48. MELLEAH

Od incidentu pri bráne prešli presne dva dni a dve noci. Celý ten čas som viac-menej strávil striedavo v tajnom úseku knižnice, kde som prehľadával všetky možné knihy a zvitky v nádeji, že nájdem niečo o teleportácii, alebo vo svojej izbe, kde som už skrýval celkom slušnú hŕbu vecí týkajúcich sa Starej viery. Veril som, že mágia takej moci by ma s Elyson dokázala premiestniť odtiaľto v podstate kamkoľvek, ale ukázalo sa, že to nebude tak jednoduché - nebolo to totiž len pár slov, ktoré je nutné vysloviť. Išlo o celý zoznam prísad a podrobný opis pohybov potrebných na správne vykonanie komplikovaného rituálu.

Rýchlo mi došlo, že ak by som chcel použiť túto cestu, musel by som vykradnúť hradné zásoby a stratiť minimálne mesiac, kým by som to zvládol aspoň tak, že ma to premiestnilo o tri metre ďalej. Nemohol som riskovať naše životy, a tak som pátral po iných možnostiach, ale zatiaľ som vyšiel s prázdnou.

Bolo to beznádejné a vyvolávalo to vo mne hnev. Kendris bol niekde tam vonku, na úteku a zranený, jemu i tej žene, čo bola s ním, niekto išiel po krku, ale nebolo tu vôbec nič, čo by som pre nich mohol urobiť, hoci som mal v sebe podivnú mágiu, ktorá bola aj za hranicami chápania druidov...a to už je asi čo povedať!

Jedenkrát ma Kendris skutočne potrebuje a čo robím? Sedím vo svojej izbe a čítam hlúpe knihy namiesto toho, aby som bojoval o jeho prežitie! S plesknutím som zavrel hrubú knihu a zúrivo som ju odhodil cez celú miestnosť, dokým nenarazila o stenu a nespadla s buchnutím na zem. Bola stará, a tak ma ani neprekvapilo, že sa rozletela na desiatky zažltnutých stránok vlajúcich vo vzduchu ako vlajka na žrdi.

Otočil som sa, že si vezmem inú knihu z kôpky blízko mňa, no sedela tam ona.

"BOHOVIA!" Vykríkol som od ľaku, ale ňou to ani nehlo, proste si tam sedela s jazykom vyplazeným z papule, sem-tam zavrtela chvostom, pozametala špinu alebo pergamen, a popri tom ma sledovala svojimi bledými očami, ktoré ma neprestávali znepokojovať. Mohli pôsobiť slepo, ale vedel som, že ma vidí - jej pohľad som na sebe cítil.

Sprvoti som ani netušil, ako by som ju mal volať, pretože som nevedel určiť pohlavie, ale nemusel som byť felčiar, aby som to zistil. A potom to už bolo jednoduché. Nazval som ju Melleah, čo znamená "divoká." Bola ňou, pretože útočila na mňa i na Carpolasa, bola pripravená roztrhať aj Karlasa a ktovie, čo by ešte bola schopná urobiť. Zaumienil som si, že nebudem pokúšať osud a svoje končatiny, hoci je pravda, že mne neublížila, nikdy, to len ostatným.

Bolo to čudné, ale nedokázal som si to vysvetliť.

Niekedy som však mal pocit, že ona nebola tým agresívnym tvorom s páchnucím dychom (smrdel jej rovnako), pretože ten psovlk sa so mnou zhováral a cítil som z neho akúsi zlovoľnosť, nevedel som, čo by to mohlo byť, ale vnímal som to. Melleah bola proste veliký čierny pes so strapatou srsťou, strašidelnými očami, nebezpečne vyzerajúcimi tesákmi a drsným jazykom. Podobnosť s tamtým netvorom bola zrejme len čisto náhodná.. A ešte tu bol fakt, že ju nevidel ani nepočul nikto okrem mňa - tento fakt zdieľala so psovlkom, takže možno pochádzali z toho istého druhu.

Pomaly som k nej začal naťahovať ruku. Zastrihala ušami, tak som stuhol a vyčkal, čo urobí. Naklonila sa smerom ku mne a obtrela sa mi suchým ňufákom o dlaň. Tak som jej to teda oplatil pekným poškrabkaním za uchom, hoci to vraj mali radšej mačky. Melleah sa ku mne priblížila, ale znovu si len sadla a pozorovala ma.

