34. Len tma a zúfanie

Pravda je veľmi diskutabilný pojem, jeden z najslabších článkov ľudského bytia, pretože nič nie je ľahšie zmeniť ako pravdu...veď to je len obrátené klamstvo! Ako si teda môže byť vôbec niekto istý, že to, čo vidí, počuje a cíti je naozaj skutočné, pravdivé a nie faloš obklopená závojom lží?

Nikto to nemôže vedieť, tobôž nie ja. Len čo zočíš pravdu, uvedomíš si, že si konal správne. Nespúšťal som zrak z tvora stojaceho predo mnou, premýšľajúc nad týmito slovami, ktoré povedal (ak ich teda vôbec povedať mohol). Ani jeden z nás sa nehýbal. Ja som ostražito stál, pripravený chrániť Carpolasa pred ďalším uhryznutím, ak by bolo treba, on stál za mnou - ťažko povedať, čo robil, a vlk len stál kúsok odo mňa a pozoroval ma svojimi bledými očami slepca. Bolo len otázkou času, kedy sa jeden z nás pohne ako prvý a v takejto zlej situácii som nechcel ťahať za kratší koniec lana.

Zaťal som päste a vyrazil. Najskôr som machol na zviera pravačkou, ale to len svižne uskočilo dozadu, nechávajúc v dlážke ďalšie ryhy sprevádzané odporným škrípaním. Výstražne zavrčal, ale ja som sa nezastavil. Znovu som sa rozohnal a potom ešte raz a ešte raz, zaháňal som ho do kúta, kde sa jeho vrčanie len zintenzívnilo.

"Choď preč!" Vykríkol som naňho a znovu sa zahnal, ale zviera sa len prikrčilo a môj útok vyšiel navnivoč. Nechcelo to odísť a ja som tu nemohol ako hlupák mávať rukami donekonečna. Bola tu ešte jedna možnosť či dve a veru som dlho neuvažoval, aby som zhodnotil svoju situáciu na "nemám na výber." Radšej som ustúpil späť dozadu pred Carpolasa. "Valaerys talae, amotash veb sanoth drunion ax eleash danor!" Natiahol som pred seba ruku, ale jediné, čo sa zmenilo, bolo...nuž, nič. Len zver vyceril zuby a zaštekal. "Keď ti poviem, budeš utekať ku dverám," povedal som Carpolasovi nahlas, na moment ignorujúc zviera stojace niekoľko metrov od nás. Bola ešte jedna možnosť, ale tú som pred nikým iným nechcel urobiť - hoci by pravdepodobne fungovala.

"A čo ten...ten..?"

"O toho sa nestaraj," odvetil som. "Ja ho trochu zabavím a ty utekaj na ošetrovňu. To uhryznutie by sa mohlo pekne zvrhnúť."

Carpolas chcel čosi namietať, ale po mojom varovnom pohľade, ktorý som mu narýchlo venoval, si to zrejme rozmyslel a radšej iba rezko prikývol. Bojí sa, rovnako ako ja s tým rozdielom, že ja som chcel niečo urobiť - nedokázal som stáť na mieste. Nemohol som! Strach berie odvážnym dych a chrabrým srdcia, ich odhodlanie. Necháva za sebou len tmu a zúfanie. Ozval sa mi znovu v hlave ten hlas.

"BEŽ!" Vykríkol som a rozbehol sa proti psovlkovi alebo čo to pri všetkých bohoch bolo.

Carpolas sa rozbehol chvíľočku po mne, utekal vedľa mňa a potom zmizol vo dverách, v tej istej chvíli sa zviera zaprelo zadnými nohami o zem a skočilo. Mierne som sa prikrčil, ale jeho telo preletelo vysoko ponad mnou. Vyhnúc sa zrážke so stenou, zastavil som tak prudko, až ma skoro šmyklo, a otočil som sa. Vtedy ma čosi udrelo do hrude a zvalilo na zem, až som musel lapať po vzduchu.

Psovlk sa veľkými prednými labami postavil na moju hruď a sklonil sa, jeho čierny ňufák sa skoro dotýkal mojej tváre a jasne som cítil jeho skazený dych vychádzajúci z jeho papule. Žalúdok sa mi obracal naruby. Zdvihol som pohľad a v momente, keď sme nadviazali očný kontakt, sa jeho oči ešte viac rozžiarili. Akýmsi spôsobom mi pripomenuli moju cestu do Hemugoru, keď sme si s Elyson kvôli bezpečnosti skrátili cestu cez močiare. Sorgeanin pohľad bol rovnako zaujímavý, takmer fascinujúci a rozhodne aj hypnotický: svet okolo sa začal zužovať, až existovalo len to svetlo, to jediné, na čom vám v tej chvíli naozaj záležalo. Všetko ostatné bolo...irelevantné.

Poddaj sa tomu, poddaj sa Kha Che! Oči zasvietili žiadostivejšie a nutnejšie, akoby mal naponáhlo. Lenže prečo?

Zažmurkal som a pomaly začal vnímať akýsi hlas, ktorý ku mne dochádzal. Nie, povedal som netvorovi a dostal som od neho varovné zavrčanie. Oči mu zasvietili ešte viac. Nie. Labami sa mi oprel o hruď, ale ja som mu ich schmatol a, vediac, že sme tu len my dvaja, vykríkol som dva slová: "Gorb Orcog!" Tento jazyk sa už nikdy nemal ozývať týmito chodbami, nikto vo svete ním už nikdy nemal prehovoriť, ale teraz sa tak znovu stalo.

V údoch sa mu rozlialo mravčenie, zavalil ma neuveriteľne opojný pocit. Tlak na moju hruď sa zmenšil a ja som to využil, aby som všetku silu dal do svojich rúk. Sotil som zviera, až preletelo miestnosťou a narazilo do steny, kde som ešte nedávno stál s Carpolasom. "NIE, NIE, NIE! Vypadni, nechaj ma!" Kričal som ako zmyslov zbavený a možno to tak aj bolo - čo ak som naozaj prišiel o rozum a toto všetko je len môj výmysel. A možno je výmysel všetko...

Pes, vlk alebo čo to bolo, sa postavil na nohy a prepálil ma pohľadom, na chvíľku sa zdalo, že nenávistným či dokonca urazeným, ale bola v nich aj iskrička hrdosti a...spokojnosti? Napriek tomu tam však stál pokojne, bez pohnutia. Potom sa kdesi roztrhol mrak a Hemugor sa potopil v zlatej žiare zapadajúceho slnka, jeho lúče sa opreli aj do vlka a ten sa začal pomaly vyparovať ako para v bublajúcej vode.

Blížil sa večer a dlhá, dlhá noc, no ešte predtým som v hlave začul jeho hlas: povedal len jednu jedinú vetu, ale stačilo to na to, aby som vedel, že sa mám báť, pretože to neskončilo. Naopak: bol to iba začiatok a tento boj len jedným z mnohých, čo mali prísť.

Potom mi hlava spadla na podlahu.