53. Spravodlivosť neexistuje

Ruku, ktorú už nikdy nebude môcť celkom používať, mal stále v bielych obväzoch. Keby sa usmial, bolo by vidieť, že mu chýba jeden predný zub, o ktorý vraj prišiel v bitke, a keď sa na mňa pozrel, v orieškových očiach nebolo vidieť hanbu za svoj čin a dokonca ani nenávisť - videl som v ňom proste len bolesť a najčistejšiu formu zúrivosti, akú možno uzrieť. A keď strávite detstvo v prostredí plnom detských zlodejov prešpikovaných problémami s ovládaním hnevu, pitia alebo iných vecí, tak už to niečo znamená.

Rovnako ako ja aj on prišiel získať spravodlivosť.

"Predstúp, chlapče," povedal Ťahavý Had.

Carpolas sa mlčky postavil ku stolu, trochu nervózne sledujúc štvoricu druidov sediacich vo svojich veľkolepých kreslách akoby odtiaľ mohli vládnuť zvyšku sveta. V inej situácii by ma nadmieru zaujímalo, či si to všetci členovia Lyanrixu mysleli.

"Predstav sa nám."

"Volám sa Carpolas Megara a pochádzam z mesta Boset."

"Prisaháš pred nami i bohmi, že to, čo povieš, že čistá pravda a nič iné ako pravda?"

Prikývol. "Áno," zašepkal.

"Nahlas!"

"Áno, prisahám!" Tentokrát sa jeho hlas rozozvučal po celej sále.

"Tak nám opíš, čo si videl," pokračoval Ťahavý Had.

Carpolas sa pozrel na nás s Elyson a potom začal hovoriť: "Pred niekoľkými dňami som sa bol prejsť po hrade tak ako zvyčajne..." Už len ten začiatok znel nedôveryhodne. "Chodil som, pozdravoval sa druhým a potom do mňa zrazu niekto vrazil. Bol to Chlapec a tvrdil, že ho prenasledujú démoni..." Na chvíľku musel zmĺknuť, aby ho cez vlnu smiechu bolo počuť. "Vyzeral byť dosť vydesený, ale nech som sa pozeral akokoľvek, žiadne beštie som nevidel ani nepočul. Aby však neznel ako blázon, tak ma napadol a uhryzol do ruky..."

"Klamár!" Štekol som a zúrivo sa po ňom rozbehol, ale Arthar ma schmatol za plece a ľahko udržal na uzde. "Klameš, povedz, ako to skutočne bolo!"

Nevšímal si ma a pokračoval ďalej, silne upravujúc pravdu a zveličujúc fakty tak, aby som vyznel ako blázon a Elyson ako suka, ktorú som si omotal okolo prsta...alebo ona mňa, ťažko povedať, počúval som ho len na pol ucha, pretože inak vo mne kypela žlč. Snažil som sa Artharovi vytrhnúť, aby som mohol Carpolasa zmlátiť do krvi, no bol príliš silný, a tak som tam len mohol stáť a zazerať na neho, na toho klamára, na všetkých, čo sa proti nám spikli.

A Elyson? Tá tam len stála a mlčala, čo ma dopaľovalo asi najviac. Prečo niečo nepovie? Prečo sa nebráni proti krivým obvineniam? Snáď len nechce zomrieť?

"...zavolal som stráže a tie ju odviedli." Rozprávka sa skončila.

"Ďakujeme, môžeš sa posadiť na lavicu," ozval sa Ťahavý Had a uprel svoj pohľad na mňa. "Tak si to počul, Chlapec? Tvoj priateľ by ti mal byť príkladom - verný, poslušný..."

"...klamár," doplnil som ho.

"...a najmä oddaný," nedal sa prerušiť, "keby si bol taký aj ty, dnes si tu nemusel stáť."

"Elyson Stryderová bude odsúdená za praktikovanie zakázanej mágie, ale čo sa týka teba, ty si zradil našu dôveru a potrestáme ťa tak, ako sa patrí," ozval sa Búrkové mračno.

Zavrčal som. "Tento súd je hrozná fraška! Arthar ma chce ovládať a zbaviť sa oponentov, zbytok Lyanrixu ma špehoval dávno predtým, ako som sem prišiel, a prinútil ma prísť sem, kde som držaný ako väzeň a keď chcem raz odísť, nemôžem!" Zakričal som na plné hrdlo, ale minulo to účinok - hovoril som to vzduchu, pretože zbytok ma ignoroval. Nikto ma nebral vážne, koniec koncov, už som bol ten pochabý, čo vidí bytostí z dávnej minulosti a rozprávok.

