51. Štyri meče

Aby ste sa stali správnym netvorom, je treba vytvoriť vhodný dojem. Nešlo len o to, ako ste sa správali, akí ste boli krutí alebo odporní voči všetkým okolo seba...teda, to bolo asi zásadné, ale podľa môjho názoru ste tak museli pôsobiť aj navonok. Museli ste byť temní, nepríťažliví a čo najviac desiví, no nie gýčoví a rozhodne to netreba preháňať. Inak by ste totiž mohli pokojne skončiť ako terč posmechu, zúfalec snažiaci sa o niečo, o čom sám pochybuje.

Tak som ja nemohol vyzerať ani pôsobiť, ale mal som málo času, a tak som len rýchlo improvizoval. Obliekol som sa celý do tmavých farieb - čierna košeľa, tmavosivá vesta, čierne kožené nohavice, čižmy a na to čierny kabát, ktorý mi siahal do polovice lýtok, s hrubými ornamentmi znázorňujúcimi letiaceho draka - to boli podľa príbehov mocné a obávané tvory, ktorých nebolo možné premôcť.

"Melleah, poď," povedal som a vyrazil zo svojej izby. Veľmi dobre som vedel, kam mám ísť, pretože som si tam užil vlastné prekvapenie, stres a peklo. A rozhodol som sa, že Elyson nebude posledná - nočnú moru tam zažijú všetci do posledného.

***

Mohutné dvojkrídlové dvere strážili štyria muži v zbroji rovnakej, ako mal Karlas pri bráne. Keby ma vtedy Elyson nezastavila, už sme mohli byť ďaleko, možno by sme už aj našli Kendrisa, lenže ona i osud sa rozhodli, že to jednoducho pôjde horšou cestou.

"Stoj! Do vnútra ísť nesmieš!" Povedal mi jeden strážca a vystrel ruku, aby ma zastavil.

A ja som to skutočne aj urobil. "Začal sa súd, chcem sa pripojiť, je to snáď zakázané? Veď sú tam všetci."

"Ibaže tebe je prístup do tých siení zakázaný, Chlapec."

"Ak viete, kto som, tak potom musíte aj vedieť, že okolo mňa sa dejú dosť zvláštne veci. Mne i všetkým, čo sú v nesprávnom čase v mojej blízkosti. Neviem, či je múdry nápad stavať sa mi do cesty..." Radšej som sa nepozastavoval nad tým, ako "hrozivo" tá vyhrážka znela.

Muž s rukou voľne položenou na hruške meča pristúpil bližšie. "Máme rozkazy, aby sme ťa dnu nepustili a máme v pláne to aj dodržať...a nám nepremeníš meče na kameň."

Chcel som sa prinútiť nedať na sebe znať zhrozenie z toho, že to vie, ale bolo neskoro, už som ten pocit nedokázal zastaviť. Karlas to vytáral! Keby bol tu, asi by Hemugoru pribudlo niečo viac než len skamenelý meč. "Le..lenže ja nechcem vaše meče, ja sa chcem dostať cez vás a nepohyblivé terče sú najlepšie, to neviete?" Opýtal som sa ich.

Štvorica sa pomaly pohla, až ma v malej vzdialenosti obkľúčili a všetci si držali rukoväte, pripravení ich vytasiť. Nepochyboval som, že keby ma zabili, nikto by ich nesúdil. Hoci ak mala Elyson pravdu a Arthar ma chce ovládať, tak by si to predsa len zlízali.

Vzdychol som si a pozrel do zeme. "Verte mi," začal som. "Toto nechcete urobiť."

"Myslím, že chceme, ty hajzel," ozval sa vojak za mnou, a tak som sa ku nemu otočil. Mal na hlave prilbu, takže som mu do tváre nevidel. "Chodíš si po tomto hrade, ignoruješ všetko a všetkých, potajme šukáš s tou ryšavou a bohovia vedia, čo za podivnosti ešte robíte, keď spolu..."

Odkiaľsi sa vynorila Melleah a skočila po ňom. Nestihol som jej nič zakričať a už mu zubami cez krúžkovú košeľu trhala hrtan na kúsky, až všade striekala krv. Strážca nestihol dokonca ani len zakričať, než umrel tak desnou smrťou.

Môj žalúdok značne zakolísal pri tak odpornom pohľade, hoci z môjho uhla pohľadu si to zaslúžil - urážal Elyson. Rýchlo som však pozornosť stočil na zvyšných troch, ktorý s hrôzou sledovali smrť ich partnera. A až potom sa pozreli na mňa.

"Ty netvor, zabil si ho!"

Vytasili meče a teraz som už naisto vedel, že ich nič nezastaví, aby ma zabili priamo tam, kde stojím. Spomenul som si na môj a Kendrisov útek z Callodenu, ako ma tam skoro podrezal jeden muž. Nebol to otrokár a nebol to ani otrok, nikdy som nezistil, kto to bol a prečo ma chcel zabiť, ale spomenul som si na niečo iné - ako som uspal toho strážcu, keď som otrokov oslobodzoval. Zaklínadlá nefungovali, ale potom ho proste zlomilo a zaspal.

