36. Hady v záhrade

Nebolo možné, aby to bol on, na koho som sa pozeral. Lyanrix vždy predstavoval len bandu starcov, konzervatívnych mužov, ktorý sa považovali za veľkých politikov, ale boli to len škodoradostní hlupáci žijúci v tieňoch väčších mužov. A teraz tu bol on, len o niečo starší odo mňa, mladá fontána energie a sily, muž, ktorý ma toho toľko naučil odkedy som tu prišiel. Mal všetko, čo chcel, a to páni Hemugoru nemali alebo nemali mať. Tak ako je možné, že je jedným z nich? Cítil som zrazu ale i nádej, pretože ak je tam on, možno môj rozsudok nebude až tak strašný...niežeby som sa hanbil za svoju reč! Bola od srdca, hoci priveľmi úprimná.

Ťahavý Had sa narovnal v kresle tak, ako sa mu len dalo. "Čo myslíš svojimi slovami? Aký strach a aká odvaha?"

"Je to prosté," odvetil Arthar s vážnou tvárou. "Počuli ste Chlapca: bojíme sa zmien, ktoré by mohol priniesť svet mimo Tieňnych hôr. Vždy nás chránili, ale ako on úprimne poukázal svojou vášnivou rečou, aj nás obmedzujú. Prispôsobili ste sa, samozrejme, keď ste prijali do svojich radov mňa a ja som sa rozhodol, že prehovorím, aby som ubránil Chlapca pred ďalšími nerozumami.

Bojíte sa, ale to je prirodzené pre všetkých - ľudí, meničov a dokonca aj druidov, ale kde je jedna strana mince, je i druhá, nie je tak? V srdciach máme strach, ale odvaha nie je jeho absencia - skôr prekonanie a dosiahnutie cieľa i cez prekážky, ktoré nám život vždy hádzal pod nohy. Chlapcova vízia je jasná: musíme sa sami rozhodnúť, kadiaľ sa podeje osud tohto hradu i kultúry. Môžeme sa skrývať medzi múrmi, ponechať svet napospas, aby zhorel v plameňoch vojen, ktoré sa rozpútali na Východe. Je to tá ľahšia cesta, ponechať všetko tme, ale sme to my, kto má inšpirovať druhých, a preto hovorím, otvorme sa svetu!"

"Zošalel si sa? Otvoriť sa svetu a pustiť sem každého trhana, čo by chcel strechu nad hlavou?!" Ťahavý Had už nechytal za slovíčka, teraz som videl muža, ktorý sa buď bojí alebo ním lomcuje hnev, ťažko povedať.

"Nie hneď, pane, ale postupne. Musíme robiť ústupky silnejším a mladším od nás samotných, inak zhynieme a pridáme sa do tieňov zabudnutých." Otočil sa nabok a ukázal na mňa prstom, pohľadom behajúc po ostatných štyroch druidoch. "Chlapec to vidí a chápe. A nie je jediný, ani zďaleka! Preto žiadam, aby ste ho prepustili a ospravedlnili jeho činy minulé i prítomné s nádejou, že sa to nezopakuje." Potom si sadol späť na svoje miesto, pôsobiac akoby teraz on nemal prejav dosť silný, aby hýbal horami.

Bol som prekvapený. Od neho by som takúto plamennú reč nečakal...a ani jeho politický nádych. Vôbec ho nepoznáš, nikdy si ho nepoznal. Vtedy sa Arthar na mňa pozrel a ja som si spomenul, že v tejto miestnosti je minimálne jeden telepat. Bohovia, koľko mojich myšlienok asi počul, odkedy som sem prišiel?

Ozval sa Stranár: "Povedal si si svoje, Arthar, no nech sú tvoje vízie akékoľvek, my všetci o tom musíme hlasovať a podľa toho sa rozhodne o Chlapcovom osude..."

"A to ďalšie?" Spomenul kučeravý muž akoby len mimochodom.

"O tom sa bude diskutovať inokedy, táto rada sa zvolala z iného dôvodu, čo ti určite nemusím pripomínať. Je tak?"

Arthar však neodpovedal - iba chabo prikývol.

"Hm, výborne, hm, takže, kto je za to, aby, hm, sme odsúdili tu prítomného Chlapca, hm, vybraným trestom?" Ruku zdvihol Ťahavý Had a potom sa ku nemu pridal aj Hmkáč. Arthar tam len sedel, opieral sa, pozerajúc okolo čoby pán situácie, ktorý má všetko pod kontrolou. Nepochybne sa tak cítiť musel - na to som naozaj nemusel čítať ničie myšlienky.

"A kto je, hm, za možnosť odpustenia činov minulých i prítomných?" Pokračoval Hmkáč nespokojne. Zrejme mu nevyšiel jeho cieľ, aby som to schytal, ale čo sa týka mňa, stále som bol napätý ako struna. Dvaja druidi boli proti mne, jeden bol so mnou, ale Lyanrix je päťčlenná rada, všakže?

Tentokrát sa zdvihli tiež dve ruky: Artharova a toho piateho druida, čo doteraz mlčal a neprehovoril ani jediné slovo. To musel byť Mlčanlivý, ako ho všetci výstižne prezývali. Vo svojom vnútri som zacítil, ako ma zahrieva nádej, ešte nebolo nič stratené! Ak som na svoju stranu získal Arthara a najmlčanlivejšiu osobu v celej rade, bola šanca, že sa na ich stranu prikloní aj Búrkové mračno.

