3. Čierny jazdec

Moje jediné šťastie tkvelo v úplnej náhode. Zrejme mi totiž zachránila život. Pointa tej náhody spočívala v tom, že dnes bolo v hostinci plno, bolo tam veľa ľudí, ktorý si pravdepodobne neustále niečo objednávali a Šikovný Hewett bol príliš lakomý, aby zamestnal dostatok ľudí. Preto mal naponáhlo.

Dal mi tri rany, no i tie sa vyrovnali aspoň desiatim, ktoré by mi dal Gohenor. Jedna šla do brucha, až som mal pocit, že sa povraciam tam, kde som sa tackal, ďalšia nasledovala do tváre, div, že mi nevypadli všetky zuby a posledná išla do brady. Sám som sa pýtal, ako je možné, že ma taká šupa nezabila.

V tej chvíli sa mi všetko začalo pchať do jednej škvrnitej machule spomienok. Viem, že som letel vzduchom a potom tvrdo dopadol na zem, možno sa mi smiali, zatiaľ čo mi Šikovný Hewett ešte čosi hovoril a potom odišiel. Ďalej si už len pamätám, že ma niekto ťahal za nohy - pravidelné búchanie hlavy o roh schodov je nezameniteľná tupá bolesť a následná špinavá voda z mláky na ceste ma trochu prebrala.

Dážď, zavrčal som, ale jedine v duchu, ak som sa tej príjemnej vody nechcel nalogať. To bolo to posledné, čo som potreboval spolu s tou bolesťou a hladom. Neviem, ako dlho som tam ležal, rozčapnutý uprostred cesty meniacej sa na kopu blata, no keď som konečne nazbieral dosť síl, aby som si bol istý, že ma udržia vlastné nohy, bol som už do nitky premočený a najmä špinavý ako keby som sa s tým blatom miloval a nie v ňom ležal.

Nasledovala ďalšia machuľa spomienok, ktorými som si nemohol byť vôbec istý. S istotou viem, že som kráčal...no, kráčal, ono to skôr bolo tackanie na úrovni opilca. Šiel som pomaly vpred po uliciach, ale čoskoro som odbočil medzi domy, pretože pred sebou som videl fakle vojakov. Bolo možné, že ma stále hľadali.

Jedna noha, ďalší krok, druhá noha, zatackanie, opretie sa o stenu, dýchanie a potom ďalší neistý krok. Išiel som príšerne pomaly, čo ma privádzalo do šialenstva. Hoci som sa len nedávno bil a schytal najväčšiu nakladačku môjho života, v krvi mi horel oheň, ktorý som si potreboval vybiť na nejakom úbožiakovi. Zmlátil by som ho do bezvedomia.

Dážď stále silnel, už to bol lejak, ale aspoň ma viac-menej umyl od toho blata, hoci tomu budem musieť niekedy pomôcť ešte vlastným pričinením. Najhoršie bolo to klepanie. Bola mi príšerná zima, moje oblečenie bolo po novom môj jediný majetok, a teda som bol chudobný ako chrámová myš. V polorozpadnutých topánkach mi čvachtalo bahno, ošúchané nohavice boli celé ufúľané, ale najviac sa to dalo vidieť na košeli, ktorá už strácala odtiene červenej a bola premoknutá do poslednej nitky. Super, takže nezomriem ani od hladu a ani na vykrvácanie, ale na prechladnutie. To je z tých troch možností ten najhorší spôsob smrti.

Telo sa mi snažilo naznačiť to isté, keď som začal kašľať. Vypľul som odporný hlien a skúsil zrýchliť svoj tempo, no potom som zastal, keď som si uvedomil, že ani neviem, kam vlastne smerujem. Kam idem? Kde je cieľ mojej cesty? A má vôbec zmysel sa snažiť? Aspoň na poslednú otázku som mal odpoveď: i sťažka dýchať na smrteľnej posteli má zmysel, ak chcete umrieť s hrdosťou a ja určite tak umrieť chcem - nepokorený a stále svojský.

