47. Meč, ktorý skamenel

Došlo mi, na čo sa chystá, a bolo mi jasné, že ak niečo neurobím, dnes potečie krv nevinného človeka len preto, lebo to bol zadebnený idiot neschopný urobiť to, čo mu povedia druhý. Bol až priveľmi verný bande starcov, ktorý nevedia o svete tam vonku zhola nič. A málokto bol na tom vlastne inak. Ale čo, ja ich nemám v pláne poúčať - nech sa to naučia sami! Mne na nich ani trochu nezáležalo, pokojne by som ich skopol z okna veže, ak by mi to zaistilo rýchlu cestu až ku Kendrisovi. On totiž za záchranu stál, no oni nie.

Stále som váhal, či mám naozaj niečo urobiť. Karlas predsa bránil mne a Elyson dostať sa preč z hradu a ak by bolo po ňom, mohli by sme pokojne vyjsť a nikto by nám už cestu nezahatal. Na druhú stranu som ju však poznal a vedel som, že by ho nikdy nenechala tak a snažila sa mu pomôcť, hoci by nás to stálo jedinú príležitosť k úteku. Elyson Stryderová mala dobré srdce a práve to som na nej miloval...ale všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré na niečo zlé.

Upriamil som svoj pohľad na psovlka. "Rhat dach arge-warron!" Povedal som nahlas cudzím hlasom, chrapľavým a hlbokým, akoby sa mi samotná brána mala zrútiť na hlavu. Bol to prastarý jazyk, možno dokonca ten úplne prvý, ktorým hovorili aj bohovia, a preto nemohol znieť inak ako desivo a mocne.

Šelma po mojich slovách prestala vrčať, pozrela sa na mňa a prikrčila sa. Žiadne slová, žiadny zvuky. Potom z nej začal vystupovať čierny dym, ktorý sa však rozplýval ako para. A s posledným zavrčaním sa vyparila nadobro.

A stále som v hlave nepočul žiadne hlasy. To bolo dobré znamenie!

"Chlapec..." Hlas Elyson vyťahoval moju myseľ hlboko ponorenú do čiernej tmy. Vedomie sa mi vracalo do bežného sveta, kde bola Stará viera zakázaná a už nikdy sa nemala používať. Dnes som tento dávny zákon porušil, ale určite nebol jediný. Pocítil som jej teplý dotyk na svojej ruke.

"Všetci hovoria, že si divný," ozval sa Karlas, ktorý už medzitým sklonil meč. Stále ho však držal v ruke - asi sa nevedel rozhodnúť, čo s ním a teda aj nami má robiť. Ja by som ho vzal a tresol mu ním po hlave tak, že by bol do rána tuhý sťa socha. "A dnes už konečne viem prečo."

"Zasväť ma do toho," vyzval som ho otrávene.

Strážca brány ma však ignoroval. "Ohlásim ťa Lyanrixu," povedal, otočiac hlavu na Elyson, "a teba tiež. Obaja porušujete ich zákony a budete za to potrestaní!"

Rozhostilo sa ticho, behom ktorého sme na seba pozerali. Ja som bol odhodlaný dostať sa z tohto prekliateho miesta a zachrániť Kendrisa a tento chmuľo bol zase odhodlaný zabrániť mi za akúkoľvek cenu prekročiť prah hradu. Kto vyjde z tejto bitky ako víťaz a kto ako porazený? Za každú cenu som ja chcel byť ten, čo zostane stáť na nohách.

"V tom prípade je asi jedno, čo urobím tebe, však?" Spýtal som sa do ticha a rýchlim tempom vyrazil k nemu.

Zdvihol meč.

"Arokhe nidea uvi gorg," povedal som znovu chrapľavým hlasom.

Karlas sa natiahol, aby máchol mečom, keď sa mu začal triasť v ruke. Celý stuhol a vtedy sa od špičky začal vyleštený kov meniť na niečo tvrdšie a prírodnejšie. Kameň. Šírilo sa to ku rukoväti, kedy už meč zo strachu pustil a keď dopadol na zem, rozbil sa na hromadu malých kúskov ako sklo. S ohromením a strachom sa na mňa pozrel. "Čo si to za netvora? A ako to rozprávaš?"

"Pusti nás, inak sa to isté stane aj tebe." A na výstrahu som zdvihol ruku.

"Môžeš to skúsiť," povedal odhodlane.

Očividne sa hrnul do toho, aby sa premenil na drsnú, vôbec nie príťažlivú sochu z kameňa a ja som vôbec nemal problém mu to dopriať, nebyť Elyson, ktorá ma zas a znovu schmatla za ruku a pevne ju stisla. "Čo keby ste sa obidvaja upokojili?" Opýtala sa nás tvrdým tónom. "Karlas, ty zabudni, že sme tu niekedy boli. Máš pravdu, mali by sme sa vrátiť späť...porušovanie pravidiel je nesprávna vec. Ako mi vôbec mohlo napadnúť niečo také?"

Nechápavo som sa na ňu pozrel. Vôbec som nerozumel tomu, čo to hovorí, veď aj ona chcela zachrániť Kendrisa! To sa tak ľahko vzdala? Skoro sa mi urobilo zle a len to podnecovalo môj hnev, aby som sa prebil vonku.

"A ty, Chlapec, pôjdeš pekne krásne so mnou," pozrela sa na strážcu. "Môže byť?"

"Uvidíme," odvetil Karlas.

Usmiala sa od ucha k uchu. "Ďakujem." Otočila ma a začala ťahať preč, ale ja som sa jej vytrhol a chcel otočiť, ale to ma znovu schmatla a ťahala preč. "Nebráň sa a poď so mnou, rozumieš?" Znela tvrdo a nekompromisne, takto som ju ešte nepočul hovoriť, a tak som sa radšej ani ďalej nebránil. Elyson v nálade som ešte nezažil a bola pekne desivá.

Prešli sme len dve chodby, keď sa konečne zastavila a ja som sa mohol naštvať a oboriť sa na ňu. "Prečo si nás odtiaľ dostala? Keby si ešte chvíľku vydržala, mohli sme sa cez neho dostať!"

"Bol pripravený ťa preseknúť na polovicu, Chlapec, mala som ho nechať, aby to urobil?" Opýtala sa ma krútiac hlavou. "A čo si to pri všetkých bohoch urobil s tým mečom? A kam si sa to pozeral? Akým jazykom si to hovoril?"

Kládla mi priveľa otázok, na ktoré som nemohol odpovedať. "Druidčinou, samozrejme," odvetil som prvú vec, čo mi prišla na rozum.

"To nebola druidčina a ani sa to k nej neblížilo! Čo sa to s tebou deje?!" Opýtala sa ma. "Týmto sme si už raz prešli, pamätáš? Nebolo to tak dávno a skús sa rozpomenúť, kam ťa to dostalo!"

Veľmi dobre som vedel, čo sa vtedy dialo. Carpolas sa stal chromým na jednu ruku, Lyanrix ma začal pozornejšie sledovať, aby si na mne mohli zgustnúť pri prvej príležitosti a ja som sa topil v problémoch. Dnes som tomu príliš nepomohol, na druhú stranu však bola pravda, že som neplánoval sa sem vrátiť.

"Čo mi na to povieš?"

"Ja..." Zaváhal som, ale len sa chvíľku. Viem, že by som k nej mal byť úprimný a lži sú to posledné, čo potrebuje, no nemohol som jej povedať o ničom. Ani o šelme, ani o Artharovi a už vôbec nie o Starej viere. "Kašli na to, nájdem iný spôsob." A s týmito slovami som sa vybral preč, ignorujúc jej volania.