27. Smrtonosne krásna

Bolo to zvláštne, najskôr tam nebolo nič, ale ani som nestihol žmurknúť a zrazu na zem dopadla hromada železa skutého do podoby starého brnenia, ktoré rozhodne zažilo aj lepšie časy, usudzujúc podľa tých tmavých škvŕn, čo boli snáď úplne všade. Prižmúril som oči, niečo sa mi na nich nepozdávalo. Na chvíľku som od tej kopy železa odtrhol pohľad a poobzeral sa okolo seba, aby som zistil, kde to vlastne som. Ani ma neprekvapilo, že som sa zase nachádzal v tmavej miestnosti s nízkym stropom a bez okien, ktorú osvetľovalo len pár fakieľ na stenách. Vrhali dlhé, zlovestné tiene.

"Vyšlo to," ozval sa nejaký hlas a ja som sa prikrčil za polorozpadnutou sochou človeka, čo kedysi dávno musel niečo znamenať, ale dnes už naňho asi nikto nespomínal. Nechcel som, aby ma bolo vidieť, hoci ťažko povedať, či by mi to aj čosi urobilo. Pri živých snoch však človek nikdy nevedel - a ja už vôbec nie.

"Vďakabohom," ozval sa iný hlas nasledovaný krokmi a čoskoro ku hromade kovu pristúpila postava v krémovom plášti, čo ladil so svetlozelenou tunikou. Jeho majiteľa som už poznal naspamäť, keď sa zhováral s tým druhým o "princovi," "právoplatnom lordovi" a "uchvatiteľovi, čo vládne na východe." Nerozumel som ani slovu z toho, ale už som toho mal dosť, pretože v poslednom čase sa mi o nich snívalo čoraz viac. "Neroztrhalo ho to na kúsky, to je dobré - môžeme ho teda použiť."

Ten druhý muž sa očividne potešil. "To je skvelá správa, majster!"

Kopa brnenia sa zrazu pohla, až som od ľaku nadskočil. Zdá sa, že bol do toho ktosi navlečený. Iste, veď by len sotva prenášali kus kovu! Zahriakol som sa v duchu. Dávalo to dokonalý zmysel, ale zároveň tu bola aj otázka: čo s ním chcú robiť a kto to vlastne je? Zvedavosť ma donútila, aby som sa trochu vyklonil spoza sochy, aby som všetko lepšie videl aj počul.

Muž v krémovom plášti akurát otváral priezor na helme, ale jediné, čo som v ňom videl boli potom zlepené chumáče vlasov. Niečo si zamrmlal a celým bezvládnym telom trhlo akoby dostalo kŕče, dokonca aj majster, ako ho jeho učeň alebo spoločník oslovoval, radšej ustúpil. Avšak, len čo kŕče ustali, znovu si kľakol k telu, dal mu ruku na čelo a čosi zase zamrmlal.

Bola to mágia - cítil som, ako sa šírila všade do okolia. Nebola však mocná, skôr priemerná, takže bolo v podstate nemožné odhadnúť, o aké kúzlo sa snažili...síce je pravda, že ja to neviem určiť nikdy. Mágia ako mágia, čo tam po tom, na čo slúži?

Majster ustúpil od tela a vystrel nad ním ruky. "Zobuď sa, Nonelh Galani, lord Taerganu si žiada tvoje služby!"

Skĺzol som pohľadom do otvoreného priezoru, chvíľku sa nič nedialo, ale potom sa v temnote rozsvietili jantárové oči.

***

Prudko som sa posadil, dych sa mi zasekával v krku ako už mnohokrát predtým, keď som sa objavil z ničoho nič na zemi, keď ma prepadol živý sen. Kendris mi tvrdil, že by som si mal nájsť kotvu, teda niekoho alebo niečo, na čo by som myslel, keď by som na tom bol zle - ako napríklad teraz. U meničov to vraj fungovalo, keď sa nahnevali alebo sa ich vnútorné zviera začalo prebúdzať, dokázali ho pomocou kotvy skrotiť skôr, ako sa premenili a prestali ovládať. Ale ja som bol druid a vo mne sa prebúdzala jedine panika, ktorá mi bránila triezvo premýšľať. Myšlienky mi lietali hore-dole, tak ako by som mohol premýšľať nad nejakou kotvou?

