40. Zdroj všetkých problémov

Kráľovi Wollysovi zablúdil zrak k zasklenému oknu na južnej stene. Bolo tak veľké, že cez deň nebolo treba ani sviečky, aby sa miestnosť dostatočne osvetlila, ale v noci, keď slnko zapadlo a na oblohe si ticho plával len strieborný mesiac, nebolo sviečok nikdy dosť. Ešteže bol kráľ a mohol si ich dovoliť hocikoľko sa mu zachcelo...aspoň to bola jedna z mála vecí, pri ktorých sa kvôli vojne nemusel uskromniť, pretože inak sa mu rozpočet stenšil na tak nízku sumu, akú v živote nevidel, hoci je pravda, že stále bola priam rozprávkovo tučná, no monarchovia majú predsa len nárok na vyššie nároky, nie je tak?

Sála, v ktorej sa práve nachádzal, mala priemernú veľkosť, steny boli zakryté poličkami plnými kníh, zvitkov a iných nepotrebných krámov, ktoré prežili požiar spred devätnástich rokov, kedy zomrela jeho manželka a tri deti. Osud je proste zvrátená vec. Inak bola sála prázdna, ak nevezmeme do úvahy dlhý obdĺžnikový stôl - jasnú dominantu tohto priestoru. Väčšinou bol zaprataný už zabudnutými dokumentmi starými aj pár rokov, ale dnes na ňom ležala veľká mapa Eigofethu, už trochu zažltnutá pôsobením času. Na rohoch mala hrubé knihy fungujúce ako ťažítka, aby sa stále nepokúšala zrolovať, takmer celú ju pokrývali pracne vyrezané figúrky z dreva vo forme vojačikov, jazdcov, lodí a kopy iných ľudí, ako sú napríklad onoruti, Vakatari a podobne. Človeku chvíľku trvalo, kým sa v tom dokázal zorientovať.

"Najčerstvejšie správy z východu hovoria, že Gaither Helenzar sa aj s tridsiatimi mužmi dal do pohybu," začal Wollys rozprávať a odpor v jeho hlase pri vyslovovaní toho mena bol značný. Ako hovoril, prešiel na druhú stranu stola a z miesta, kde sa písalo "Ortogis," vzal figúrku jazdca a položil ho ku piatim malým figúrkam bradatých vojačikov so sekerami. "Vraj sa stretol s nejakým barbarom menom Lorgund v Nočnom šípe."

"Tie ruiny sa premenili na základňu tých plieniteľov - vraj sú ich tam celé tisíce," ozval sa jeden zo šiestich mužov, ktorí tu boli s kráľom. V páse bol širší, na temene už mal jasnú plešinu a v hrubom tmavozelenom oblečení vyšívanom zlatou niťou sa potil ako prasa. Krutá pravda však bola, že od neho skutočne nemal ďaleko.

"Netárajte, barón Tendur!" Zahriakol ho iný muž. "Kde by vzal takú vojenskú silu?"

"Kiežby som to vedel, pane, ale neviem!" Odvetil oslovený barón urážlivo, že si niekto dovolil prerušiť jeho významnú reč. "Naše správy sú však dôveryhodné - Lorgund Slaná búrka má veľkú armádu," zakvičal ako polovičný diviak.

Druhý muž, Cylculo Garm, barón z Lukostrelca, mu však ďalej oponoval: "Ako však môžete vedieť, že nedostávate dezinformácie, aby nás nepriateľ zmiatol?" Spýtavo dvihol obočie, popri čom ťal do živého - podobnú stratégiu totiž vzbúrení šľachtici využili pri bitke pod Hraničnými horami. Pre kráľových mužov to bola tvrdá porážka a konkrétne pre kráľa najmä hrozná potupa, pretože nebol schopný ochrániť ani hranice vlastnej domoviny. Bitka sa odohrala na druhý rok vojny, čím bolo prerušené neisté štvormesačné prímerie, ktorého hlavným iniciátorom bol práve Slnečný lev z Ortogisu. Teraz už bolo všetkých jasné, že bol ochotný vyjednávať len preto, aby získal čas a jeho armáda nabrala druhý dych.