Všetci členovia rady sa zdvihli z kresiel, Arthar ma konečne pustil a postavil sa ku svojmu miestu. "Je načase vyhlásiť rozsudok," povedal môj bývalý mentor po tomto krátkom a trápnom súde, bez ktorého sme sa skutočne všetci mohli zaobísť - výsledok by bol v konečnom dôsledku aj tak rovnaký.

Už som sa neudržal. "Nemáte právo ju súdiť! Nikdy nepoužila Starú vieru, nepozná temnú mágiu!" Na chvíľu som zmĺkol, aby som sa nadýchol. "Ale ja áno."

Moje slová zapôsobili ako vietor opierajúci sa o suché jesenné lístie - rozmetalo sa a vyletelo do všetkých smerov a presne tak sa začal šíriť aj nekonečný šum bezpočtu hlasov, dokým sa nepremenili na neprestajný hurhaj bez konca i začiatku. Niekto možno očakával takýto záver, niekto možno nie, ale teraz si už boli na istom. Okrem toho, že som pochabý manipulátor, som aj uctievač zla, pretože inak mne podobných ani nevnímali (a zazlievať som im to skutočne nemohol).

Ozval sa Stranár, hoci ho bolo sotva počuť. Musel som napínať uši, aby som počul každé slovo, nemohol som ísť ani bližšie k ich stolu, pretože to som odmietal. Tejto bandy starcov som mal už po krk. "Nebráň ju, Chlapec! Nie, keď je očividne vinná!"

"Verte mi, keď hovorím, že to som študoval a poznám Starú vieru, nehovorím nič iné ako čistú pravdu."

"Dokáž to!"

Napravil som si čierny kabát, urobil krok smerom k všetkým svedkom tejto frašky, zhlboka som sa nadýchol a začal hovoriť úplne pokojným, takmer letargickým tónom. "Poznám pravé mená bohov, hľadel som im do tváre skrz jazyk starší ako tento hrad či naša rasa samotná. Videl som Svetlo a videl som aj Temnotu. Zočil som moc a silu prastarej mágie, naučil sa ju používať a už na začiatku som sa vzoprel vašim zákonom: žiadne využívanie mágie len v potreby núdze! Budem ju používať kedykoľvek a kdekoľvek a nech bohovia ochránia toho, čo by sa mi chcel postaviť do cesty!" V očiach sa mi zablýskalo odhodlanie vo svojej hĺbke tuhé a vo svojej pevnosti nepremožiteľné.

Môj zrak sa znovu stočil k Elyson a tá ma sledovala tak smutne a so strachom, že som sa dokázal len zháčiť. Nevyzerala, že by som ju sklamal, ale predsa len... Zakolísal som. Ako pokračovať? Stiahnuť som sa nemohol, pretože som vyriekol vážne veci a prezradil tajomstvá, ktoré ma môžu zničiť. Chcel ju zachrániť a mať pokoj, to bolo všetko, tak prečo mi v tom neustále bránia? Či môžem za to, kto som? Nemám otca, ktorý by ma naučil narábať s mečom, a od žiadnej matky sa mi nedostalo nehy. Som sirota bez rodičov, dokonca aj bez mena a pôvodu... Doslova som nikto a môžem sa hrdiť len tým, že viem okrádať ľudí lepších odo mňa.

Búrkové mračno sa zamračil, až sa mu spojilo obočie, no v očiach mal váhanie. "A..ale to nemôžeš! Je to zakázané."

Zákony, zákazy. Nestál som o ne, ale uvalili ich na mňa. Všetko kolísanie zmizlo a znovu som hnevlivo stál nohami pevne na zemi. "Kým? Druidmi? Lyanrixom? Vy nado mnou nemáte žiadnu moc rovnako ako bohovia nad mágiou, tá je slobodná a takým mienim byť aj ja - voľný od vašich pravidiel a nezmyslov." Nič viac som nechcel, len toto.

"Za toto skončíš prinajlepšom v žalári, ty zradca!" Oprel sa do mňa Ťahavý Had.

"Pokojne to môžete skúsiť, ak si tak želáte" nedal som sa a aj v takejto chvíli sa mi na perách mihol úsmev, "ale Stará viera mi dala moc, o akej sa vám ani nesníva. Som vysoko nad vašimi silami a keby som chcel, rozprášim vás na kúsky akoby ste boli len nepotrebný prach...a to aj ste."

