55. Nádej zomiera posledná
Kendris mlčky postával na chodbe, sotva vnímajúc prievan poletujúci tam a zase naspäť po celej jej šírke. Mal na sebe niekoľko vrstiev oblečenia z toho väčšina bola tmavá od roztopeného snehu, hold vonku vládla zima a Hemugor bol s krátkym rovinatým okolím z jednej strany ohraničený morom a z ostatných troch pochmúrnymi štítmi Tieňnych hôr, ktoré sa dvíhali do nebies, keď okolo ich vrcholcov plávali mračná - a on cez ne musel prejsť, riskovať život, aby sa dostal na tento neprívetivý hrad.
Modrými očami behal po dlážke. Boli na nej ryhy podobné tým, aké zanechajú pazúre silnej ruky, no žiadne zviera za nimi nestálo - to vedel spoznať - alebo to aspoň nebolo zviera známe jemu. Taktiež sa zdalo, akoby sa niekto snažil vytrhnúť podlahu z jej základov, pretože na niektorých miestach bola prasknutá, na jej hladkom povrchu sa črtali štrbiny a nerovnosti, ktoré svojou neprirodzenosťou udreli do očí. Predtým tam zrejme neboli, teda museli vzniknúť nedávno behom jeho neprítomnosti, o čom svedčí aj trochu namrznutá červená mláčka opodiaľ. Nech sa pohol kamkoľvek, všade mu nos dráždila železná vôňa krvi a vlk v jeho vnútri bol znovu nepokojný. Od nočného úteku z Lanataru nažíval v Kendrisovi pokojne, lenže to sa už zmenilo.
Keď tu konečne došiel, prior Burtos mu povedal, aby čakal, a tak to urobil. Nebol poslušný pes, ale vedel, v akej zlej situácií sa Elyson ocitla, a tak neprotestoval. Ale ušla mu krátka otázka o tom, čo sa tu stalo...bola to skôr nahlas vyslovená myšlienka, no čuduj sa svete, aj na tú poznal prior odpoveď. Bola stručná a taká aj stačila: "To Chlapec."
Ten chalan sa asi rozhodol prestavať polovicu hradu, usudzujúc podľa diery, kde kedysi boli dvere. Vďaka tomu Kendris počul (aj cítil) všetko, čo sa dialo na procese a hoci mal mnohokrát túžbu vbehnúť tam a povedať svoj názor, zdržal sa. Burtos určite vedel, čo má robiť, hoci bola pravda, že mladý menič mu ani zamak nedôveroval. Iste, zachránil život jeho najlepšiemu priateľovi (vtedy ním ešte nebol) a pomohol mu zotaviť sa po zranení spôsobenom tou tunelovou beštiou, ale i cez ten tmavý habit, pokojnú tvár a neposedné ruky vedel, že sa za tým skrýva niečo viac, niečo, z čoho vyplýva tá autoritatívna aura, ktorú mal prior okolo seba. Bol silnejší v otázkach mysle a omnoho efektívnejší, keď prišlo na mágiu, ale niečo na ňom nebolo v poriadku... Otázka však zostávala: čo to bolo?
Pohľadom zablúdil k soche z bieleho mramoru, pri ktorej postával. Druid na nej mohol mať tridsať i stoštyridsať rokov a nebol by v tom veľký rozdiel. Oblečený ako člen Lyanrixu pozeral očami bez zrenice či dúhovky pred seba s kamenným pohľadom. Na ľavom zápästí sa mu jasne črtal náramok vykladaný mnohými drahokamami. Pozrel sa na podstavec, stálo tam:
Saegon Adarthyon bolo čisto druidské meno, ale čo znamenalo zostávalo záhadou, pretože Kendris sa ako menič nikdy nemusel druidčinu učiť, koniec koncov, nebol druid, takže dakh-drunion boli preňho slová ako každé iné.
Nevnímajúc, že za "dverami" hovoria o Mocnostiach dávnych vekov, kedy nežil nikto z prítomných, na chrbte mu nabehli zimomriavky a pocítil vnútorný hnev a zatrpknutosť. Vzali sa odnikadiaľ a Kendris len zalapal po dychu. Dokonca si ani nevšimol to chvíľkové pohasnutie denného svetla, keď Arthar vyslovil meno Temného pána.
