25. Trúbenie boha vojny
Nad hlavami sa im vznášalo dusivé ticho, napätie by sa dalo krájať aj prejdením ruky cez vzduch, tak husté bolo - človek mal pocit, že siaha až na druhý koniec rozsiahleho poľa rovného ako horizont. Alebo to ku nim siahalo napätie odtiaľ? Dobrá otázka, na zamyslenie vhodná, lenže teraz nebol čas premýšľať. Teraz bol čas vytrvať, zatvrdiť si srdce a konať!
Priamo v prednej línií sedel na koni jazdec v starom, dotlčenom brnení, ktoré malo najlepšie časy za sebou. Keby si dal dole prilbu, svet by mal možnosť uzrieť ostré rysy jeho lícnych kostí a nosa, husté strnisko, dlhé slamené vlasy a jantárové oči. Nonelh Galani sa poobzeral okolo seba. Všade videl to isté: obrovské kone chované do bitky, na ich chrbtoch sa niesli stovky a tisíce vojakov v brneniach a potrhaných plášťoch, v rukách držali tmavomodré štíty s vyobrazením letiaceho havrana a tento erb vial na mnohých žrdiach čoby vlajky. Tak veľa vojakov a koľko z nich je ešte aj rytierov!
Lenže ja medzi nimi nie som, pomyslel si namrzene. Nepochyboval o tom, že mu bolo ukrivdené. Kráľ Wollys si želal, aby Alagbar Harvick, arcinogar z Aesgonu, zomrel. Nonelh a jeho spoločníci tak urobili - zabili ho priamo v katedrále! Bohovia to videli, bude za to prekliaty, ale za ten titul to stálo, no kráľ nereagoval správne: namiesto toho zúril a zostal zhrozený, nedostali žiadne tituly či odmenu. Museli iba bojovať - to bol totiž jediný spôsob, ako neprísť o hlavu. Ich konanie totiž rozpútalo tak veľa zla! Čo počul, tak správa o vražde arcinogara z Aesgonu sa šírila ako oheň do všetkých kútov sveta a netrvalo dlho, kým sa to dozvedela aj Cirkev kdesi ďaleko na západe. Kráľa však neobvinila - vina padla na hlavu onorutských útočníkov, ktorý vraj vtrhli do chrámu a kňaza zabili. Nonelh a ostatní ho tam podľa tejto fámy prišli zachrániť. Ale neskoro.
Odvtedy ubehli už štyri roky a čím viac času prešlo, ako sa zdá, tým menej ľudí tomu naozaj verilo. Všetci v Eigofethe z toho obviňujú toho "doranthovského uzurpátora," ako ho volajú, a žiadajú spravodlivosť. Tak to vlastne všetko začalo: onoruti sa začali lepšie vyzbrojovať a sústreďovať vo Vysokej záhrade či každom väčšom centre, kde bola moc tarutov alebo kráľa slabšia, mnoho šľachticov z Taerganu i Allaratu si tiež začalo stavať armády a vyhlásili korune vojnu, potom tu bol ešte kráľ a jeho verní, ktorí si taktiež postavili armádu, aby sa ubránili tejto búrke. A ako posledná kvapka do mora vojny padol dážď z východu, keď Vakatari priplávali na konci leta z Bosliothu na stovkách lodí a teraz okupujú rozľahlé územie medzi Kráľovniným lesom, Mesačnou hliadkou a Zelenou pláňou a neprestajne robia ozbrojené (a ničivé) výpady hlbšie do vnútrozemia, teda ak sú chýry pravdivé.
"Kráľ nemá šancu vyhrať, sú proti nemu onoruti, bojovníci, čo sa neboja zomrieť i polovica krajiny, ktorá ho viní nielen za Aesgon, ale taktiež za lady Naenyru. Túto bitku prehráme," povedal mu sir Lydel deň predtým, ako ho v bitke pri Meničovej skrýši zabili, ale mýlil sa, bitku vyhrali. Edent a Darrok zomreli dva roky nato v bitke o Ľaliovú lúku, ktorú kráľovi muži vyhrali a rozdrvili onorutov. Krajina sa za tú štvorročnú vojnu, ako sa začala nazývať, hoci nikto nevedel, ako dlho ešte potrvá, zmenila na vypálenú pustatinu plnú anarchie.
A teraz mal pred sebou ďalšiu bitku. Preto sedel na svojom koni hneď v prvej línií a vyzeral nepriateľa, ktorý stál nepohnuto ďaleko pred nimi - jediné, čo prezrádzalo ich polohu, bol lesk výzbroje a zbraní či občasné zatrúbenie, ktoré ich asi malo posmeliť a kráľových mužov postrašiť. Včera večer si vypočul rozhovor dvoch generálov, ktorý boli spolu močiť. Obaja hovorili o vyčerpanosti kráľovského vojska, malých príjmoch a o tom, aká dôležitá mala byť táto bitka, ale to vedel každý: ak by vzbúrení šľachtici vyhrali, mohli by prekročiť Zurčiacu vodu a zastavili by ich až brány Baellarysu, no ani tie nadlho.
