38. Lev a Búrka

Stan akoby bol svetom vo svete s vlastným počasím. Kým vonku bola zima a padal sneh, vnútri to páchlo po mäse a vznášal sa tam ťažký, dusný vzduch, ktorý Finethilovi bránil dýchať a takmer okamžite sa začal potiť. Mohlo za to aj ohnisko uprostred, nad ktorým sa pieklo dajaká zviera a celkom sa z neho čmudilo, avšak dym vychádzal otvorom uprostred strechy zloženej z kožušín. Mysleli naozaj na všetko.

Inak bol zariadený veľmi skromne: zem bola pokrytá hrubými kožušinami rôznych farieb, neboli tu skrine a ani iný nábytok okrem niekoľkých stojanov zaprataných zbraňami a nízkeho stolčeka na druhom konci stanu. Nebolo to prekvapivé, koniec koncov, Vakatari sa tu asi usídlili len dočasne kvôli tomuto stretnutiu, tak načo by im tu bol nábytok?

Slaná búrka sa vybral priamo k tomu nízkemu stolčeku, na ktorom bola položená kovová karafa a pri nej dva veľmi zvláštne poháre. Boli z dreva a smerom dole sa zužovali, až na pätičke boli tak úzke, že sa Gaither čudoval, ako je možné, že sa neprevrhnú. Niečo také jakživ nevidel.

"Máte v pláne tam stáť celý deň alebo sa aj pohnúť z miesta?" Prerušil svojou otázkou ticho jeho hostiteľ, zatiaľ čo do dvoch pohárov nalieval akúsi žlkastú tekutinu.

"Samozrejme, že nie," odvetil Gaither a rozopol si sponu, ktorá mu na pleciach držala plášť. Nebolo tu nič, kde by si ho mohol zavesiť, a tak ho položil na zem, ale dosť pri tom krčil nosom. Bola to kvalitná a veľmi drahá látka, nemala by len tak ležať na zemi, nieto špinavej!. Vydrž tu chvíľu, získaj ho na svoju stranu a potom konečne budeš môcť vypadnúť z tejto smradľavej diery.

Čosi po jeho pravici sa pohlo. Rýchlo sa tam otočil a všimol si nahromadenú kopu kožušín takmer nerozoznateľných od "podlahy." Pod ňou ležala žena s modrými očami a strapatými vlasmi farby slnka. Bohovia, to sú všetci Vakatari zlatovlasí a modrookí? Bolo vôbec možné, aby bohovia stvorili toľko podobných ľudí? Na druhú stranu, i Maellaryonovci mali takýto zjav a to pochádzali z Farchaliothu, čo je opačným smerom ako Boslioth.

"Chcem sa s vami pozhovárať medzi štyrmi očami, čo tu robí ona?"

Lorgund Slaná búrka podišiel k nemu, hoci s úškrnom sledoval hlavne tú ženu a vtedy mu to došlo. Dal si dokopy tie výkriky čo počul a to, že jeho nohavice začali na istom mieste znovu navierať. "Ynge môžete veriť, tá neprezradí nič," podal mu zvláštny pohár.

"Určite chápete moju nedôveru vzhľadom na to, v akých časoch žijeme," nedal sa Gaither. Za posledné štyri roky ho zradilo alebo sa pokúsilo zradiť priveľa ľudí. Neveril už nikomu okrem seba, svojej rodiny a prekvapivo Doroqa, ktorý bol však príliš bojazlivý a hlúpy, aby mohol byť zradcom.

"Fajn, fajn, nech to už máme z krku. Choď moja, potom si ťa nájdem," šepol Slaná búrka svojej milenke. Tá sa neochotne zdvihla, čím odhalila všetko od bujného poprsia až po ochlpenie na citlivých miestach. Divosi asi majú iné chúťky ako civilizovaní ľudia. Predtým ako odišla ešte na nich vrhla veľmi...lákavý pohľad. "Bohovia, tá je v posteli ako nejaký drak. Niekedy naozaj neviem, čo to so mnou robí," sníval si svoje Vakatar.

Gaither si odpil zo zvláštnej zlatistej tekutiny. Pivo. Alkohol spodiny. Niekto ako on pil výhradne to najlepšie víno z Lýrijského kraja. Bolo sladké, niekedy trochu horkastejšie, a nie moc silné, takže ho človek mohol piť dlho, kým sa to začalo prejavovať. "Môžeme prejsť k veci?"

