46. Strážca brány

"Karlas, okamžite mi vypadni z cesty inak ti premením ten tvoj hnusný ksicht na kus kaše!" Štekol som po zavalitom strážcovi stojacom pri zatvorenej bráne, ktorá delila interiéry Hemugoru od jeho okolitého nádvoria. Za ním už potom bola len jedna brána deliaca svet druidov od sveta, kde žili smrteľníci. A potom? Tieňne hory so svojimi studenými svahmi a nebezpečnými tunelmi obývanými potvorami, ktoré vás radi zožerú, ako som sa pred štyrmi rokmi dozvedel na vlastnej koži - spomienku na to mám na ľavej lopatke. Potreboval som prekonať obe brány i hory, ale s týmto oslom som sa doťahoval už aspoň dvadsať minút a ešte ani raz som nezbadal zaváhanie naznačujúce, že by ma plánoval pustiť alebo že by pochyboval o tom, že držať ma tu proti mojej vôli je nesprávna vec.

Teda, ak sa dalo hovoriť o tom, že doňho vidím. Viac-menej som pohľadom mohol spočinúť len na kope plechu, ktorá akoby náhodou mala tvar ľudskej bytosti. Arthar mi už vysvetľoval, že Hemugor je chránený mocnými ochrannými kúzlami, na ktorých pochopenie som nestačil, ale i tak Lyanrix udržiaval symbolickú stráž. Čo presne sa ňou snažili povedať, to som naozaj nevedel. Spoznať ich bolo ľahké, pretože všetci nosili dlhé krúžkované košele a akési čudné očkované čižmy s plátovými chráničmi kolien, podobnú výbavu mali aj na lakťoch a ruky si chránili kovovými rukavicami. Nenosili kyrys - mali iba plát na ochranu brucha a potom nákrčník. Hlavu si zase chránili prilbou s úzkymi priezormi na oči a pri podrobnejškom skúmaní sa dali rozoznať aj dierky na dýchanie. Na "boj" mali iba štít a krátke meče. Kedy ich však naposledy použili, to mi nikto povedať nevedel.

"Tak už vypadneš?" Ozval som sa znovu.

"Nemôžem vás pustiť, to dobre vieš. Rozkazy Lyanrixu platia pre všetkých," hlavne na to posledné slovo dal silný dôraz.

"Ale to mi je ukradnuté, ja musím ísť!"

"No tak, Karlas," ozvala sa Elyson, ktorá mi robila spoločníčku. "Nikto sa nemusí dozvedieť, že si nás pustil. Ak by sa z toho stal problém, povieme, že sme ti prekĺzli..."

Železný muž urobil krok dozadu smerom ku bráne. "Mne ešte nikto neprekĺzol a vy nebudete prví. Vráťte sa teda pekne krásne do svojich izieb a prestaňte špekulovať, nepustím vás von!"

Na spánku mi navrela žila, ako som držal zuby zaťaté od zúrivosti podnecovanej prebúdzajúcim sa zúfalstvom. Musím sa odtiaľto dostať, prečo to nedokáže pochopiť?! "Doteraz som bol mierny, ale ak nám fakt nevypadneš z cesty, nielenže ti premením ksicht na kašu, ale ešte ťa aj tak nakopem do tvojich..."

"Chlapec!" Zahriakla ma Elyson akurát vo chvíli, keď som sa dostával ku koreňu veci. "Karlas je v stráži zrejme preto, že nemá strach. Tvoje vyhrážky ho sotva vydesia."

Vojak si vydýchol. "Konečne to niekomu došlo!"

Na môj vkus znel až moc spokojne. Potreboval som sa odtiaľto dostať! Samému by sa mi to možno podarilo, ale bola tu aj Elyson a napriek tomu, aká bola šikovná, som mal teraz pocit, že by ma asi len zdržovala. Ale i tak ma dosť prekvapila! Očakával som, že keď sa dozvie o mojom pláne, bude prvá, kto začne hovoriť o pravidlách a zákonoch a ich dodržiavaní, no ona si začala baliť veci a pridala sa ku mne. Asi je naozaj pravda, že ľudia robia pre rodinu neuveriteľné veci. Dokým som nestretol ju a Kendrisa, bol som voči takým rečiam skeptický, no skúsenosťami nenazývame naše zážitky, ale chyby a omyly.

"Prečo vlastne tak moc túžite opustiť Hemugor?" Spýtal sa zrazu.

Túto otázku si ale naozaj mohol odpustiť. Zastihla ma nepripraveného, ale bola aj pravda, že som nečakal tak tuhý odpor už pri prvej prekážke. Predstavoval som si, že to pôjde ďaleko rýchlejšie a jednoduchšie. "Do toho ťa nič nie je," odvetil som. Sotva by som mu mohol rozprávať o tom, ako som uprostred preplnenej chodby omdlel a snívalo sa mi o Kendrisovi bojujúcom v chodbách akéhosi hradu po boku muža, o ktorom sa mi už dávnejšie sníval iný čudný sen. Bol v nebezpečenstve a bol zranený, musel som ho nájsť!