To bola moja šanca, ako sa z tohto dostať bez toho, aby som sa skutočne stal tým netvorom, za ktoré ma v poslednom čase s obľubou označujú (a celkom to iritovalo). Pomaly som zdvihol ruky, ustupoval som dozadu tak, aby som nestúpil do krvi vytekajúcej z toho, čo zostalo z krku toho muža, pozerajúc sa na troch ozbrojencov. Všetci sme čakali na ten správny moment.

"Ani neskúšaj čarovať!" Povedal jeden z nich a vyrútil sa proti mne, zahnajúc sa z celej sily mečom.

Reflexy zvíťazili nad zdravím rozumom, a tak som si zakryl rukami hlavu, aby som sa uchránil od smrtiacej rany. Akoby moje ruky mali byť pevnejšie než oceľový štít. Potom som už len pocítil akýsi čudný tlak, ktorý mi vôbec nebol povedomý. Vo vzduchu zasmrdela mágia ešte horšie ako cibuľa a akási neviditeľná sila ma odhodila dozadu. Chvíľu som letel vzduchom, než som chrbtom v plnej rýchlosti vrazil do steny a spadol na kamennú podlahu.

Začal som lapať po dychu, ktorý som však nemohol chytiť. Naprázdno som otváral ústa, ale nedokázal som nič robiť, moje pľúca vôbec nereagovali. Horko-ťažko som sa oprel o ruky, sledujúc situáciu okolo. Jeden ozbrojenec sa skláňal nad tým, čo na mňa zaútočil - ležal totiž nehybne na zemi len kúsok od krvavej mláčky, v ktorej "plával" ten, ktorého mala na svedomí Melleah. Ten posledný išiel priamo na mňa.

"Všetci už vás máme po krk," povedal. "Teba, Elyson aj Kendrisa, choďte do najhlbších kútov Podsvetia a zostaňte si tam horieť!"

Konečne som sa ťahavo nadýchol a čo najrýchlejšie sa postavil na nohy. Muž sa blížil, a tak som mu vyrazil naproti, čo ho tak prekvapilo, že na chvíľku spomalil, ale potom pevne chytil meč a zahnal sa po mne. Kľakol som si na kolená, aby som sa vyhol smrteľnej rane a než sa stihol pripraviť na ďalší úder, vystrel som sa a položil mu ľavú dlaň na čelo, akoby som mu kontroloval teplotu.

Môj skutočný úkon si však vyžadoval viac sústredenia a viac síl. Priam som cítil, ako mi z žíl uniká adrenalín, keď tu muž podivne zatiahol a spadol na zem. Nepochybne by to bola zaujímavá scénka, keby počas spania nechrápal.

Podišiel som k poslednému ozbrojencovi, ktorý sa chopil meča položeného vedľa seba, ale nezdalo sa, že by sa chystal k útoku. Skĺzol som na druhého vojaka, stále nehybne ležiaceho na podlahe. "Žije?" Spýtal som sa.

Odpovedal jednoducho: "Áno."

"Odnes ho na ošetrovňu, nechcem ti ublížiť, chcem sa len dostať dovnútra..."

Otočil sa ku zatvoreným dverám a pozrel sa na mňa. Potom si prehodil zraneného priateľa cez plece a čo najrýchlejšie sa vybral preč.

Uľavilo sa mi, pretože nech ma pred smrťou uchránilo čokoľvek, vzalo mi to sily a prinútiť veľkého a silného chlapa plného energie, aby zrazu zaspal, je hrozne namáhavé. Kolená sa mi chveli, ale nejako som dokrivkal až ku mohutným dvojkrídlovým dverám. Si unavený, ale potrebuješ poriadny vstup, povedal som si pre seba. Ak by som sa tam vplížil, nikto by si ma nevšimol, ale ak som chcel niečo dosiahnuť, musel som sa stať netvorom.

Zhlboka som sa nadýchol a zoširoka vystrel ruky smerom k bráne. "Trakhan fud zaflach! An daor asho murbuzu!" Pocítil som, ako mi kúzlo znovu berie sily, keď sa vzduch okolo mňa jasne zavlnil. Dve priehľadné kladivá zakrúžili okolo mňa a z celej sily udreli do dvier. Ozvalo praskanie dreva a dvere skoro prudko vyhodilo z masívnych kovových pántov, keď sa otvárali - dokonca som vzduchom videl letieť aj nejaké trosky. Asi to už bolo staré drevo.

Všetko zarachotilo a ozvena toho hluku sa niesla miestnosťou,

Všetci stíchli a ja som prekročil prach, obzerajúc sa po stovkách tvárí, ktoré ma sledovali. Ja som sa pozrel dolu na Elyson, ktorá sa tvárila nešťastne, až odo mňa odtrhla pohľad a pozrela sa do zeme. Potom som zdvihol pohľad na Arthara, on i ostatní členovia Lyanrixu stáli na nohách a tvárili sa prekvapene...a môj bývalý mentor alebo ako ho nazvať mal výraz, ktorý som tak na diaľku nemohol dobre identifikovať, ale určite to bola nenávisť.

"Prišiel som si po Elyson," povedal som a vyrazil dole schodmi.