Prvá toho mena

Saegon II. patril k najväčším lordom z dynastie Maellaryonovcov. Vraj bol veľmi podobný svojmu otcovi Baesileosovi, ktorý ríšu pravdepodobne zachránil pod kolapsom a útoku zo strany Gramona Dorantha. Obaja po sebe nechali množstvo odkazov a tie Saegonove sú viditeľnejšie, než by sa mohlo zdať. Nie je tu reč len o krásnom Aesgone, meste, ktoré sa stalo útočiskom eigofethských druidov, ale aj o katedrále, ktorú zbudoval v Baellaryse.

Hľa, zdvihnite pohľady a uzrite vysokú rebrovú klenbu, vstúpte do svetla, ktoré preniká skrz okná s lomenými oblúkmi zaplnené farebným sklom a pokľaknite na rovnú kamennú podlahu. Všetko, čo tu urobíte, je na slávu nielen moju, ale aj môjho rodu. Nech je táto katedrála večným svedkom moci a vznešenosti Maellaryonovcov! Možno toto chcel povedať, keď postavil túto impozantnú stavbu, pred ktorou som práve stála a dychtivo ju sledovala.

Bola som na námestí pred katedrálou a pozerala sa na obrovské okno na čele celého tohto prenádherného chrámu. Chrámovú loď podopierali dve veže, ktoré akoby boli prstami bohov, čo ukazujú na nebo. A bol tu len jeden portál s jedinými dverami, ktorými vstupovali lordi i prostý ľud. Pred zrakmi bohov sme si boli všetci rovní a tento vchod to mal reprezentovať.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahu a vykročila som vpred. Ľudia boli zvedaví a najradšej by sa už nahrnuli dovnútra, ale stráže im v tom bránili a vytvárali mi tak úzky chodníček ohraničený ľudskými telami, po ktorom som musela prejsť. Trochu som si nadvihla šaty, aby som si ich náhodou nepristúpila. Konkrétne tieto som mala použiť len jediný krát v živote a ten práve nastal. Boli červené ako pozadie na znaku nášho rodu a na sukni sa výrazne črtal letiaci drak s rozprestretými krídlami.

O malú chvíľku budem korunovaná za lady. Vždy som po tom túžila a nepochybovala, že tento deň naozaj nastane, ale keď už bol tu, cítila som nervozitu. Bála som sa, aby sa niečo nepokazilo alebo aby som sa neprebudila a nezistila, že to všetko bol len veľmi krásny sen, z ktorého ma však čosi vytrhlo do bezútešnej reality strachu. Už nikdy som sa nechcela báť tak ako kedysi. Môj úhlavný nepriateľ, Parren, bol mŕtvy, ale nepochybne sa ukážu iný, ktorí budú chcieť zvrhnúť moju vládu a dosadiť na trón seba.

To som však nemala v pláne dovoliť.

Katedrála Saegona II., áno, napriek tomu, čo dokázal, bol dostatočný narcista na to, aby tento chrám pomenoval po sebe, našťastie, nebol by prvý, čo by to urobil a rozhodne ani posledný, mala rovnaký tvar ako väčšina ostatných chrámov - kríž, popri čom hlavné rameno je dole predĺžené.

Len čo som prešla vchodom, ocitla som sa v hlavnej lodi. Bola obrovská, dlhá, široká a mohutné, ale zato elegantné, arkádové stĺpy oddeľovali hlavnú loď od bočných. Dopredu som takmer nevidela, pretože tu bolo snáď aj tisíc ľudí a mnohí boli aj na galériách hore. Len čo si ma všimli, vrava pomaly utíchala, z bočných lodí, kde stáli kňazi a mnísi, muži i ženy, sa ozval mocný spev mnohých hlasov.

Vyrazila som dopredu. Tí, okolo ktorých som prešla, sa mi hlboko klaňali, ale ja som si ich nevšímala a hrdo vystretá som postupovala smerom k presbytériu. Snažila som sa pôsobiť čo najkráľovskejšie. Úplne vpredu boli iba najváženejší hostia. Dnes tam stáli predstavitelia Lyanrixu, rady, ktorá vládne Hemugoru a, samozrejme, dvanásť barónov, vďaka ktorým som vyhrala túto vojnu. Transept bol taktiež plný a jediné miesta, kde nikto nebol, bolo kríženie a presbytérium.

Pod tromi schodíkmi, vďaka ktorým bolo presbytérium od zvyšku chrámu vyvýšené, stál vysoký muž. Bol to druid - cítila som to -, mohol mať vyše dvesto rokov, vlasy mal sivé a na sebe mal žiarivé oblečenie zeleno-červenej farby. Tak chodil oblečený každý arcinogar z Aesgonu, kde sa za Saegona II. presunulo náboženské srdce celého Taerganu. Arcinogar je najvyššie postavený kňaz v ríši, čo sa týka viery. V podstate zastupuje veľkňaza a má právo korunovať panovníkov. Preto teraz tam aj stál a po svojej pravici mal iného kňaza - zrejme svojho zástupcu -, ktorý mal na rukách vankúšik a na ňom bol prsteň a starobylá koruna maellaryonských lordov. Bola prostá a predsa nádherná. Celá bola vyrobená zo zlata, uprostred mala po obvode maličké zlaté cvoky, do výšky sa týčili malé meče, ktoré mali prezentovať cestu, vďaka ktorej sa jej rod dostal k moci, ale najviac udieral do očí skrútený drak, ktorý ju dole rozširoval. Znak Maellaryonovcov bol tiež drak a mali ho aj v mene, ktoré doslovne v druidčine znamenalo "dračí." Tak si ju nechal urobiť Saegon Zjednotiteľ a od tej doby sa vôbec nezmenila.