"Si môj osobný ochranca?" Spýtal som sa jej s úsmevom, keď som sa natiahol po ďalšej hrubej knihe - musela mať aspoň štyristo strán. Zvláštne, ako rýchlo som si na tohto psa dokázal zvyknúť..mohol za to fakt, že som nikdy nemal vlastné zviera? Možno.

Melleah neodpovedala, no zrazu sa postavila, celá srsť sa jej zježila a zavrčala smerom na dvere, takže ma ani neprekvapilo, keď sa ozvalo zaklopanie. I tak mnou však trhlo, pretože sa stačilo poobzerať okolo seba. Bola pravda, že som nikdy nebol poriadkumilovný tvor, ale dnes som tu mal výnimočný bordel.

Ďalšie zaklopanie.

"Moment!" Zakričal som a začal sa stavať na nohy. Polovica podlahy bola pokrytá stranami z knihy, čo si pred chvíľou zaletela a rozhodne som vedel, že ju už nikto nikdy nedá do pôvodného stavu a, čo je horšie, nestihnem to tu poupratovať bez toho, aby mi sem neznámy návštevník od netrpezlivosti nevtrhol. Proste príjemný deň.

KLOP! KLOP! KLOP! Dvere sa zatriasli v pántoch z mocného úderu päste. "Budeš tej lásky a otvoríš mi?!"

Zamračil som sa, podišiel k dverám a pootvoril ich len natoľko, aby som mohol vykuknúť von. "Čo tu chceš?" Opýtal som sa Arthara.

"Objavil sa jeden vážny problém a jeho dopady idú len a len na tvoju hlavu, Chlapec," oznámil mi hnevlivo a až teraz som si uvedomil ten bodavý pohľad v jeho hnedých očiach.

Niečo sa deje. "Čo sa stalo?"

"To ma necháš stáť na chodbe?" Urobil krok bližšie ku dverám, ale mnou to ani nepohlo.

"Myslím, že áno," odvetil som tak rýchlo, že sa mi skoro zaviazal jazyk. Nemohol som Arthara pustiť do miestnosti preplnenej dokumentmi o Starej viere! Zabil by ma, keď by uvidel, že ich vynášam z miesta, kde boli ukryté - keď mi totiž prvýkrát ukázal to miesto, tak mi aj povedal to, že ich tam mám nechávať, aby na nich náhodou niekto nenarazil.

"Nestojíš predsa o inkvizíciu, všakže?" Spýtal sa ma vtedy.

Moc som nepochopil, čo to je, ale z jeho rozprávania mi bolo jasné, že nič dobré a rozhodne to nebolo niečo, čo by som chcel zažiť na vlastnej koži. Svoj život som si ešte cenil.

Arthar ustúpil dozadu, nespúšťajúc zo mňa svoj pohľad. "Ako chceš, tak ti teda tu uprostred chodby poviem, že Elyson je v žalári a celkom si jej tam dopomohol." Možno sa aj snažil znieť trochu jemnejšie kvôli mne, ale znel takmer šťastne.

Nebol som si istý, ako dlho som naňho zdesene pozeral bez schopnosti vydať zo seba slovo. Končatiny i hlasivky mi ovládla hrôza, a tak som ani nemal na výber, ako ho sledovať. Po nejakom čase som však bol schopný pokrútiť hlavou. "Kla...klameš," povedal som potichu. "Elyson by nikdy do žalára nezavreli!"

"Lyanrix áno, ak by mu dala dobrý dôvod," nedal sa Arthar odradiť. Skutočne sa zdalo, že si za svojim vyhlásením stojí. "A ten nám aj dala."

Nám. Už hovorí ako tí starci, pomyslel som si spola znechutene a spola sklamane, kašľajúc na to, že tie myšlienky mohol počuť. Až teraz som si uvedomil, že kŕčovito zvieram dvere, ktoré mi dávali oporu pre nohy bez istoty, keď som si uvedomoval, že osoba, ktorú milujem najväčšmi, hnije v nejakej špinavej diere tohto odporného hradu. "Prečo ste ju zavreli?" Chcel som počuť jeho výhovorku, jeho zámienku, určite chabú, ale dostatočnú.

Čakal som hocijakú odpoveď, no na skutočnosť ma nič nemohlo pripraviť. "Je obvinená z praktizovania Starej viery. Našli ju v tajnej knižnici, bránila sa a hovorila, že tam akurát vošla, keď ju tam objavili, ale nikto jej neverí a ja mám taký pocit, že kryje teba." Arthar ku mne pristúpil a ja som urobil jeden krok dozadu, pozerali sme si do očí a z tých jeho šľahal neskutočný chlad. "Povedal si jej o tom mieste?"