"Samozrejme."

Sadli si spolu k tomu nízkemu stolčeku, každý z jednej strany. Nemali dokonca ani takú samozrejmosť ako stoličky, a tak sa Gaither chvíľku mrvil, kým našiel polohu, v ktorej ho kolená boleli najmenej. Musel sa fakt ovládať, aby sa tváril čo najpokojnejšie a nevrhol na svojho spoločníka najprívetivejší pohľad na svete.

"Čo chcete odo mňa, Slnečný lev?"

"Vonku ste dali jasne najavo, čo si myslíte o tom, ako som vás nazval," začal Gaither. "Kráľ Vakatarov, prečo ste na to zareagovali tak štekavo?"

"Pretože nie som žiadny kráľ. Viete, u nás nenosia koruny a nenechávajú sa titulovať desiatkami názvov, u nás králi vždy mali len malú moc. Boslioth je tvrdá krajina, kde si každý ide za svojim, každý počúva svojho jarla, ktorý rozhoduje, kam sa poplavia na plienenie, ako dlho budú plieniť, či rozšíria dedinu a koho zabijú. U nás platia len zákony dané bohmi. Preto som na to tak odpovedal," ukončil svoju reč Lorgund.

Gaither sa znovu pomrvil. "Rozumiem," zamrmlal a rozhodol sa ísť priamo k veci, ktorá ho sem priviedla. "Koľko bojaschopných mužov máte vo svojich radoch?"

Nahlas sa zasmial a odpil si z piva. "Snáď si nemyslíte, že vám to len tak poviem? Nie som žiadny tupý barónko, ktorý počúva mocnejších od seba. Ja počúvam len a len seba a mám omnoho viac rozumu ako tí chumaji, s ktorými ste prišli," stále sa smial akoby povedal dobrý vtip.

"Nemám čas na žartíky, úplne vážne som sa vás to opýtal, pretože mám pre vás ponuku," povedal Gaither aj cez vakatarský smiech, ktorý otriasal stanom. "Určite ste počuli o Bitke na sútokoch..."

"Ako by som mohol nepočuť? Vraj vám tam kráľ nakopal rite a použil dokonca aj mágiu. Hovorí sa, že je to černokňažník ovládajúci mocnú mágiu."

Barón z Ortogisu si odfrkol. "Jediná mágia, ktorú je schopný používať, je asi ako z diaľky zavraždiť svoju manželku a tri deti, inak je to človek ako každý iný a na to sa aj spolieham: jeho slabosť a neschopnosť, keď príde o všetky zdroje. K tomu potrebujem vás a vašich mužov. Po bitke na sútokoch som prišiel o väčšinu svojej armády, niektorí moji podporovatelia utiekli, iných zabili a ďalší zase prebehli na druhú stranu..." Bola to pravda, hoci nie celá, no nechcel mu hovoriť, že je na tom omnoho horšie, ako sa zdá. "Onoruti sú v Eigofethe takmer vykynožení, a preto kráľovmu mieru bránim už len ja a vy, Vakatari."

Chvíľku trvalo, kým mu došlo, čo hovorí. "Takže vy si myslíte, že teraz sa kráľ obráti proti nám? Že sme druhý v poradí?"

"Vylodili ste sa východnom pobreží len krátko po začiatku vojny a začali plieniť, znásilňovať a vraždiť. Ja by som to považoval za formu agresie voči mojej krajine," povedal Gaither sťa muž so zdravým politickým úsudkom, ktorý si však svoje ciele necháva zväčša pre seba. "A byť Wollysom, už dávno by som sa vás pokúsil zahnať späť do mora." Dôraz bol na každom slove, a tak si chvíľku počkal, kým sa to dobre usadí v ťažkom vzduchu.

Slanú búrku očividne pochytil hnev: v modrých očiach mu zahorel oheň a hodil prázdny pohár na druhý koniec stanu. "My nemáme žiadne záujmy v tejto vašej hlúpej vojne!" Vykríkol na plné hrdlo. "Ja a moji ľudia sme sem prišli len pred tromi rokmi a okamžite sme museli bojovať proti onorutom pri Hviezdnom svite, pretože na nás chceli zaútočiť. To vy," ukázal prstom na Gaithera. "To vy ste nás prinútili prelievať krv Taergančanov, Allaratčanov i našich vlastných. My sme len chceli nájsť bezpečie, skryť sa pred...."

