52. Elysonin súd

Ticho v sále bolo rýchlo prerušené šepotom medzi toľkými ľuďmi, až priam ohlušoval. Počul som ich všetkých, nedokázal som však určiť, čo hovoria, ale dal by som krk do ohňa za to, že sa bavia o mne. Preklínajú ma a ohovárajú v tom najhoršom svetle. Teraz som bol stredobodom pozornosti, na ktorý všetci pozerali s nechuťou a nenávisťou. Čo som robil? Ignoroval ich. V celej tejto prekliatej miestnosti boli len dve osoby, o ktoré som prejavoval záujem - Elyson a Arthar.

Boli tam všetci piatich - Búrkové mračno, Ťahavý Had, Hmkáč, Stranár i Arthar, ktorý si ešte žiadnu hanebnú prezývku vyslúžiť nestihol. Niet sa čo čudovať, veď až donedávna nikto netušil, že patrí do tejto rady, potom som to zistil ja a neprezradil som to ani Elyson, pretože sa zdalo, že nechce, aby to vedel vôbec niekto. A pridobre som vedel, že keby okolnosti neboli otočené proti mne, nikdy by som to nezistil ani ja.

Prezývku som pre neho však už mal - Zradca, Nedôveryhodný alebo napríklad aj jednoducho Hajzel čo poeticky Bábkar. Lepšie som ho v tej chvíli opísať nevedel.

"Zničil si starodávne dvere!" Štekol po mne Ťahavý Had.

Ani som sa za nimi neotočil. "Môžete si dať urobiť nové," povedal som, keď som konečne dorazil až pred stôl. Žiadne stráže sa mi do cesty nepostavili. Bolo to v ich pláne? Možno, netušil som a ani ma to netrápilo. "Môžete si pokojne sadnúť, nemusíte stáť." Na staré kolená.

Skutočne si posadali, teda až na Arthara, ktorý zostal stáť a nespúšťal zo mňa pohľad, či skôr z môjho oblečenia. Netušil som, ako v ňom vyzerám, ale ani ma to moc nezaujímalo. Svoj efekt snáď splnilo. Mal v nich však akýsi lesk, ktorý som nevedel určiť.

Ja som sa pozrel na Elyson. "Si v poriadku?"

"Nemal si tu byť," zašepkala. "Sľúbil si mi, že neprídeš."

V tomto mala pravdu - tam v tej odpornej cele som jej dal sľub, že nezasiahnem do jej súdu, no mala si uvedomiť, že ju nenechám trpieť o nič dlhšie, ako bolo nutné...alebo skôr, ako dlho som tomu nemohol zabrániť. Na druhú stranu som však aj prisahal, že nebude trpieť kvôli mojej hlúposti a chybám a to bolo niečo, čo som mal v pláne splniť.

"Uvedomuješ si, že, hm, narušením nášho zasadania, hm, a, hm, takýmto vstupom, hm, si prekročil, hm, hranice?" Ozval sa Hmkáč.

"Prišiel som nastoliť spravodlivosť, pretože vidím, že tu sa človeku žiadnej nedostane."

"My sme ju akurát chceli priniesť, keď si nás vyrušil!" Tentokrát sa na mňa oboril Búrkové mračno. On spolu s Artharom a Stranárom hlasovali pre odpustenie mojich predchádzajúcim prečinov, ale na tom už teraz vôbec nezáležalo. Po dnešku buď vypadneme z tohto hradu, alebo nás popravia nejakým odporným spôsobom. To totiž mocní vždy robili s nekontrolovateľnými individuami, ktoré nemohli ovládať - zbavovali sa ich. Dialo sa to v Bagose a deje sa to aj tu na druhom konci sveta. Nezáleží na farbe vašej pleti alebo či ste tarut alebo onorut, druid, menič alebo človek, ľudia sú všade rovnakí. Ako som kedysi povedal Artharovi: moc je moc.

"Obviňovanie nevinných z falošných zločinov nie je spravodlivosť! Skôr zneužívanie moci," nedal som sa.

"Chceš nás snáď z niečoho obviniť?" Opýtal sa ma Ťahavý Had. "Alebo sa len snažíš ukryť vlastné zločiny proti zákonom Hemugoru?"