Ibaže ten len sedel a sledoval ma, nespúšťal zo mňa pohľad a ja som čoskoro sklonil ten svoj, sledujúc špičky topánok a dúfajúc. Začul šuchot látky. Rýchlo som sa pozrel a od úľavy som sa celý zachvel: Búrkové mračno mal zdvihnutú ruku.

"Rada rozhodla," znovu sa ozval Hmkáč. "V mene vznešeného Lyanrixu, hm, je ti týmto odpustené, Chlapec, ale, hm, nebudeme tolerovať podobné, hm, incidenty ako v minulosti. Raz sa, hm, ti milosti dostalo, po druhýkrát sa, hm, tak už nestane, pamätaj si to. Hm!" Pôsobil na mňa veľmi skľučujúcim dojmom, až som na chvíľku pocítil výčitky svedomia, že sa rozhodlo v môj prospech.

Nebuď idiot, určite len čaká, kedy urobíš prešľap a že ty ho urobíš! Radšej som však iba prikývol. "Vaše slová budem mať na pamäti, pane. Môžem...môžem už ísť?"

***

Elyson sa mi hodila okolo ruku a ja som ju pevne objal. Okamžite som sa upokojil a pocítil istotu, že všetko sa nejak napraví. "Bohovia, si v poriadku?" Už som sa od nej chcel odtrhnúť, ale ako sa zdalo, neplánovala ma pustiť. Neprekážalo mi to.

"Som. Dostal som odpustenie za všetko, čo som doteraz napáchal, ale mám si dať pozor, aby sa to nezopakovalo. Potom by mi totiž už dali obrátku okolo krku."

Než som stihol čokoľvek urobiť, naše pery sa spojili. Moje telo akoby dostalo nejaké bylinky na upokojenie - celé sa uvoľnilo, v ušiach sa mi rozprúdila krv, až sa celý svet scvrkol len na nás dvoch. Dvojicu mladých druidov odsúdených na život v studenom hrade na konci sveta ďaleko od všetkého, čo poznajú. Ale stačila taká drobnosť ako sladkastá chuť jej ružových pier, aby mi aj takýto život prišiel dokonalý.

A potom sa prekrásna chvíľka rozbila na tisícky maličkých a krehkých kúsočkov, ktoré sa mi uložili do hlavy len ako pekná spomienka, sladká ako jahody a jemná ako slnečné lúče. To niečie kroky, čo sa ku nám blížili, boli kameňom, čo ten momentík rozbili.

Odtrhli sme sa od seba.

"Počul som, že ťa predvolal Lyanrix," začal Arthar, len čo sa vynoril spoza rohu.

Nechápavo som pokrútil hlavou, jeho správanie mi nedávalo zmysel. "Myslím, že to dobre vieš, veď..."

"Ja viem veľa vecí, ale nie všetko, Chlapec." Prerušil ma a zastal len pár krokov od nás. Vtedy sa pozrel na osobu mne najbližšiu s dosť...všelijakým pohľadom. "Elyson," mierne sklonil hlavu akoby na pozdrav, hoci čosi mi hovorilo, že najradšej by ju videl padať z okna veže...veľmi vysokej veže.

"Arthar," chlad jej tónu mrazil viac ako prievan v niektorých častiach tohto hradu. Zdalo sa, že tá ich vzájomná antipatia pretrvávala aj po tých štyroch rokoch.

Skvelé a ja som ten, čo medzi nich dáva ešte viac napätia. Pomyslel som si namrzene. Nemám tu ja byť ten, čo sa správa hlúpo? "Chceš niečo konkrétne Arthar?"

"Rád by som len vedel, čo sa stalo."

Obaja dobre vieme, že ty to vieš najlepšie. Dal som si záležať, aby tú myšlienku počul. "Nie je toho veľa na povedanie. Predvolali ma, odpustili mi a dali výstrahu. Vďaka bohom, že dnes mali dobrú náladu a nechali ma tak, inak by som sa pravdepodobne utopil vo vlastných problémoch."

Arthar sa pousmial, očividne si veľmi dobre užíval, že obaja vieme, o čom je reč, zatiaľ čo Elyson iba na nás pozerá. "No, aj by som sa opýtal, ktorý z nich ti bol naklonení, ale asi to nechám pod rúškom tajomstva. Nikdy nehovor človeku to, čo nutne nepotrebuje vedieť."

"A niekedy sa opri o druhých, povedz im všetko a zdôver sa so všetkým. Dôveruj druhým a miluj ich, pretože raz sa ti to vyplatí. Rúška noci a tmy prinášajú vždy len nešťastie a nože v bruchu." Elyson preťala náš rozhovor ako dobre naostrená sekera, potom ma schmatla za ruku a začala ťahať smerom preč od Arthara, ktorý ju priam prepaľoval pohľadom.

Keby som mohol, pobozkal by som ju za to, že sa ma zastala, ale na veci by to i tak nezmenilo. Artharove slová som pochopil. Z jedného mora problémov som šťastne vyplával len preto, aby ma jedna osoba a jeden démon sotili do druhého, ešte nebezpečnejšieho oceánu. Plávaj medzi vlnami, Chlapec, inak sa utopíš. Chceš sa utopiť? Napadla mi len jedna rada, ktorá ma už párkrát zachránila: Premýšľaj! A zostaň nažive.