"Nie."

"Klameš! Ako inak by sa to dozvedela?"

"Ja...ja neviem! Možno ma sledovala, keď sme..." Zmĺkol som, toto vedieť nemusel.

Arthar však nepatril k ľuďom, čo sa ľahko vzdajú odpovedí. "Keď ste čo, Chlapec? Hovor!"

"Keď sme chceli ujsť z hradu a pomôcť Kendrisovi." Sťažka som sa nadýchol. Viac ti nepoviem, rozumieš? Nič viac zo mňa nedostaneš! Poslal som mu tie slová do stredu jeho lebky, aby si to uvedomil a dal mi konečne pokoj.

Hrubo ma schmatol za golier a pritiahol si bližšie. Aj po tých rokoch, kedy ma trénoval a ja som pribral na tukoch i svaloch, bol Arthar ešte stále silnejší ako ja. "Či ťa sledovala alebo nie, bude súdená za to, že porušila prastaré zákony Hemugoru. Lyanrix ju odsúdi a ty budeš môcť iba dúfať, že o tebe sa nikdy nedozvedia," znelo mi to viac ako rozkaz než oznámenie. Žiaľ, Arthar sa za tie roky svojej povýšeneckosti ešte nenaučil, že mám vlastnú hlavu a robím to, čo sám chcem.

Rozhodol som sa mu to dať biele na čiernom: "Nenechám ani teba, ani tých vysušených starcov, aby ju odsúdili za niečo, za čo môžem ja. Pomôžem jej," pohľad mi stvrdol, vytrhol som sa jeho zovretiu a ustúpil o dva kroky, "a ak sa mi postavíte do cesty, bude to to posledné, čo kedy urobíte. Napojím vašou krvou hradné múry, zborím jeho steny i klenby, zrovnám toto miesto so zemou, ak budem musieť."

"Naozaj si myslíš, že ma týmto vydesíš, Chlapec? Si naozaj len taký, aké je tvoje meno. Tvoje vyhrážky sú prázdne, tak sa prosím nezosmiešňuj... Elyson bude súdená a ty sa od toho súdu budeš držať ďalej. Ak sa tam čo i len priblížiš, skončíš v cele tiež." Otvorenejšia už tá výhražka ani nemohla byť.

"Čo proti sebe máte? Ty, ona, Kendris, prečo sa tak nenávidíte? Čo vám kto urobil, že ma trháte medzi sebou?" Vykríkol som zúrivo.

Sledoval ma pohľadom svojich hnedých očí, stále chladných a radostných. "Jedného dňa pochopíš, že tvoji priatelia nie sú tvoji skutoční priatelia. Že sú len figúrkami na omnoho väčšej šachovnici, ktorú ty vo svojom zaslepení ešte nevidíš. Snažil som sa, aby si videl za ten sladký závoj, aby som ťa zachránil pred sebou samotným, ale márne, Elyson si ťa omotala okolo prsta a Kendris jej vo svojej slepote pomáha, no neboj sa! Príde deň, keď tento závoj padne a uvidíš ju v pravom svetle a v tej chvíli, kedy si uvedomíš, že všetko, čo vyšlo z jej úst, boli lži, v tej chvíli ju začneš nenávidieť a vaša láska zhasne." S týmito slovami sa ku mne znovu pomaly priblížil, až mi pripomínal slizkého hada, čo mi do uší šepká jed. "A keď nastane tá chvíľa, obrátiš sa ku mne, pretože si spomenieš, že ja som ti nikdy neklamal," milo sa na mňa usmial a ja som len zaťal päste, aby som mu nerozbil nos.

V hlave sa mi stále ozývali jeho slová, ale odmietal som im veriť. Elyson by mi nikdy neklamala, nie takýmto spôsobom...nikdy! Nie, nie, nie, klame! Jediné, v čom som mu veril, bolo, že je naozaj zatvorená v žalári a čaká ju súd, ktorý ani omylom nemôže vyhrať - nie, keď je v Lyanrixe Athar, ktorý ju tak hlboko nenávidí.

Muž, ktorého som kedysi považoval za priateľa, však ešte neskončil so svojimi hrdinskými rečami. "Chceš ju vidieť?"

Na to sa snáď nemusíš pýtať.