Teraz je to už jedno, porazil som ho na sútokoch a rozdrvil v Skalohradskom lese. Boli to posledné dve bitky tejto vojny a odvtedy vládol ako-taký pokoj. Onoruti sa skrývali ako zbabelci, porazené potkany bez nádeje na úspech, Vakatari sa snažili usadiť v okupovaných územiach a zradní feudáli z východnej časti ríše sa pokúšali prežiť, hoci im mala katova sekera uťať hlavy ako prvým. Za všetku preliatu krv si nezaslúžia nič iné ako potoky ich vlastnej!

"Narozdiel od vás, ja svojim mužov verím, Garm," odvrkol Tendur chladne.

"Ale možno by ste nemali..."

"Páni!" Prerušil kráľ hádku jedným slovom. "Nezáleží na tom, či je to pravda, pretože Gaither Helenzar sa pokúsi nájsť silného spojenca, aby nás všetkých zničil. Možno je to sám Lorgund, ale pokojne môže ísť aj o niekoho úplne iného. Tak či onak, my sa musíme pripraviť! Musíme ich rozprášiť, aby sme sa do histórie zapísali ako hrdinovia a obrancovia ako koruny, tak aj jediných pravých bohov!" Hrdo zdvihol bradu pri svojom prejave, hold veril tomu, čo hovorí. Sám seba videl ako hrdinu, ktorý v mene bohov zabíja kacírov a bezbožnú šľachtu nectiacu si žiadny zákon a príkaz okrem tých, čo pochádzajú od Strážcu podsvetia.

Všetka radosť a pýcha sa však razom vyparili, keď si všimol vymieňanie pohľadov skupiny šiestich barónov. Boli plné pochybností, takmer odporu a nechute, ale kráľ netušil či nad jeho slovami alebo nad ním samotným. Miatlo ho to a hnevalo zároveň. "Deje sa niečo, páni?" Opýtal sa akoby nič.

Muži sa na seba pozreli a potom prehovoril Teutates Vesegus, barón Ohnivého brala: "Vaša Výsosť rozpráva o službách v mene bohov, ale asi ste už zabudli, že ste poškvrnili ich chrám..." Sťažka prehltol, asi chcel pokračovať, ale slová sa mu zasekli v krku.

Pokračovať musel teda barón Garm: "Dali ste priamo pred očami bohov zavraždiť arcinogara a..."

"JA SOM NIKOHO NEZAVRAŽDIL!" Štekol Wollys tak prudko, až všetkými trhlo. "Nikdy by som si nedovolil tak ohavný čin. To bezbožní onoruti ho zavraždili a zradcovia, ktorých očividne nikdy nie je dosť.." Po týchto slovách si prehliadol každého z nich. "To zradcovia začali šíriť falošné reči, že v tom mám svoj podiel viny. Prečo ľudia nechcú prijať tak očividnú pravdu?"

"Pri všetkej úcte, Výsosť," ozval sa znovu barón Garm. "Mnísi zúčastnení na prerušenej bohoslužbe na vlastné oči videli, že tí vrahovia mali na sebe plášte so znakom vášho rodu."

"Tie sa dajú ľahko ušiť," odvetil kráľ netrpezlivo. "Zabudli ste, že ma sám veľkňaz a veľkňažka očistili? Samotní bohovia veria v moju nevinu a mýlila sa snáď niekedy Cirkev pri hlásaní ich slov?"

"Stále sú to len ľudia, pane," nedal sa barón Garm.

