23. Arthar

Ďalšie dni boli hotovým šialenstvom, aspoň pre mňa, pretože som mal pocit, že ak budem ešte dlhšie ležať a nič nerobiť, tak o zdravý rozum naozaj prídem. Sám som si to však nijak neuľahčoval, pretože som sa snažil dostať z postele zakaždým, keď som sa ocitol sám. A potom ma zo zeme musel zbierať prvý človek, ktorý ma prišiel skontrolovať. To zahrnovalo buď Elyson, Burtosa, nejakého liečiteľa či liečiteľku alebo Kendrisa, ktorý za mnou už niekoľkokrát prišiel a dnes ma na podlahe taktiež našiel on.

"Bohovia, túto skrytú energiu si mohol využiť na pochod cez priesmyk!" Zasmial sa.

"Aby ste ma potom museli niesť? To si uhádol," namietol som.

Pokrčil plecami. "Nosil som ťa tak či onak, čiže pre mňa by to veľkú zmenu neznamenalo. Len možno menej polámaných rebier a viac premrznutý by som bol." Neznel, že by ho to nejak trápilo, ale ja som tú potvoru mal ešte stále pred očami, hoci čím viac som na ňu spomínal, tým menej sa mi vybavovali detaily. I tak som však neustále trpel depkami z toho, čo som spôsobil. Elyson som sa na to všetko neopýtal, ale Kendris mi správu podal krátko po tom, čo som vystrúhal dosť kostrbaté ospravedlnenie, nad ktorým len mávol rukou a utrúsil nejakú poznámku, ktorá bola buď ironická alebo pochvalná alebo...nuž, ani popravde netuším, ako to myslel.

"Prebudil som sa, ubolený jak čert, krátko po tom, čo ťa tá potvora bodla. Začul som tvoj krik a okamžite som sa tým smerom rozbehol. Došiel som tam už len aby som videl, ako z teba...bohovia, ani neviem, ako to opísať." Po tvári sa mu mihlo znepokojenie. "Bolo to akoby sa od teba oddelil akýsi tieň a prešiel do toho červa a kadiaľ prešiel, tam ho požieral. Ten netvor sa mi menil pred očami, vrieskal a zvíjal sa, dokým z neho neostalo doslovne nič. Len čo zmizol, celá jaskyňa sa začala chvieť. Jakživ som nič také nezažil. Rýchlo som si ťa prehodil cez plece a s Elyson sme pokračovali v ceste. Strop za nami i pred nami padal a hatil nám cestu. Vyviazli sme len tak-tak. Skoro nás tam pochovalo zaživa." Nedalo sa nevšimnúť, ako si žmolil ruky. Až vtedy mi začínalo dochádzať, že to všetko je vlastne len pretvárka a že v skutočnosti nie je tak bezstarostný, ako sa tvári, že je.

Striaslo ma pri predstave toľkého revu a hrôzy, ktorú ten červ musel rozpútať. Mne stačil pohľad naňho, aby ma skoro zradil vlastný mechúr, vlastne ani netuším, ako som to v sebe udržal a potom ešte sa obrátil a prinútil Elyson i seba utiecť. Nemal som byť prirastený k zemi od strachu? Nervózne som si vzdychol "A kde sa tam vzal Burtos?" Toto bola pre mňa celkom záhada. Koniec koncov, bol to mních. Mohol opúšťať kláštor? A ako sa dostal z priorstva až do Hemugoru ešte skôr ako naša výprava?

"To je záhada i pre mňa, Elyson tiež nič nevie a Burtos moju otázku ignoroval vždy, keď som sa opýtal." Zamrmlal Kendris duchom neprítomne. "On je pomerne skúpy na slovo, ako som si už stihol všimnúť." Potom sa pozrel na mňa. "Rozhodne sa mi však na tom chlapovi čosi nepozdáva. Niečo z neho cítim."

"Čo?"