"Chlapec..." Ozvala sa Elyson, no keď som sa na ňu pozrel, stiahla sa a pozrela sa do zeme. Potom sa však odhodlala pozrieť mi do očí a prekvapilo ma, ako sa tvárila. "Prestaň s tým!" Viac povedať nemusela.

Lenže ja som nemohol prestať, nie, keď išlo o jej život - a to, aby som ju nechal napospas osudu, som ju až priveľmi miloval. Priveľmi dobre som vedel, že ona by pre mňa urobila to isté, no ona by na to šla šikovne a jemne - ako keď plátate oblečenie ihlou...ja to robím oštepom sťa barbar.

"Ty..ty...následník Strážcu! Obrátil si sa chrbtom k posvätnej úlohe nás, druidov, nech je tvoja duša navždy prekliata."

Skoro ma to pobavilo. "Nenasledujem žiadneho boha, som verný len sebe a svojim milovaným a urobím čokoľvek, aby boli v bezpečí. Pokojne aj zrovnám tento hrad so zemou. Aspoň sa deti vrátia k Matke." Bolo to ťažké rúhanie, nech to vezmete z akejkoľvek strany. Či už mi verili alebo nie nebolo podstatné, pretože ja som bol odhodlaný to urobiť - zamiesť pod zem toto nešťastné miesto spolu s týmito hlupákmi, Artharom, Carpolasom a úzkoprsími čarodejníkmi.

Bývalý mentor, ktorý až doteraz mlčal, sa pohol a postavil sa neďaleko mňa. "Elyson Stryderová," začal s oficiálnym tónom. "Za porušenie mnohých svetských i duchovných zákonov a za praktizovanie zakázanej mágie, najtemnejšej na svete, ťa Lyanrix odsudzuje na smrť. Budeš nabodnutá na kôl, potom obesená a napokon rozštvrtená. Tvojim ostatkom sa nedostane pohrebnej pocte hodnej druidom." Nedokázal v sebe potlačiť tú radosť, že sa mu to skutočne podarilo a zbaví sa jej.

Tentokrát Elyson uprene hľadela Artharovi do očí a ani nežmurkla. Znovu to bolo to silné dievča, čo si šlo cieľavedome za svojim, no stačil stručný opis jej trestu a zbledla ani mŕtvola. Nebolo ťažké si domyslieť smrteľnú hrôzu v jej očiach...dokonca ani ja som sa nedokázal pohnúť, keď som si vypočul, čo jej idú spraviť.

"Chlapec..." Otočil sa na mňa, kúsok zaseknutý, keď si uvedomil, že vlastne nemám priezvisko...a vlastne ani meno. "Nikto z nás nemôže za to, že ťa bohovia obdarovali talentom, no prekliali slabomyseľnosťou, a preto ťa Lyanrix nemôže odsúdiť na smrť za zradcovské slova, čo ti vyšli z úst. Bude však musieť prešetriť tvoje skutočné spojenie so Starou vierou, a tak ťa zatiaľ odsudzuje na doživotný žalár tu v Hemugore."

Vyvalil som oči. "Čo...že?!" Zapípal som. "Ty hajzel, bastard, diabol!" Kričal som ako zmyslov zbavený. "Čo si to za človeka, keď ju chceš takto mučiť a mňa zavrieť na celé roky do jednej cely! Preklínam ťa, ty krivoprísažník! Sám v takej cele zomrieš, počuješ? A budem to ja, kto ťa tam pošle!"

Arthar sa usmial, ostatní členovia rady sa na seba pozreli. Ľudia kliali jednu chvíľu, ale druidi boli služobníkmi mágie a vedeli, že slová majú moc. Taká kliatba, hoci povedaná len v slepom hneve, sa môže jedného dňa vyplniť, možno nie hneď a pokojne to môže trvať celé desaťročia, ale napokon sa splní. A ja osobne sa postarám, aby sa tak udialo.

"Stráže! Odveďte ich," prikázal.

Ja som sa panicky pozrel po mužoch v zbroji, čo po nás chniapali a otočil som sa na Elyson. Rozbehol som sa k nej, ale to už ma lapili. "Nie, Elyson!" Vtedy aj ona konečne oživla a snažila sa vyšmyknúť, no bola prislabá, aby dokázala čo i len behať. "Elyson!" Naplňovalo ma zúfalstvo a to zapaľovalo nekonečnú zúrivosťou a nenávisťou, mykal som sa ako besné zviera a kričal som, i ona kričala, no bolo to zbytočné. Ťahali nás od seba stále ďalej a ďalej bez šance na únik.