26. Oheň a smrť
Správny bojovník vždy stratil prehľad o tom, ako dlho už kántri svojho nepriateľa, ako dlho stojí na nohách a oháňa sa dlhým mečom. Všetko splývalo do jednej nejasnej machule, kedy len zabíjal a zabíjal, dokým sa jedna zo strán neotočila k úteku a dokonca aj vtedy sa stávalo, že niektorí si to nevšimli a bojovali ďalej, dokým neboli obkľúčení a zbabelo zabití bodnutiami mečov a kopijí z mnohých strán. Stávalo sa to častejšie, než by hocikto povedal a Nonelh o tom vedeli svoje: často on bol jedným z tých, čo niekoho obkľúčili a zabíjali aj od chrbta. Nehanbil sa za to, v boji je totiž vojakom rytiersky kódex na nič - iba ak by chceli rýchlo zomrieť, tak by ho mohli dodržiavať, ale inak je to len o tom zabi alebo buď zabitý, férový či neférový boj neexistuje. Možno i to je dôvod, prečo mu zabíjanie už ide tak ľahko a ani sa preto netrápi.
Nemal čas sa okolo seba obzerať, pretože z každého smeru na naňho vždycky niekto vyrútil a musel s ním bojovať. Väčšinou to boli roľníci vo veľmi chabej výzbroji, ale niekedy narazil aj na hodnotného súpera: rytiera, menšieho šľachtica alebo aspoň bohatého vojaka, ktorý si mohol dovoliť kvalitnejšiu zbroj, čo sa nepoškodí po prvom náraze šípu. Niektorí padli skoro okamžite (alebo ešte skôr ako sa k nemu vôbec dostali), s inými sa chvíľku hral a potom ich preklal, ale niektorí mu dávali poriadne zabrať a už sám utržil niekoľko ľahších zranení, z ktorých bude mať jazvy - tých však už mal viac než by dokázal spočítať.
Vytiahol meč z ďalšej mŕtvoly, čepeľ už vyzerala akoby bola z rubínov, toľko na nej bolo zaschnutej krvi a neustále sa pridávala nová. Zdvihol ho a sekol smerom k zemi. Ťažký kov preťal kľúčnu kosť jedného muža až kdesi do polovice hrude. Okamžite klesol na zem.
"POZOR!" Zarezonovali hrubé hlasy blízko neho. Čudoval by sa, ak by to nekričali obri.
Poobzeral sa okolo seba, ale nič nevidel, a tak sa na chvíľku pozrel na oblohu. V tej chvíli akési polonepriehľadné mračno zahalilo slnko. Rýchlo si kľakol na jedno koleno a štít nastavil pred seba čakajúc, kým to príde. Šípy začali dopadať ako dážď zoslaný samotnou Smrťou. Mnohí, čo nemali štíty, boli zasiahnutí, ale zbadal už aj niektorých, ktorých štíty nevydržali a šípy prestrelili skrz štíty a zabili ich aj tak. Bohovia však boli prekvapivo pri ňom a kým dlhé šípy padali okolo neho či sa zabodávali do jeho polozničeného štítu, mal čas premýšľať. Šípy kráľovského vojska, pomyslel si trpko, keď zbadal modré operenie. Lukostrelci, ktorí sa držali mimo bojiska, zrejme strieľali kde mohli a kto vie, koľko vlastných touto salvou vlastne pripravili o život?
Len čo salva utíchla, postavil sa a konečne sa pokochal výhľadom. Kam len oko dovidelo, tam sa ako mravce hmýrili tisícky tiel mužov, všade sa blýskala oceľ, bolo počuť výkriky agónie a zúrivosti, kedy si človek chcel dodať odvahu, ak mu chýbala, bolo to peklo, ale raj pre takých ako bol Nonelh, teda ľudí, čo nič iné nepoznajú. Začal si však všímať zmenu. Rady vzbúrencov, ktoré sa zrejme doteraz celkom úspešne pretláčali dopredu, nechávali medzi sebou široké medzery, čo kráľoví muži využívali, aby sa im tam podarilo dostať a mohli na ich šíky ničivo zaútočiť od chrbta a na ďalšie zase odpredu. Formácia nepriateľa sa obrátila proti nemu.
Tam sa rozhoduje o výsledku bitky a ja zbytočne bojujem tu! Zavrčal Nonelh na seba karhavo. Pevne zovrel svoj meč a vyrazil tým smerom. Cestou zabil mnoho ďalších mužov, dokým sa mu do cesty nepostavil širokoplecí muž oblečený v brnení z varenej kože, okrúhlym štítom v pravačke a dvojsečnou sekerou v ľavačke. Krátke zlaté vlasy mali rovnakú farbu ako hustá brada, ale i tak ho najviac znepokojovali tie bledomodré oči - akoby sa človek stretol s pohľadom Smrti.
Nonelh veľmi dobre vedel, kto to je. Vakatar. Jeden z tých divochov, čo priplávali z Bosliothu. Medzi chlapmi sa hovorilo, že neprišli za korisťou, ale že utekali. Lenže pred čím? Niekto hovoril o temných druidoch, čo tam prišli zo severu, ďalší hovorili o besoch a obroch, čo povstali z ľadu a iní zase tárali o čiernych lodiach, ktoré prišli spoza Východného oceána s démonmi na palube. Ťažko povedať, komu by sa mal človek smiať viac.
Vojak pevnejšie chytil štít i meč. Vakatari boli známi svojim presvedčením, že ak zahynú v bitke ako hrdinovia, Vládca ich príjme vo svojich sieňach, stanú sa jeho vojakmi a bok po boku budú píť z čias posiatych drahokamami zlaté víno a obšťastňovať ich budú najkrajšie ženy, aké svet kedy uzrel. Preto sa smrti nebáli: tento život bol pre nich skôr len záťažou a všetci do posledného Vakatara sa hrnuli do každej bitky, aby mohli byť s Vládcom ohňa.