Pokrútil hlavou. "To keby som vedel." Rozhostilo sa medzi nami trochu nepríjemné ticho. Ja som sa pozeral kdekoľvek len nie naňho - mimochodom, už chodieval poriadne oblečený, čo bola celkom zmena - a on sa zase snažil nepozerať na mňa. Po zaváhaní však prehovoril: "Ak by niekto prišiel a pýtal sa ťa na hocičo z toho, čo sa prihodilo, tak radšej nič nehovor."

Nerozumel som. "Prečo?"

Kendris sa postavil v celej svojej výške a mohutnosti čoby ozajstná hora svalov a bohovia vedia, čoho ešte. Nepochyboval som, že keby som ho naozaj naštval, zabil by ma jedným úderom, veď som ho už videl, ako berie život a bolo to desivé. "Pre bezpečnosť," odvetil.

***

Prešli ďalšie dva dni, kým sa mi vrátil cit do nôh a chrbátu. Podľa priora a nejakého liečiteľa, čo ma mal na starosť (a určite to už ľutoval), to bolo spôsobené jedom toho červa, ktorý musel mať znehybňujúce účinky. Vraj ma para...použili nejaké zložité slovo, ktoré som nebol schopný si poriadne zapamätať - asi len ďalšia druidská zlátanina.

O ďalšie tri dni som bol schopný sa konečne sám postaviť, hoci sa mi tak zatočila hlava, že nebyť nejakej ruky, pravdepodobne by ma zložilo späť do postele.

"Dávaj si pozor. Jed takej potvory by ťa mohol hnusne ovplyvniť." Ozval sa nejaký hlas.

Len čo som si bol istý, že mi nehrozí pád a moje nohy sú viac-menej isté, pustil som dotyčnú osobu a radšej sa na ňu pozrel. Ona bola v skutočnosti on. Aby som mu videl do tváre, musel som trochu skloniť, pretože podľa rýchleho odhadu bol aspoň o hlavu nižší odo mňa. Mal však rozložitejšiu postavu ako ja a určite bol aj svalnatejší usudzujúc podľa napnutej čiernej košele, ktorú mal na sebe. Podlhovastú tvár mu pokrývalo tmavé strnisko, pozeral na mňa tmavohnedými očami a podobne sfarbenými vlasmi, ktoré mu v značných kučerách padali po plecia. Osobne na mňa pôsobil dosť sympatickým dojmom, ale jeho pohľad alebo čosi v ňom ma znepokojovalo.

Si poriadne nedôverčivý, pomyslel som si, ale na druhú stranu som na to mal aj právo po tom, ako som celý život žil. Teraz som sa ocitol na druhom konci sveta netušiac vôbec nič a obklopený hromadami neznámych ľudí. Ako by som nemohol byť podozrievavý? "Hm...vďaka," zamrmlal som.

"Ty si ten, ktorého napadli v tuneloch aj s Elyson a Kendrisom, pravda?"

Ten teda neváha prejsť priamo k veci, pomyslel som si podozrievavo...zase Ani neviem, či ma prekvapilo, že to vie. Druidi možno boli poriadne klebetní a ak žili len v tomto hrade alebo čo to vlastne bolo, tak je asi jasné, že sa tu klebety šíria rýchlo. "Hej, som." Zamrmlal som. "A ty si?"

Natiahol ku mne ruku. "Arthar."

Pozrel som sa na jeho ruku, ale potom som ju podal a on mi ju poriadne stisol, až mi do tela vybehla mierna bolesť. "Ch.." odkašľal som si. "Chlapec."

Arthar ma pustil a ja som si okamžite začal boľavú ruku šúchať. "Teší ma, Chlapec, zabijak obrích červov."

Vtom mi napadla jediná otázka: odkiaľ to vie, keď som mu to nepovedal? To som nevedel, ale pri ňom som si bol jednou vecou absolútne istý. Keď som bol mŕtvy alebo čo mi to bolo, bol jednou z mnohých tvárí, ktoré som videl.