45. Chodby sú tajomstvá

Marthol sa zahnal mečom, aby odťal svojmu protivníkovi hlavu, ale Nonelh sa zohol v páse, popri čom urobil na päte otočku a so všetkou silou, ktorú získal z rýchlosti tohto pohybu, sekol mečom do nepriateľovho brucha. Neodrazil sa - zabodol ho doň -, ale nebolo to hĺbkové zranenie, a tak ešte doňho vrazil plecom, aby stratil rovnováhu a potom využil príležitosť, aby využil oslabené miesto a prebodol ho skrz-naskrz.

Marthol zachrčal a spadol na zem, kde sa okolo jeho tela začala tvoriť karmínová mláčka.

Athyne de Fayethová to všetko pozorne sledovala, keď skákala pohľadom zo svojho nového prísažného bojovníka ku zranenému Wellorovi, ten už mal prsty červené z toho, ako si pritláčal ruku na zlomeninu spôsobenú jedným z jej únoscov....a k tomu sa nebezpečne nakláňal na jednu stranu, až čakala, kedy spadne, no zatiaľ sa držal.

Nemôžu mi pomôcť, stačí krok a je po mne, uvedomila si nešťastne, ale adrenalín v jej žilách už vrel a kričal po čine a slobode, bezpečí. Chabo sa nadýchla, zaškúlila na čepeľ pod svojou bradou a potom ľavou rukou švihla dopredu a čo najväčšou rýchlosťou dozadu. Našla svoj cieľ do veliteľových slabín, zastonal a jeho pozornosť na krátku chvíľku ochabla. To bolo všetko, čo potrebovala. Kývla hlavou dozadu, až pocítila, že o niečo narazila a začula aj puknutie.

"Ty suka!" Štekol, keď strčila do jeho ruky a rýchlo utiekla ku stene z dosahu jeho meča. Nanešťastie preňho to bola aj posledná vec, ktorú povedal predtým, ako po ňom skočil Nonelh Galani a oddelil mu hlavu so zlomeným nosom od krku. S čvachotom dopadla na zem a ako lopta sa zagúľala až ku nej. Pocítila slastný pocit zadosťučinenia, keď sa na ňu pozerali prázdne oči muža, ktorý ju mal odviesť na druhý koniec sveta alebo hocikde, kde sa nachádza muž stojaci za týmto plánom.

Zdvihla pohľad na Wellora, ktorý sa na ňu pozeral skoro rovnako prázdnym pohľadom ako veliteľ. "Nonelh, podoprite Wellora, musíme sa odtiaľto dostať," prikázala svojmu bojovníkovi.

Tak hladko to ale nemalo ísť. "Ale pani moja, ten už to dlho nevydrží, iba by nás zdržoval..."

"Je mi to jedno, vezmeme ho zo sebou," odvetila tvrdohlavo, aby mu dala najavo, že nemá cenu sa o tom dohadovať - a ani na to nemali čas. "Robte čo vám hovorím! Musíme nájsť cestu von z hradu, aby..."

"Zistite odkiaľ išli tie zvuky boja, rýchlo!" Z diaľky sa začal ozývať dupot mnohých nôh značiacich ešte viac mužov. Muselo ich byť aspoň dvadsať, možno ešte viac.

Athyne sa rýchlo otočila k dvom mužom s tvrdým pohľadom, ktorý nechcel vidieť žiadne odmietanie. Nonelh sa zhlboka nadýchol a s očividne neľahkým premáhaním si dal jednu Wellorovu ruku okolo krku, aby sa oňho mohol podoprieť. "Ale ako sa odtiaľto dostaneme? Bránou?"

"Nie...bránu...strážia," ozval sa Kendris potichu. Už zrejme plával vo vodách bezvedomia.

Lady z Lanataru rýchlo premýšľala. Hrad mal len jeden vchod a ten je teda zrejme neprechodný, čo znamená, že sú tu v pasci, z ktorej niet úniku. Premýšľaj, rýchlo! Vtom si na to spomenula. "Tadiaľto," povedala a rýchlim krokom vyrazila smerom, kadiaľ ju brali aj jej únoscovia. Mali veľmi veľké šťastie, že na seba narazili práve na tomto poschodí, pretože odtiaľto to bolo príhodne aj najbližšie k únikovej ceste. Stále si pamätala, ako jej o nej hovoril manžel a ako ju využíval, keď bol chlapec a chcel si trošku...vyhodiť z kopýtka bez toho, aby to otec vedel, pretože to neschvaľoval. Snáď nikdy ho nemala radšej ako v tejto chvíli. Možno už bol mŕtvy, ale práve zachránil trom ľuďom život. Čo je asi najlepšia vec, akú kedy urobil.