Rozhodne je to lepší posmrtný život ako máme my, pomyslel si Nonelh a radšej si ani nepredstavoval Podsvetie, ako mu ho opisovala matka, keď bol chlapec a sedeli pri ohni. Strachu z toho miesta sa na dlhé roky nezbavil.
Vraj to boli najlepší bojovníci na svete a on ich už videl bojovať, keď sa proti nim postavil kráľ a po Rýchlej bitke spred dvoch rokov, ktorú zviedli Vakatari medzi sebou sa porazená strana rozpŕchla po Eigofethe. Niektorí sa pridali k vzbúrencom, iní ku kráľovi a z iných sa stali zlodeji v lesoch a opustených dedinách. Tak i onak, pre všetky tri bojujúce strany predstavovali katastrofu.
Nájazdník z Bosliothu nemal potrebu sa rozprávať a za to mu bol Nonelh vďačný - keby mal proti niekomu takému stáť dlhšie, pravdepodobne by ho opustila odvaha, veď tento súboj pravdepodobne ani neprežije! On sa smrti bál a viac či menej si podvedome dával pozor, aby ho nedostala do svojich pazúrov, ale jeho protivník ju bude vyhľadávať.
Zrazu, ani si nestihol všimnúť kedy, vyrazil do útoku a sekol sekerou. Nonelh v poslednej chvíli zdvihol štít, ale nie dosť rýchlo. Sekera sa zabodla do jeho vrchu a ostrie sa zastavilo len tesne nad jeho rukou. Rýchlo urobil niekoľko krokov vpred a už nepoužiteľným kusom dreva ho tresol do hrude, ale chlapom to nepohlo, sotil ho, až sa vojak zatackal a spadol, keď si Vakatar vybral sekeru zo štítu. Znovu sa zahnal a znovu doň udrel a znovu a potom ešte raz. Štít sa menil na kusy triesok lietajúcich do okolia.
Zomriem. Na to jediné dokázal myslieť, keď mu ruka so štítom pod náporom nepriateľa klesala čoraz nižšie. Prekvapivo však nebol vydesený, cítil akýsi vnútorný pokoj, očakával Smrť ako starú známu. Nezáležalo na tom, že prelial krv v chráme alebo že zabil mnoho ďalších na mnohých miestach, nezáleží dokonca ani na ženách a dievčatách, ktorých sa nasilu zmocnil pri plienení a prepadoch. Všetko to zrazu bolo bezvýznamné ako on sám.
Keď v tom sa zrazu čosi stalo. Niečo, čo vyrušilo Vakatara od jeho roboty a spôsobilo, že sa otočil. Nonelh tým získal príležitosť sa postaviť a vo chvíli, keď ho jeho protivník nečakal, mu meč zabodol do nechráneného boku.
Priamo pred ním sa rozprestieral nemalý zelený kopček, a hoci mu predtým nevenoval priveľa pozornosti, teraz na ňom horko-ťažko rozoznal skupinku ľudí. Uprostred nich horel žltý oheň, hýbali sa akoby tancovali a Nonelh mal pocit, že ich hlasy dolietavajú i cez hurhaj boja až ku nemu. A v tom ako divoká, nepoddajná milenka ohnivý stĺp vystrelil k nebu s tak ostrou a jasnou žiarou, že to zahanbilo i samotné slnko. Všetko začalo vrhať dlhšie, černejšie tiene a nejeden muž okolo Nonelha si začal oči tieniť rukou, aby videl aspoň niečo. Bojová vrava začala pomaly utíchať, až sa nad poľom rozhostilo ticho, že človek by počul snáď aj ťažší krok väčšieho bojovníka.
Vtom žiara trochu pohasla, ohnivý stĺp sa ešte zatočil a tesne predtým, ako zmizol, z neho niečo vyletelo. Neforemný svetelný valec, ktorý vyvolal jasanie a dvíhanie mečov k nebu medzi mužov medzi rozbitými formáciami nepriateľa. Radovali sa však kráľovi muži, ale prečo? Čo sa to pri všetkých bohoch dialo? Odpoveď razom prišla. Valec sa zrazu rozšíril, až sa zdalo akoby roztiahol krídla a začal nimi mávať a svetlo mocnelo. Lietal nad poľom a potom začal voľne klesať k zemi, keď zo seba dostalo akýsi vysoký škrek, aký asi nikto jakživ nepočul. A v tom sa ten lúč alebo svetelný vták alebo čo to bolo, stratil medzi stovkami tiel.
Nonelh nikdy nevedel presne opísať, čo sa stalo potom. Pamätal si len, že z miesta, kde asi ten "vták" pristál, vytrysklo svetlo tak jasné a ostré, že zatienilo aj slnko. Videl, ako sa od toho svetla vzduchom šíri vlna a kto sa jej postavil do cesty, toho zvaľovala na nohy, lámala kopije, žrde a oštepy, kone erdžali, ale ich rev k nemu nedoľahol. A potom tá vlna prešla i cez neho. Bolo to akoby sa doňho oprel obrovský víchor, zdvihol ho zo zeme a prehodil niekoľko metrov vzduchom, až o sebe na chvíľu nevedel, ale po pár sekundách začul rachot akoby sa trhal samotný svet. Predtým, ako sa mu zem stratila pod nohami a on sa ocitol na úplne inom mieste, videl už len obrovský šíp z bieleho ohňa, ako letí ponad neho a udiera do šíkov nepriateľa.