Stáli sme oproti sebe, dokým spev neutíchol.

"Pokľakni, dieťa," povedal mi.

Nadvihla som si šaty a pomaly si kľakla na veľký mäkký vankúšik, aby som nemusela kľačať na tvrdej zemi. Snažila som sa pomaly dýchať, ale vzrušenie bolo priveľké. Už čoskoro budem korunovaná!

"Muži a ženy, urodzení či prostí, bohatí i chudí," začal hovoriť mocným hlasom. "V tejto katedrále stoja mnohí. Baróni, rybári, obchodníci s vlnou, rytieri aj predavači látok. Sme tu len z jediného dôvodu: aby sme oslávili pád Parrenovej tyranie a oslávili nastolenie spravodlivosti, ktorú so sebou priniesol posledný druid z veľkého a vznešeného rodu Maellaryonovcov. Naenyra, dcéra Aelorysa!" Zvolal. "Priniesla mier a prísľub prosperity a my všetci sa musíme modliť, aby boli bohovia zhovievaví a pomohli jej v tejto neľahkej úlohe, pretože nosiť koruny a vládnuť je ťažké bremeno, ktorému sa môže rovnať máločo. Toľko zodpovednosti, toľko obáv a toľko lásky! Králi i lordi sú tu od toho, aby do sveta medzi svoj ľud prinášali spravodlivosť. Ak to tak nie je, nezaslúžia si, aby boli vládcami. Táto žena," ukázal rukou na mňa, zatiaľ čo ja som mlčky a pokojne kľačala pred ním. "Táto žena má právo i predpoklady, aby sa stala najväčším panovníkom, akého Taerganská ríša kedy zažila!"

Dav zaburácal, ľudia kričali a tlieskali, vojaci udierali pätami kopijí do podlahy, až som cítila, že sa chveje. Sama seba som sa pýtala, ako je možné, že katedrála vydrží taký nátlak, ale nevyznala som sa v architektúre. Postavili ju pridobre, aby sa len tak zrútila. Saegon II. sa o odkaz rodiny naozaj postaral.

Arcinogar sa otočil a od kňaza si zobral korunu. Postavil sa priamo predo mňa a zdvihol ruky vysoko nad hlavu, až sa od toho klenotu odrazili slnečné lúče. "Pýtam sa ťa, Naenyra Maellaryonová," začal čoraz hlasnejšie. "Budeš si ctiť zákony, zvyky a práva Taerganu?"

"Budem!" Zvolala som ako najviac som vedela.

"Budeš vládnuť svojmu ľudu dobre a ochraňovať ho?"

Mala som v pláne mnoho vecí a táto bola medzi nimi. "Budem!" Zvolala som znovu.

"Budeš si ctiť bohov svojho otca a všetkých svojich predkov?"

"Áno, budem!"

Prestúpil z nohy na nohu a urobil krok bližšie ku mne. "V tom prípade žiadam Matku hôr, aby ti dala lásku voči svojej ríši i ľudu a prosím Vládcu ohňa, aby ti dal bojového ducha a poradil ti vždy, keď nad tebou bude vidieť neľahké rozhodnutie. S ich požehnaním ťa korunujem, Naenyra, prvá toho mena, z rodu Maellaryonovcov, na lady Taerganu a Ochrankyňu ríše!" Zakričal.

Sklonila som hlavu a pocítila som ťažkú váhu zlatej koruny, ktorú mi položil na hlavu. Zavrela som oči a užívala si ten pocit. Splnila som svoj sen, pomstila som otca a prinavrátila rodine stratenú hrdosť, vymazala jej potupu. Teraz musím vládnuť a budem to robiť najlepšie, ako s bude dať. Nech bohovia sú mi toho svedkami.

Arcinogar potom vzal prsteň, zdvihla som ruku a na ľavý ukazovák mi dal kovový prsteň so zlatým krúžkom uprostred, jasne sa na ňom črtali komplikované vzory. Na to, že to bol jedným zo symbolov mojej moci, bol pomerne jednoduchý, ale mne to nevadilo. Postavila som sa.

Arcinogar sa v úklone posúval dozadu. Otočila som sa čelom ku všetkým tým ľuďom, čo sa prišli pozrieť na svoju novú lady. Do jedného sa hlboko uklonili, ale vládlo ticho.

"Nech žije lady Naenyra!" Zvolal Arcinogar.

"NECH ŽIJE LADY NAENYRA!" Zahrmel dav tisíckou hlasov, až som cítila, ako sa mi zem chveje pod nohami. Vystrela som sa a vystrčila bradu. Bola som taerganská lady, ale neoficiálne i allaratská kráľovná. Tam, kde moji predkovia mnohokrát pohoreli, ja som uspela! Dav ďalej zvolával na slávu, keď pokračoval arcinogar: "Nech je dnešný deň počiatkom nového veku! Nech započne éra hojnosti, mieru a bohatstva, do ktorej nás naša lady zavedie!"

Dav znovu zahučal, hoci to vedeli všetci - i ja sama som to vedela. Započala sa nová éra, o ktorej sa bude rozprávať ešte storočia po mojej smrti. A bude niesť moje meno, vďaka čomu ma budú poznať. Bude to naenyrská éra.