Najmä druidi poznali to meno, pretože ak na svet doľahlo nejaké veľké zlo, bolo to buď rukou démonov (čo sa zatiaľ stalo dvakrát) alebo mocichtivými druidmi, ktorých mágia zviedla na nedobré chodníčky. A potom si všetci mysleli, že mágia a tí, čo ju ovládajú, sú zlí, zabúdajúc na dobré veci, ktoré vykonali Maellaryonovci, Thaerry Stryder, Aeneas Daelinor alebo (ak človek verí ústnej tradícií druidov) Haladhaen, pán Nor Carpi.
Pravdepodobne to dosť závisí od časti sveta, kde žijete. Roľníkovi žijúcemu v dedinke pri Horyngose je jedno, čo urobila Myrtaena Stará, no určite si odpľuje pri mene Tysaelor Weddyon alebo Gaemot Molokadar.
To bol ten paradox života - človek viac vníma čiernu farbu ako bielu, narieka, aký ťažký je život, no nevidí na ňom to dobré, dokým sa z krásneho okamihu nestane bledá spomienka. A Kendris to chápal. Sám si tým prešiel a vedel, že keď v srdci nemáte ani kúsok nádeje, ste stratení a vecí vidíte buď tak, ako sú, alebo tak, ako ich vnímame. Vtedy si poviete: "Dnešok znamená koniec," avšak nie vždy to tak je. On našiel svoju záchranu i spásu a našiel svoje šťastie. Za starým životom urobil hrubú čiaru, nemysliac na tú zradu, ktorej sa mu dostalo od vlastnej rodiny. Bola to minulosť, on chcel žiť pre túto chvíľu i dni, čo ešte len prídu zajtra, pozajtra a o tri dni. Premýšľanie nad všetkými krivdami na vašu osobu vás totiž mohlo načas poháňať vpred, ale než sa spamätáte, už sa po kolená ocitnete v ťažkom blate a to vás zhltne...a život, o ktorý ste tak bojovali, zrazu vyhasne ako ohník v krbe.
Kendrisovi to za to nestálo.
"Tak dobre," ozval sa zo sály Lyanrixu hlas. "Nech za to zhoríš v Podsvetí, Burtos, Chlapec a Elyson Stryderová pôjdu do Matkinho chrámu a podstúpia enay-aramaic," povedal nejaký veľmi nadšený hlas.
Odozva prišla okamžite v búrke pohoršenia a dupania, výkrikov a preklínaní. Už mu začínalo dochádzať, prečo sa tam nemal ani len zjaviť, koniec koncov, bol súčasťou trojice Chlapec-Elyson-Kendris, takže by svojou prítomnosťou asi len prilial olej do ohňa. A to nechcel.
Ďalší postup rozhovoru mu bol odoprený, nedokázal totiž oddeliť všeobecný ruch od krikov so žiadosťami po tichu a rozhovorom Burtosa a členov Lyanrixu, Chlapca od Elyson alebo kohokoľvek, kto práve hovoril. Všetko sa menilo na škvrnu zvukov, z ktorých ho mohla akurát rozbolieť hlava, a preto sa len nenápadne dostal ku "dverám" a nazeral dovnútra. Chlapec stál opodiaľ s nejakým obrneným mužom za chrbtom a opodiaľ na tom nebola Elyson inak, Burtos stál pred stolom, okolo ktorého sedeli piati starci....
Čo pri bohoch... Pomyslel si, keď zbadal Arthara. Čo ten tam robí?! Mal zlé tušenie, že to tuší, no modlil sa, aby mal len paranoidnú chvíľku a mýlil sa. Ak je totiž členom Lyanrixu, tak sú stratení, či už enay-aramaic vyjde alebo nie. Arthar už svoju vynaliezavosť a nemilosrdnosť preukázal a bolo treba až záhadného druida z nejakého kláštora, aby sa mu plány prekrížili. On si však veľmi rýchlo nájde iné cestičky, to bolo isté a než sa tak stane, Kendris chcel byť aj s ostatnými prinajmenšom na ľavom brehu Sumanaru. Je to trištvrtina kontinentu, takže by pred ním už mohli byť aj v bezpečí, veď hádam má aspoň nejakú úctu ku Cirkvi tarutov? Veď si to idú namieriť na jej posvätné miesta!
Nádej zomiera posledná, pomyslel si.