"Potom sa nečudujte, že vás nechcem pustiť," poznamenal Karlas. "Ak mi nechcete povedať, čo máte v pláne. Ako mám vedieť, či neplánujete podpáliť hrad a utiecť alebo niečo tomu podobné?"

Neodpustil som si malú poznámku: "Máš morbídne nápady, už ti to niekto hovoril?"

Pokrčil plecami. "Nebudeš prvý a určite ani posledný. Všetci sme nejakí," za svoje slová si len zaslúžil jeden z mojich čudných pohľadov. Ani som nechcel vedieť, čo tento chlap robieva po nociach, ak práve nestráži bránu...

Elyson sa postavila predo mňa. "Prosím, Karlas, pusti nás. Prisahám ti, že nemáme v pláne robiť žiadne nekalosti. Chceme sa proste odtiaľto dostať," hlas mala veľmi mäkký a jemný, znel ako štebot maličkého vtáčika, takmer som cítil chuť jej slov...

Spamätaj sa idiot! Zahriakol som sám seba, studnica mojej trpezlivosti veľmi rýchlo vysychala. Môj najlepší kamarát, môj brat, bol v ohrození a ja som za ním nemohol ísť, pretože nejaký tupohlavec mi zahatával cestu. Možno by sme mali skúsiť tú násilnú cestu a ak by nefungovala - predsa len, my sme odetí v látkach a on v železe -, tak ešte existovali laná a okná. Tak by sme určite vykĺzli, hoci to mohlo byť veľmi nebezpečné.

Karlas si naoko ledabolo oprel ruku o hrušku meča, čo mu visel po boku. Znovu sa na nás pozrel a až po dlhej odmlke sa rozhodol ozvať. Znel netrpezlivo a už aj trochu podráždene: "Hovorím vám naposledy, že táto brána zostane zatvorená dnes, zajtra i pozajtra. Neotvorí ju nikto, dokým nepadne taký rozkaz. Je mi jedno, čo sa deje a prečo sa odtiaľto musíte dostať, nepustím vás. Takže buďte tej lásky a odíďte!"

Už mi naozaj začínal liezť na nervy. "Ty vážne chceš, aby som na to išiel tým zlým spôsobom však?" Opýtal som sa ho. Urobil som krok dopredu, ale Elyson ma chytila za predlaktie v snahe zastaviť sa, ale ja som sa už dostal do nálady. Už ma nemohla zastaviť. "Môžem sa cez tu bránu dostať skôr, ako povieš celé svoje meno, a ani sa pri tom neunavím, takže mi uhni z cesty alebo to schytáš spolu s ňou," staré dobré vyhrážky. Boli jasné a zrozumiteľné, hoci človek len málokedy pochopil, kedy sú skutočné a kedy je to len táranie do vetra.

Strážca brány sa naozaj nedal zastrašiť tak ľahko, ako som si myslel. Neustupoval predo mnou, stál na mieste a sledoval ma, ak som si to mohol trúfnuť odhadnúť. A keď som bol už celkom blízko, chopil sa meča a vytasil ho, mieriac jeho špičkou priamo na moju hruď. Urobil to rýchlo s takou prudkosťou, až mnou trhlo a Elyson uniklo tiché zvýsknutie. "Ešte krok a už nebude cesty späť! Oboch vás nahlásim Lyanrixu za porušovanie ich nariadení a zákonov."

Urobil som krok bližšie k nemu, cítiac, ako sa mi špička meča zabára do kože. A vtedy som začul už známy zvuk, pri ktorom mi prebehol mráz po chrbte a všetky chlpy sa stavali dupkom: škrabanie pazúrov o kamennú podlahu. Počul som to zreteľne a čoraz hlasnejšie, blížil sa!

Obzrel som sa za seba, no nič tam nebolo. Žiadny vlk.

"Čo to robí?" Akoby z diaľky som začul Karlasov hlas.

Potom sa ozval aj ten Elysonin: "Chlapec? Deje sa niečo?"

Za mnou čosi zavrčalo.

Pomaly som sa otočil a len pohľad naňho ma prinútil zaspätkovať dozadu o pár krokov. Stál tam v celej svojej veľkosti a strapatosti. Vycítil môj pohľad a pozrel sa na mňa tými bielymi očami, nepočul som v hlave žiadne čudné hlasy, všade vládlo ticho prerušované len samotnými zvukmi hradu. V mysli sa mi znovu vynorili slová, čo mi táto šelma povedala, keď som ju videl naposledy. A premkol ma strach.

Zviera sa pozrelo smerom na Karlasa a zavrčalo.