"Pred čím?" Skočil mu do reči Gaither. "Počul som už rôzne hlúpe chýry o tom, prečo prišli Vakatari do Eigofethu v počtoch ako nikdy predtým, ale neverím tomu." Koniec koncov, takým hlúpostiam by verili len deti.

"Ale mali by ste, barón, pretože je to čistá pravda. My Vakatari nie sme zbabelci a neutekáme pred ničím, ale keď sa proti vám postaví samotná temnota zrodená ešte pred ľuďmi..." Zmĺkol, vzal ďalší pohár, nalial ho až po okraj a na jeden nádych vypil, hoci polovicu mu stiekla po brade a hrudi až na nohavice. Moc mu to však asi nevadilo. "Boslioth už nie je bezpečný, preháňajú sa po ňom čudné tvory, ktoré som jakživ nevidel, sú tam démoni schopní zabiť vás len lusknutím prstov. Ako by sme mohli proti ním obstáť?" Ďalšia otázka ostala visieť vo vzduchu.

Sú to táraniny, ale tvár sa, že nad tým premýšľaš a hraj mu do kariet. "Ak je to tak, prečo ste napríklad neodišli do Puanaliothu? Tam nežije nikto a nikto by vás ani neobťažoval - žiadne vojny, králi a baróni, ani by ste nemuseli trpieť tie škriepky medzi onorutmi a tarutmi," priveľkým náboženským zápalom to vlastne aj začalo: Wollys dal zavraždiť arcinogara z Aesgonu a hoci ho Cirkev očistila, málokto veril v jeho nevinu a Helenzarovci to spolu s ďalšími rodmi využili na začatie tejto krvavej rebélie.

"Ja som tam aj šiel," povedal Lorgund. "Ale tak ako sú všade zlí ľudia, sú všade aj démoni. V Bosliothe, Puanalioth je nebezpečný i bez nich, ale teraz je to smrteľná pasca. Tu sme prišli v nádeji, že sa nedostanú cez Trasúce sa more, ale niektorí ich už videli aj tu.

Nikdy na nás nezaútočili priamo, vždy, len keď padla noc, zmizlo niekoľko ľudí alebo sme ich na ďalší deň našli...či skôr to, čo z nich zostalo. A odkedy uprostred dňa nastala noc, už niektorým ľuďom aj sčerneli oči a začali zabíjať svoje rodiny...to je asi to najhoršie!"

Oheň za Gaitherom zaváhal a roztriasol sa, vytvárajúc niekoľko deformovaných tieňov. On sám si dobre pamätal tú hrôzu, ktorú vyvolalo zakrytie slnka na celý jeden deň. Kňazi ohlasovali koniec sveta a mnohí ich slovám začali načúvať. Vraj svet zhynie kvôli zlu, ktoré plodia ľudia, a krvi, ktorú preliali v jeho mene. On tomu však nikdy neveril.

Rozhodol sa zahrať na citlivú nôtu tohto tvrdého muža. "Keby ste mali možnosť bojovať proti týmto...démonom, urobili by ste to?"

"Áno," prikývol Slaná búrka.

"Dobre. Tak mám pre vás ponuku: ak vám pomôžem získať všetkých Vakatarov v Eigofethe na svoju stranu, podporíte ma svojimi sekerami, mečmi alebo hocičím, čím bojujete?"

Zdalo sa, že Slanej búrke začalo dochádzať, kam táto konverzácia vedie, ale dlho neodpovedal. Gaither stihol dopiť svoje pivo, kým jeho spoločník prehovoril. "I keby to bolo len na mne, nedalo by sa to - ostatní jarlovia by ma nepočúvali. Musel by sa zvolať skallagrim, zjazd všetkých jarlov. To však nemôže urobiť nikto toho postavenia," sklesnuto sa natiahol po karafe a začal si znovu nalievať pivo.

Vtedy sa Gaither usmial. "Ale kráľ by mohol."

Lorgund Slaná búrka zdvihol pohľad, nevšímajúc si, že už dávno mu pivo tečie cez okraj.