Rýchlo prešli niekoľko chodieb, no išlo im to pomaly, všade sa ozývali príkazy, dupot a búchanie nájazdníkov, ale na nikoho našťastie nenatrafili a trojica sa bezpečne dostala do slepej uličky, kde sa nachádzala jedine veľká dvojkrídlová skriňa.

"Prečo sme tu? Musíme nájsť východ! Tu sme v pasci, pani," ozval sa Nonelh, ktorý už slušne dychčal. Nečudovala sa mu - videla Wellora nahého a bol ako vrece plné svalov, energie a...stále netušila, či to bola ľahkovážnosť alebo len jeho zvláštny pohľad na svet.

"Je tu cesta, ktorá nás dostane preč z Lanataru," oznámila mu. Rukou behala po dreve, kde boli vyrezané obrazce lovu a zvierat. Hlava jedného z nich bola zámkou i kľúčom otvárajúcim tajnú chodbu, ale ako ho mala po takej tme nájsť? Bolo tu len úzke okno a skoro žiadne svetlo. Hľadaj jediného psa, kde je pes? Nevedela ho nájsť a dupot sa blížil. Už im nezostávalo veľa času, a tak začala prstami tlačiť na všetko, čo jej aspoň vzdialene psa pripomínalo, každú hlavu poriadne zatlačila, aby sa uistila, že sa mechanizmus iba nezasekol.

Nonelh sa obzrel. "Musíme ísť!" Už sa ani neodvažoval hovoriť inak ako šeptom.

Drevo pod prstom sa podvolilo a ozvalo sa tiché šťuch, ako sa uvoľnila zámka a skriňa sa otvorila. Athyne si rýchlo vydýchla, nechala ísť mužov prvých a potom sama vošla do skrine, ale nezatvorila dvere úplne - cez malú škáru sledovala blížiace sa svetlo fakle a tesne predtým, ako sa zjavili prví muži, už nadobro zatvorila.

Všetci traja stáli v tme tak hustej, že si nevideli ani na špičky nosov, ale dýchali pomaly a nehýbali sa, dokiaľ bolo počuť kroky ozbrojencov prechádzajúcich po chodbe, na ktorú sa táto napájala. Skúšala ich dokonca aj popočítať, ale už pri čísle dvanásť si skutočne nebola istá, koľko ich vlastne je. Zvuk tu bol totiž dobre tlmený, ale netušila, či ho hrubé drevo izoluje po toľkých rokoch dostatočne (niežeby pochybovala o mladíckej vášni svojho zosnulého). Vzduch smrdel zatuchlinou, potom a Kendrisovou krvou. Pohli sa, až keď všetko naisto utíchlo.

Išla prvá, hoci podobne ako oni dvaja, ani ona sa tu nevyznala. Párkrát do tej chodby nakukla, ale nikdy nemala potrebu skúmať, aká je hlbšie v hradných múroch. Vtedy bola tolerovaná manželka starého lorda, a tak si mohla chodiť hocikde bez toho, aby sa skrývala. Dnešná noc všetko zmenila. Ľutovala, že si neobliekla niečo lepšie ako nebíčkovomodré šaty s dlhým rukávom, štvorcovým výstrihom a topánkami na opätkoch. Drevené obloženie rýchlo vystriedali kamenné múry sálajúce zimu, až ju neraz striaslo a po chrbte prebehli zimomriavky. Šaty si musela držať vysoko, pretože schody boli maličké a veľmi strmé, stačil by jeden zlý krok a zlomila by si pri páde väzy. Bolo vidieť, že chodba sa postavila pre mladého muža a nie lady alebo bojovníka s mohutným zraneným, ktorý sa potrebujú z hradu dostať.

Úbohý Nonelh sa potil ako prasa na zabíjačke z toľkej námahy a Athyne mu nemala ako pomôcť - iba byť ďalej pred ním, aby nezavadzala jeho veľkým nohám schádzať čo najopatrnejšie a zároveň aj najrýchlejšie.

Čakal ich ešte nanajvýš veľmi dlhý zostup dole, keďže Lanatar stál na vysokom brale.