Bahno v topánkach i pod nimi zavŕzgalo, chcel som urobiť ďalší krok, ale tenká podrážka sa mi prilepila a mňa vyrýpalo zase do blata. Hrešil som ako nejaký neznaboh. Skúsil som si uvoľniť nohu... Chraps. Celý som stuhol a pozrel sa na podrážku, čo ostala zalepená v blate.

"Dočerta!" Štekol som a pozrel sa na svoju ľavú nohu. Tá topánka sa mi v podstate rozpadla pred očami. Bol som v ešte biednejšej situácií, než som sa obával, že vôbec budem. "Už stačí iba blesk z holého neba..." Žiadny neprišiel.

Poobzeral som sa okolo seba. Bol som práve vo veľmi úzkej uličke medzi dvomi budovami a, na moje šťastie, neďaleko boli nejaké maličké dvere. Mohli viesť do domu, kde by ma majiteľ mohol pokojne zabiť, alebo do nejakých dolných priestorov, kde by som sa načas mohol skryť.

Dúfal som v to druhé, zatiaľ čo som sa pomaly tackal smerom tam. Nemali kľučku, a tak som sa do nich proste z celej sily oprel. Pánty zavŕzgali, no inak sa nič nestalo. "Otvorte sa!" Zavrčal som do nich a zaprel sa znovu. Tentokrát silnejšie. Otvorili sa tak prudko, že som cez ne doslovne vletel do miestnosti za nimi. Čakal ma asi meter voľného pádu, kým som tvrdo na niečo dopadol a prekotúľal sa na chrbát. Dvere či nedvere, nebezpečenstvo či nie, bolo mi to jedno. Proste som chcel mať pokoj, a tak som si konečne dovolil omdlieť.

***

Dážď neprestajne padal z čierneho neba, niekedy ho už dokonca aj preťalo svetlo blesku a pokojné ticho noci prerušil hrom. Búrka bola veľmi blízko, takmer sa mi zdalo, že ju mám priamo nad hlavou. Možno sa Vládca ohňa rozhodol, že ma konečne znesie zo sveta, ktovie? Možno by to bola i pravda, ak by to nebol len ďalší sen. Lenže prečo sa mi sníva, že stojím uprostred mláky veľkej ako more a sledujem, no, niekedy to bola cesta, ale dnes je to už len kopa blata. Rád by som z vody vyšiel, ale nedokázal som sa pohnúť, akoby ma niekto priklincoval k zemi.

Prečo som tu? Pýtal som sa sám seba. Rýchlim pohľadom som preskúmal svoje okolie, mláka sa nachádzala pri ceste na miestach, kde zahýbala smerom k nejakému mestu, ktorého jedno či dva svetielka som horko-ťažko videl cez tú dažďovú clonu.

Zablyslo sa a hneď nato sa ozval hlasný hrom, kdesi v diaľke vystrašene zaerdžal kôň. Prižmúril som oči, aby som lepšie videl, no nič mi to nepomohlo. Bola tma ako vo vreci a dážď zase až príliš hustý. Nebo rozčesol ďalší klin Vládcovho ohňa a ožiaril celé okolie, takže som mal možnosť aspoň na chvíľku zbadať hnedého koňa s čiernou hrivou, ako pomaly našľapuje po zablatenej ceste. V sedle sa mu niesol nízky jazdec, krčil sa v plášti a tvár mu halila veľká kapucňa. Nevidel som mu do tváre.

Zastavil približne tri kroky od miesta, kde som stál ja. Pozrel sa najskôr doprava a napokon doľava, ďalší blesk rozčesol nebo a ja som zbadal ohnivé pramene vlasov, úzke ružové pery a malé modrozelené oči, ktoré sa pozerali rovno na mňa. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Pohľad toho dievčaťa mi vôbec nebol príjemný, ale zároveň som začínal byť zvedavý a do hlavy sa mi tlačilo asi milión otázok, no ani na jednu som odpoveď nepoznal.