Upokoj sa, upokoj sa! Kričal som po sebe (alebo sa o to snažil?), no všetko sa tým iba zhoršovalo. Pred očami mi začali behať tmavé škvrny.

Dopadol na mňa niečí tieň. Zjavil sa takmer akoby odnikadiaľ. Zdvihol som pohľad k osobe, ktorá to spôsobila, ale vtedy už kľačala na zemi a objímala ma. Poznal som teplo toho tela, poznal som i vôňu tých vlasov a poznal som aj zrýchlený tlkot srdca, keď si ma oprela o svoju hruď a zaborila svoje dlhé prsty do mojich zlatých vlasov.

"Upokoj sa, bude to dobré. Musíš sa len prebrať!" Prihováral sa mi melodický hlas. "Opusti ten sen a prebuď sa, zvládneš to."

Hlava sa mi začínala točiť, a tak som dal na jej slová. Zavrel som oči a snažil sa sústrediť, nie na to, čo som videl a počul - to som zo svojej mysle na chvíľku vypudil, radšej som myslel na všetko okolo mňa. V tomto prípade to bola jedine ona, tá, ktorá bola jednou z mála, na ktorých mi naozaj záležalo. Sústredil som sa na jej prsty, ktoré blúdili v mojich vlasov, na ruky, ktoré ma objímali a dodávali mi pocit bezpečia. A vedel som, že sa mi to podarilo.

Hrdlo konečne uvoľnilo a ja som sa zhlboka nadýchol, koľko sa dalo akoby to mal byť môj posledný nádych. A ktovie? Ak to takto pôjde ďalej, možno to posledný nádych aj bude. Osobne som dúfal, že ten deň tak skoro nepríde - keď som sem prišiel, moc dôvodov na život som nemal, ale za štyri roky sa to zmenilo. Mnohé veci sa zmenili. Napríklad ja. Už som mal devätnásť alebo asi tesne pred dvadsiatkou, ťažko povedať a pobyt v Hemugore sa na mne podpísal. Pribral som dosť nato, aby mi prestali vytŕčať kosti, jedlo tu totiž mali neuveriteľne dobré a prvé týždne som nerobil nič iné než žral ako zviera, až na mňa všetci zhnusene pozerali. Vo forme ma udržovali tvrdé tréningy, čo ma mali naučiť narábať so zbraňami - hlavne Arthar mi dával zabrať, ale aspoň sa mi vyrysovali svaly a zmocnel som.

"Som pri tebe," ozval sa znovu ten najkrajší hlas na svete.

Otvoril som oči a naplno sa prebral z tej nočnej mory. "Ďalší živý sen," povedal som prosto.

"Zhoršuje sa to," povedala a ak sa aj pokúšala zakryť svoje znepokojenie v hlase, nepodarilo sa jej to. Na tom ale nezáležalo - nemohla byť znepokojená viac ako ja, hoci mne teraz záležalo na iných veciach. "Musíme niečo vymyslieť, nikdy ťa tieto sny neprepadli len tak uprostred bieleho dňa, keď si bol úplne bdelý."

V tomto mala pravdu. Vždy to boli len veľmi živé a častokrát i desivé sny, ktoré som v podstate mal odkedy si pamätám. Lenže čím viac som tu bol, tým horšie to bolo a posledný rok som sa často našiel na zemi, keď ma takáto sen zrazu prepadol. A predsa mi trvalo dlho, kým som sa o tom hocikomu zdôveril, a keď som to urobil, iba som ich zmiatol a odmietol to povedať hocikomu inému, kto by mi mohol pomôcť.

"Zlepší sa to," zamrmlal som, hoci som tomu ani sám neveril. Všetci traja sme vedeli, že to bude len a len horšie. Bolo mi však zaťažko niečo také rozoberať, keď som si tým zase prešiel. Nedobrovoľne som sa vykliesnil z jej objatia a pozrel sa na ňu. Za tie štyri roky sa oproti mne skoro vôbec nezmenila. Stále rovnaké ohnivé vlasy mala zapletené do komplikovaného vrkoča, stále na mňa pozerala tými istými modrozelenými očami, v ktorých sa zrkadlila ešte stále tá istá osobnosť.