Musíme vyhrať, aby kráľ mohol ďalej váľať ten svoj zadok na tróne, ktorý si zrejme uzurpoval, keď podpálil hrad so svojou ženou, dvomi dcérami a jednoročným synom. Pomyslel si Nonelh trpko i znechutene. Keď sa nad tým zamyslel, nechápal, ako je možné, že sa kráľ udržal v hre tak dlho, koniec koncov, Gaither Helenzar z Ortogisu, najmocnejší šľachtic v Eigofethe po kráľovskej rodine, bol proti nemu a viedol vzbúrencov.
V tej chvíli sa kdesi spoza neho ozval ryk veľkého rohu. Počul ho už mnohokrát, ale zakaždým sa pri tom dunení bál o vlastné vnútornosti, ktoré sa chveli ako celé mužove telo po vášnivom milovaní s pekným dievčaťom. Vedel, čo to znamená. Pevnejšie zovrel dlhú kopiju, čo sa ako pilier týčila k nemu, a nahol ju dopredu tak, aby si ju uchopil pod pazuchou a hrotom mierila dopredu.
Je to tu, dokážeš to!
Zatrúbenie sa ozvalo znovu a okamžite sa k nemu pridalo aj trúbenie z druhej strany.
Nonelh zabodol päty koňovi do slabín, ten zaerdžal a okamžite vyrazil vpred spolu s ostatnými. Cválal po nerovnom teréne tak rýchlo, až jazdec v sedle nadskakoval a keby sa horko-ťažko nedržal ľavou rukou uzdy, pravdepodobne by už dávno zletel na zem, kde by ho ostatné kone rozpučili na kašu. A predsa ho popchol, aby šiel ešte rýchlejšie.
Trvalo desať rýchlych úderov srdca, než sa červené vlajky so zlatým levom na jednej strane a čiernym havranom s modrým pozadím na strane druhej stretli.
Nonelhova kopija sa do čohosi zabodla, vytrhlo mu ju z rúk, a tak vytasil dlhý meč, ktorým odťal Alagbarovi Harvickovi kus lebky, vydal zo seba bojovný výkrik a začal ťať hlava-nehlava. Nezastavil sa, iba spomalil, predieral sa čoraz hlbšie do radov vzbúrencov. Obklopovali ho z každej strany, ale na tom v tej chvíli nezáležalo, už sa dostal do svojho živlu, kedy strach zmizol a zostal len vojnový duch, jeho ruka, v ktorej zvieral meč, a kopa nepriateľov, ktorých treba poslať na druhý svet. Sekal, nadával, nechával sa obfŕkavať karmínovou tekutinou, vrieskal ako zviera, ktorým v tejto chvíli aj bol. Zbavoval rytierov prstov, rúk, hľadal slabé miesta v spojeniach brnení či krúžkov v košeliach, lámal meče a štíty, vlastný používal, aby odrazil rany.
Svet sa zúžil. Teraz už nezáležalo na titule ani na ničom inom. V tejto chvíli zabudol na hnev, čo pociťoval voči kráľovi, ktorý ho zradil a ešte ho poslal do vojny, ktorú sám spôsobil. Len čo sa umyje, oddýchne si a spamätá sa - čo bude až za niekoľko hodín či dokonca dní, jeho hnev sa vráti a to s ešte väčšou silou.
Kôň mu pod zadkom zaerdžal a zrazu spadol na zem. Nonelh si na poslednú chvíľu stihol uvoľniť nohu zo strmeňa predtým, ako tvrdo dopadol na zem. Okolo hlavy mu búšili kopytá, nad ňou sa ozýval žalospev ocele a zvuky mužov i zvierat. Trúbenie, rinčanie, erdžanie, nadávky a výkriky. To bol boj! Horko-ťažko sa pozviechal a upriamil pohľad na zdochlinu s šípom v krku. Mal ho krátko, a preto mu radšej ani nedal meno.
"Tak sa ukážte, vy bastardi!" Zahučal, keď zdvihol meč nad hlavu a rozbehol sa tam, kde sa bojovalo najprudšie. Urobil rýchlu otočku, ostrie dalo reč s krkom a mladíkova hlava odletela aj s prilbou. Telo sa v posledných kŕčoch a gejzíroch krvi, ktoré Nonelha plne ostriekali, zrútilo do zľahnutej trávy. Hneď sa naňho vrhol ďalší vojak, podľa detailov na brnení a akomsi erbe to bol šľachtic. Z toho by som mohol mať výkupné, pomyslel si Nonelh. Problém bol ten, že bol uprostred bojového poľa a nemal by toho chlapa ako odvliecť ďalej. A tak proste len odrazil jeho útok, odskočil pri tom ďalšom, ďalšiu ranu odrazil štítom, znovu odskočil a rozbehol sa proti nemu. Štítom ho trafil do hrude. Muž sa zakolísal, ale nespadol.
"Vyser si, sukyn syn!" Zavrieskal naňho ten urodzený hlupák, zaujal akýsi čudný bojový postoj a s výkrikom sa vrhol vpred.
Nonelh iba vystrel meč pred seba a ten blázon sa mu naňho rovno nabodol. Pokrútil ním, aby sa mu skrútili črevá. Chlapík zaskučal, do ovzdušia sa začal šíriť pach výkalov, keď ho zradili vlastné črevá. "Teraz môžeš ísť za hociktorými sukami," zasmial sa mu kráľov muž, kopol ho, aby si oslobodil meč a znovu sa ponoril do boja.
Rozhodujúca bitka sa začala.