Chvíľku sa ešte obzerala akoby niečo hľadala, no potom popchla koňa a ten sa rovno rýchlo ako predtým vybral smerom k mestu.

Došlo mi, že je to Bagos...

***

Kopanec do brucha prerušil môj živý sen. Z hrdla sa mi vydral tichý, bolestný ston. Rana, ktorú mi tam veľkoryso uštedril Šikovný Hewett, ešte stále príšerne bolela. O ďalšie utrpenie som fakt nestál.

"Je živý, pohol sa..." začul som nad sebou nejaký hlas.

"A aj zastonal," prisvedčil ďalší.

Moje ucho začulo akési hŕkanie a než som sa spamätal, obliala ma zima spôsobená ľadovou vodou, ktorú na mňa zrejme vyliali. Bolesť-nebolesť, prudko som sa posadil. "Do riti!" Zahrešil som, no vtom som si všimol pred svojou tvárou polohrdzavý hrot krátkej dýky. Okamžite som skrotol a pozrel sa na svojho...protivníka.

Bol ním asi šesťdesiat ročný muž, postavu mal chudú a kvôli zhrbeniu mu dlha brada siahala takmer po kolená. Za ním stála o čosi mladšia žena so šedivými vlasmi. Obaja na mňa so strachom pozerali. Niečo mi však hovorilo, že by boli schopní ma prebodnúť tam ako sedím.

Veľmi pomaly som zdvihol ruky, aby som ich nevyplašil. "Ja vám nič neurobím," povedal som potichu.

"Čo tu chceš?" Prišiel si kradnúť, že?" Opýtal sa ma muž.

"Nie, len som sa tu prepadol..." mierne som sa natočil a poukázal som na pootvorené dvere vsadené v stene asi meter nado mnou. "...a odhadujem, že pri páde som omdlel."

"A prečo si sa tu prepadol? Tie dvere držali pevne, boli zamknuté!" Stál si za svojim.

Kurnik, došlo mi, že z tohto sa len tak nevykeciam. Ak boli tie dvere zamknuté, bolo jasné, že som tu prenikol násilím, ale na druhú stranu, som predsa zlodej, takže aspoň moja prirodzenosť mi ostala. To stálo za úsmev.

"Čo sa usmievaš?"

Úsmev mi z pier veľmi rýchlo zmizol, zaprel som sa o najbližšie vrece a len horko-ťažko sa postavil na vlastné nohy. Stále boli neisté a bola mi ešte väčšia zima ako predtým. Objal som sa rukami. "Pozrite, inokedy by som bol aj bojoval, aby som tu mohol zostať," koniec koncov, zúfalstvo je zúfalstvo, no teraz na to nemal silu a bol k tomu aj neozbrojený. "Ale ak ma tu necháte, dokiaľ neprejde ten dážď, sľubujem, že nič nespravím, neukradnem a len čo prestane pršať, už nikdy o mne nebudete počuť. Čo vy na to?" Bolo to odo mňa viac než len fér...dokonca férovejšie, než sa mi páčilo.

"Zmizni odtiaľto, nechceme ťa tu!" Zavrčal na mňa starec a vystrel nôž pred seba. Čím viac dával na známosť, že je ozbrojený, tým menej pravdepodobné sa mi zdalo, že by ho naozaj vedel použiť. Ľudí ako on som už totiž videl mnohokrát: veľké reči, malé skutky.

Nebol som ani trochu ochotný ísť vonku do toho dažďa, chcel som ostať tu, aspoň dokým sa to sprosté počasie nezlepší. "Dajte mi ten nôž, ešte si ublížite," povedal som pokojne a vystrel pred seba ruku.

Mlčali.

"Môže to ísť po dobrom alebo po zlom," oznámil som im netrpezlivo. Snažil som sa ovládnuť vlastnú hlavu a brucho, aby tak neboleli a celé telo, aby sa tak netriaslo od zimy. Moc mi to ale nešlo. "Takže po zlom?" Vedel som, že riskujem vlastný život, ale i tak som bol prechladnutý, takže už som moc nemal, čo stratiť. Urobil som rýchly krok vpred, tresol starca po ruke, až ho hodilo dopredu, popri čom pustil nôž, rýchlo som ho sotil dozadu na jeho ženu a sám som sa chopil noža. "Tak ma tu necháte?" Opýtal som sa so zbraňou namierenou na nich.

