné chrčanie znejúce ako keby ste sa snažili nožom krájať železo. To mi však bolo jedno. Správa "nie si mŕtvy" patrí medzi tie najlepšie, aké som za tých pätnásť či šestnásť rokov dostal. A predsa, eufória z toho oznámenia sa nedostavovala. Možno príde neskôr?

Burtos zdvihol pohľad zo mňa kdesi za mňa a potom sa pozrel zase späť na mňa. "No, ja vás tu tuším nechám samých." Zmizol z môjho zorného poľa. "Daj sa mu napiť vody, ale nie viac ako dva poháre za sebou. Má v sebe primálo hustého jedla a mohlo by sa mu pohoršiť. Priviesť ho späť nebolo nič ľahké." Povedal tónom, ktorý som nepočul prvýkrát v živote. Podobne rozprával aj pri odchode z kláštora.

"Samozrejme, prior." Tento hlas som určite poznal. Štekal po mne už niekoľkokrát a jeho majiteľka na mňa väčšinou vrhala asi také pohľady, ako aj ja na ňu. "A ešte raz ďakujem za, nuž, všetko."

Začul som ešte črepinky rozhovoru, ale pomaly sa vytrácali aj tie. Oči sa mi zatvárali a najradšej by som len spal. Lenže to by mi ktosi nesmel pozdvihnúť hlavu a priložiť čosi studené k popraskaným perám. Okamžite som pocítil, ako mi začali krvácať. Napriek tomu som studenú tekutinu, napriek jej odpornej chuti, hltavo vypil až po dno, popri čom mi miestami tiekla po brade.

"Pomaly, pomaly," krotila ma Elyson s výrazom, ktorý som nevedel zadefinovať. Na mňa sa tak totiž nikdy nepozerala - na Kendrisa hej, ale i to len výnimočne. Hlavu mi položila späť na mäkký vankúš a ja som zagúľal očami a trochu sa poobzeral okolo seba, ale veľa som toho nerozoznať. Len zažltnutý strop, vysoké skrine plné rôznych kníh, zvitkov, fľaštičiek a bohovia vedia, čoho všetkého. To isté platilo o nejednom stole, čo sa tu nachádzal.

"Kde...kde..." Jazyk sa mi lepil na podnebie, a tak som zo seba nedostal nič lepšie ako ďalšie obyčajné chrčanie.

"Hemugor," odvetila. "Vždy som vedela, že ťa sem dovediem, ale jakživ by mi nenapadlo, že v stave, kedy budeš mať smrti na jazyku." V hlase jej znela deprimujúca trpkosť.

Sťažka som natiahol ruku a zovrel jednu jej vo svojej na povzbudenie, ale môj pokus o úsmev moc dobre neskončil. V mysli mi vírili myšlienky a nekonečne veľa otázok. Ako som sa sem dostal? Kde je Kendris? Prežil to? Čo sa vlastne stalo? Čo nás to napadlo? Ako ma prior doviedol späť a ako sa tu dostal on? Prečo sa poriadne nemôžem hýbať? Čo bude ďalej? Tá posledná otázka ma ťažila asi najviac zo všetkých.

"Mal by si si odpočinúť. Ešte stále si sa plne nezostavil, hoci..." Ťukla pohľadom na zdvihnutú prikrývku na istom citlivom mieste. "...vy chlapi ste aspoň niekde vždy v poriadku, čo?"

Keby som mohol, asi by som sa zasmial. Vlastne som zo seba dostal akési chrčanie spojené s čudným natriasaním, ale keď mi do tela vystrelila bolesť, až mi skoro oči vypadli z jamôk, radšej som s tým prestal.

"Pokús sa zaspať. Prídem ťa neskôr skontrolovať - zatiaľ poviem Kendrisovi, že si sa prebral." S týmito slovami sa otočila a zmizla z môjho zorného poľa. To, že odišla, som bol schopný uvedomiť si, až keď sa kdesi za mnou zabuchli dvere.

Kendris žije. To bola veľmi dobrá správa, pretože ak by bol mŕtvy, jeho krv by som mal na rukách ja, lebo ja som nás poslal do toho tunela, kde bola tá...tá potvora - už len spomienka na ňu spôsobila, že ma zas všetko rozbolelo. Teraz to však vyzerá tak, že keď budem schopný rozprávať, bude ma čakať veľa vysvetľovaní a ospravedlňovaní. To druhé som si nevedel ani len predstaviť.