Ona sa nezmenila, ja hej, uvedomil som si s údivom. Ako sa môže niekto zmeniť tak moc a niekto zostane rovnaký? Bola to pre mňa záhada, ale vyriešiť som sa ju nechystal, pretože Elyson, ako ju poznám, by som nevymenil za žiadnu inú.

"Prečo tak po mne pozeráš?" Opýtala sa ma.

Usmial som sa a slabo pokrútil hlavou. "Len premýšľam," odvetil som takmer zasnene. Cítil som, ako ma opúšťajú aj tie posledné kúsočky záchvatu, ktorý som mal. "Premýšľam nad tým, ako som rád, že si sa nezmenila odkedy sme sa spoznali. Si stále tá istá Elyson, ktorú som poznal pri Bagose...pravda, možno menej panovačná a nudná." Neodpustil som si poslednú poznámku, aby som ju podpichol.

Kútiky sa jej začali dvíhať, ale po mojej poznámke som si zaslúžil len slabý úder do pleca, no mal som dosť slušnosti, aby som sa zatváril, že to bolelo. "Ja som nebola nudná," zahriakla ma a tvárila sa pri tom veľmi "pohoršene."

Natiahol som ruku a pohladil ju po líci. Pri tom dotyku naklonila hlavu smerom k mojej ruke. "Čo bolo bolo. Zdá sa, že si sa predsa len zmenila. Z nudnej a autoritatívnej na...hm...rhanolyon tartan."

Za toto označenie som si vyslúžil len veľmi divný pohľad a hneď aj vyprsknutie do smiechu.

Nechápal som. "Čo?"

"Máš dosť zaujímavý zmysel pre komplimenty," povedala mi Elyson, keď sa na chvíľku prestala smiať, ale skoro hneď začala znovu. "Každá žena by chcela počuť, že je najkrajším kladivom." Už sa takmer prehýbala od smiechu.

Skoro som zahrešil. Ach, ako som len tú druidčinu nenávidel! Učil som sa ten jazyk už štyri roky a stále som bol len na úrovni malého dieťaťa. Nech som sa snažil ako som chcel, nedokázal by som poriadne vykomoliť ani jedno zaklínadlo. "To vieš, snažím sa byť originálny," zamrmlal som nevinne."

"A darí sa ti to!" Vyhŕkla medzi dvomi vlnami smiechu. Ten znel ako tá najkrajšie pieseň na svete, ktorú nemôže zo seba vylúdiť žiadny hlas a žiadny nástroj - je jedinečný a neopakovateľný ako ona sama.

Bohovia, ako môže byť niekto tak dokonalý? "Kladivá vyzerajú silne a pevne, pozrieš sa na ich a vieš, že by ti dokázali nepekne uškodiť, ak by sa obrátili proti tebe. Si ty iná? Elyson Stryderová, ty si smrtonosne krásna a silná."

Ešte chvíľu sa chichúňala, kým sa dokázala zatváriť ako-tak vážne. Pokrútila nado mnou hlavou. "Je neuveriteľné, ako sa vždy vieš vynájsť a vymyslíš nejakú výhovorku."

"Som skrytý talent, čo ti poviem. A funguje mi to?" Vyzvedal som, keď som sa k nej naklonil bližšie.

"Lepšie než by si čakal," zašepkala, až som to sotva počul.

Viac som ku šťastiu nepotreboval počuť a bez jediného zaváhania som sa k nej dostal bližšie a pobozkal ju. Zakaždým, keď sa to stalo, bolo to ako po prvýkrát. Vždy som pocítil ten pocit plnosti, kedy mi v živote nič nechýbalo a bol som šťastný. Mal som pocit akoby som dosiahol všetko, čo som dosiahnuť mal a teraz by som už mohol aj pokojne zomrieť. Pravda, do toho som sa nechystal aspoň do tej doby, dokým budem mať ju a o Elyson sa nikdy snažiť neprestanem - to sa skôr svet zrúti, než aby nastala taká hrôza!