"To je rúhanie! Kacírske, bezbožné rúhanie!" Začal kričať kráľ ako zmyslov zbavený, zúrivo sledujúc šesticu mužov, ktorý sa mu postavili na odpor. Na jazyku mal prekliatia, vyhrážky a nadávky, ktorými by ich rád počastoval, ale všetko to prehltol. Nemalo to cenu. Vrhol na nich ešte jeden nenávistný pohľad a potom sa bez slova odobral zo sály, nechávajúc vojenskú poradu ukončenú skôr, ako skutočne stihla vôbec začať.

Blúdil po chodbách a sálach, až sa dostal do prednej časti paláca, mohutnej a veľkolepej, aby zrkadlila moc a vznešenosť dynastie Maellaryonovcov. Bola to vysoká sála zakončená oblúkovou klenbou, ktorú držali arkádové stĺpy, pravidelne rozmiestnené a držiace aj menšie oblúky a vedľajšie lode. Bol tu dokonca aj transept a celkovo sa táto časť podobala katedrále - s veľmi mohutnej. Všetko to bolo postavené zo zvláštneho hnedého mramoru, ktorý častejšie pôsobil ako skamenelý bronz, a keď sa doň opreli slnečné lúče, steny a podlaha akoby sa menili v zlato, tekuté, ale pevné. Tak dávala táto rodina najavo svoje bohatstvo aj postavenie. Každý, kto sem vošiel, si mal pripadať oproti tým drakom ako malý a bezvýznamný človiečik, ktorý im je vydaný na milosť a nemilosť. Nebol si istý, ktorý lord to vybudoval, ale ani na tom moc nezáležalo.

Ignoroval všetky pohľady, šepkanie a slová adresované jeho osobe. Bol slepý, bol hluchý, myseľ už dávno opustila telo a teraz sa už len oddával bohom a prosil ich o múdrosť, trpezlivosť a zmilovanie, žiadal o radu, aby vedel, čo by mal robiť ďalej. Čo mám robiť? Všetci sú proti mne - dokonca aj tí pod mojou strechou, nikto mu nedôveruje, všetci ho vidia ako vraha dosť chladnokrvného a bezbožného na to, aby zabil samotného arcinogara. Či on môže za to, že mu vlastní muži sú neverní a hádžu naňho takú špinu? Práve tá udalosť odštartovala to, čo dnes všetci nazývajú štvorročná vojna...hoci jej názov sa mení každým jedným rokom. Wollys počul, že jeden z mužov odťal Harvickovi kus lebky a potom mu vybrali mozog z hlavy a nechali ho na podlahe. Ako by som mohol niečo také urobiť? Mali sme nezhody, to áno, ale stále to bol muž, čo nasledoval pravú vieru...nebol to kacír! Harvick podrýval jeho autoritu, no bol to mocný spojenec a jeho vražda bola katalyzátor, aby odstredivé sily v jeho vláde započali túto rebéliu.

Wollys veľmi dobre vedel, že tu nikdy nešlo len o to, že v chráme zomrel významný predstaviteľ Cirkvi. Išlo tu o jeho manželku, Naenyru, a ich deti - Daenyu, Thaetys a maličkého Valaerysa - o to, že zomreli pri požiari. To je jediný pravý dôvod, prečo sa proti nemu vzbúrili...chceli pomstu a koniec kráľa, čo vyvraždil vlastnú rodinu, aby sa dostal k moci. Bola to len ďalšia z lží, ktoré si ľudia osvojili. Neverili mu a ani jeho slovám, odmietali uveriť, že požiar bol proste iba požiar, nešťastná náhoda, počas ktorej bol aj s Aelorysom príhodne v Orlom meste... Kto by už len v Taergane veri slovu Dorantha z Allaratu? Našli sa takí, ale nebolo ich veľa.

To ty, Naenyra, to ty si zdroj všetkých problémov! Pomyslel si zúfalo. A potom hnevlivo dodal: A ty, Harvick, si len prilial olej do ohňa, aby sa rozhorel na dokonalú búrku povstaní!

A v tej chvíli si kráľ uvedomil, čo má robiť.