"T...tak dobre."

Kývol som nožom, aby som im naznačil, že majú ísť hore po schodoch. Išiel som hneď za nimi, držiac si nôž pri tele a pripravený bodnúť. Lenže čím viac som nad tým uvažoval, tým rýchlejšie mi dochádzalo, akú hlúposť som urobil. Mohol som si ich nejako získať, no takto som ich len vydesil a pri prvej príležitosti utečú a zburcujú mestskú posádku. Zdá sa, že sa tu príliš nezdržím... "Choďte tu," otvoril som najbližšie dvere. Zdalo sa mi, že to bol prízemný dom, takže to tu ľahšie prehľadám. Výborne. Mlčky vošli dnu. "Máte od toho kľúč?" Opýtal som sa, no pokrútili hlavami.

"Prosím, nechaj nás ísť. Pokojne ťa tu necháme i cez noc a ráno ti dáme nejaké jedlo...len..."

"TICHO!" Zahriakol som ženu a vystrel nôž viac pred seba. Pevne som žmolil rukoväť, dlaň sa mi potila, musel som si dávať pozor, aby mi nôž nevypadol. Natiahol som sa za kľučkou a zabuchol dvere. Vedel som, že len hrali o čas, aby vymysleli, ako sa ma zbaviť. Tú radosť mi som im však neurobil. Pomaly som sa pohol hlbšie do domu. Bol veľmi jednoduchý a najmä malý. Tri miestnosti spojené úzkou chodbou: na jej jednom konci boli dvere do pivnice, pri nich boli dvere do miestnosti, kde som zavrel majiteľ, za mojím chrbtom bol vchod do domu a po stranách boli dva vchody. Jeden do miestnosti, kde mali postele a prostú almaru a druhý do veľmi jednoducho zariadenej kuchyne, kde v ohnisku ticho dohorieval oheň.

Otvoril som almaru a chvíľu sa v nej hrabal. Potreboval som čisté a najmä suché oblečenie. Bolo ťažké čosi nájsť, ale napokon som vyhrabal modrú košeľu a hnedú koženú vestu, ktorá mala najlepšie časy za sebou. Našiel som dokonca aj nejaké nohavice a, bohovia, kde sa to tu vzalo, jazdecké čižmy. Nad tými som neváhal ani chvíľu. Pomaly som sa vyzliekol a pozrel sa na podliatinu, ktorú som mal na bruchu. Bál som sa jej aj dotknúť, a tak som sa len veľmi pomaly obliekol.

Čižmy boli trochu veľké, ale nebolo to nič, čo by som nezvládol (veď to bola omnoho luxusnejšia a pohodlnejšia obuv než to, čo som mal predtým). Staré veci som hodil do ohňa, aby sa zväčšil. Hľadal som niečo na jedenie, no našiel som jedine asi štyri dni starý peceň chleba. "Vždy lepšie ako nič."

Jedlo, nejaké pitie, náhradné oblečenie a pár mincí, čo som našiel, spolu s nožom som si zabalil do plátenej tašky. Obliekol som si ťažký plášť a prehodil tašku cez plece a otvoril dvere. "Môžete ísť, ja mám všetko, čo mi bolo treba." Už-už som sa otáčal, keď sa žena rozhovorila.

"Prosím, neber nám náš skromný majetok. Žijeme z ruky do úst a bez toho mála sa sotva uživíme."

Otočil som sa ku nim. Ona vyzerala zúfalo a jej manžel tvrdohlavo, no predsa tam bol náznak nemej prosby v očiach. "To nie je môj problém," povedal som skoro hneď. Zatvoril som dvere za sebou a cez hlavu si prehodil špicatú kapucňu. Splynul som s dažďom.