Zmĺkol som a veľmi dobre som premýšľal nad tým, čo odpoviem. Napokon mi čosi napadlo: "Prišiel som získať spravodlivosť pre Elyson a vypočuť si trest pre mňa. To ste predsa vždy chceli, nie? Zbaviť sa ma," pozrel som sa na Hmkáča," alebo ma ovládať." Tentokrát si môj pohľad vyslúžil Arthar, no tým ani nepohlo. Len sa pozrel na Elyson a zdá sa, že niečo pochopil a sám pre seba sa usmial.

Pomaly vyšiel spoza stola. "Spravodlivosť pre Elyson dostaneme, neboj sa, Chlapec," pozrel sa ponad mňa na dav druidov, ktorý načúvali nášmu rozhovoru. Prešiel popri mne. "Dokonca na to nebudeme potrebovať ani hromadu čierneho oblečenia!" Vykríkol a celá sála vypukla do rehotu.

Otočil som sa k nemu. "Veľmi dobre vieš, že je nevinná. Ty sa jej proste túžiš len zbaviť a nepochybujem, že keby tu bol Kendris, stál by v okovách hneď vedľa nej!" Zavrčal som a potom som sa otočil späť ku Lyanrixu. "Ona je nevinná, nič nespravila. Dosť pochybujem, že by dokázala v jazyku Starej viery rozlúštiť čo i len jediné..."

Ťahavý Had vystrel ruku, aby ma prerušil. "Neobťažuj sa s jej obhajobou. Elyson Stryderová bola nájdená a zatknutá priamo v knižnici, kde sa tie dokumenty skrývali. Stráž ju okamžite vzala a odviedla."

Zamračil som sa. Ak bola v tej knižnici, odkiaľ ju okamžite aj vzali preč, znamenalo to, že stráže tam už prišli pripravené ju zatknúť, videli ju tam vchádzať a vedeli, čo majú robiť. Niekto ich musel upozorniť na to, že tam pôjde. A keďže sa vchod do tej sekcie skoro hneď po otvorení aj zatvára, niektorý z nich musel poznať spôsob, ako ich otvoriť...alebo im to niekto prezradil.

Pozrel som sa na Arthara, ktorý ma mlčky sledoval svojimi hnedými očami. Ty odporný hajzel! Vyslal som mu to do stredu jeho hlúpej lebky, ale dosiahol som len to, že sa usmial. Zaťal som päste s plánom rozbiť mu ten úsmev na kašu, no rozhodol som sa pre iný spôsob.

"To vám neprišlo čudné, ako rýchlo sa to udialo? Elyson vojde do zakázanej časti a okamžite ju zatknú za praktizovanie Starej viery? To vám nenapadlo, že sa tu s nami všetkými niekto hrá?" Pozrel som sa na štvoricu druidov. "Kto už len nenávidí mňa i mojich priateľov tak moc, že by nás chcel vidieť mŕtvych? Zamyslite sa."

Stranárova vykryvená hlava sa pohla a ja som len mohol dúfať, že chytá podozrenie na muža stojaceho za mojím chrbtom.

"Arthar by, hm, nič také nikdy, hm, neurobil. Hm!"

"Presne tak, ako hovoríte," ozval sa Búrkové mračno a jednému zo strážcov pokynul rukou. "Máme totiž svedka, ktorý ju tam videl vchádzať..."

Krv mi stuhla v žilách, keď som to počul, a pozrel som sa na Elyson. Tá mi na chvíľku kukla do očí, ale rýchlo pohľad sklonila. Sama dobre vedela, že mi niečo utajila a ja som už chápal, prečo tak chcela, aby som sa držal od celého procesu ďalej - Arthar si zohnal falošného svedka! Ten mohol všetko otočiť hore nohami.

A tak som sa otočil, aby som uzrel tvár bastarda, ktorý odsúdi nevinné dievča na smrť. To nie! Nie, on to nemôže byť! Odmietal som tomu uveriť, ale dávalo to dokonalý zmysel. Vedel som totiž, prečo by mal dôvod nenávidieť nás - konkrétne mňa.