57. Toľká nenávisť

V sprievode priora Burtosa sa vybral preč z toho labyrintu žalárov, o ktorom doteraz ani poriadne nevedel. Asi každému bolo jasné, že tu musia mať nejaké miesta na zadržanie problémovejších jedincov, ale že by kvôli tomu prekopali celú hradnú skalu, vytvorili neuveriteľný komplex rôznorodých chodieb a miestností, popri čom väčšina je zväčša opustená? Buď kedysi mali viac nepriateľov a tým pádom i väzňov, alebo bol Lyanrix vždy plný paranoidných úbožiakov. Ťažko povedať.

Dvojica sa zastavila až na jednej chodbe ďaleko od stráží alebo nechcených pohľadov. Nebola veľmi priestranná. Z jednej strany ju ohraničovala studená stena s oknami, ktorými dovnútra prenikalo zimné svetlo, z druhej strany boli mohutné stĺpy podopierajúce vysoký strop. Pri každom bol stôl a nejaké mäkké stoličky, kde si druidi mohli sadnúť a pozhovárať sa. Teraz tam však nikto nebol. "Chcem vyraziť už zajtra, čím skôr vyrazíme, tým menej príležitostí dáme Artharovi a jeho nochsledom čosi vyparatiť," oznámil prior a poobzeral sa okolo.

Kendris prikývol. "Rozumiem, kto okrem mňa, vás, Chlapca a Elyson ešte pôjde?"

"Lyanrix nie je hlúpy, poistia sa, že neutečiete len čo prekročíme hory, a preto s nami pôjdu dvaja jazdci - prinajmenšom!" Burtos si na hlavu znovu nahodil kapucňu, ešte vždy nie celkom suchú. "Mal by si sa vyspať, vyrážame skoro a pred nami leží namáhavá cesta!"

"A kam idete vy, prior?"

Dostal rozhodne burtosovskú odpoveď: "Uzavrieť východný front," povedal prior a s týmito slovami sa otočil a vybral preč.

Jeho nedávny spoločník na cestách tam len stál a sledoval miesto, kde prior zmizol, a popri tom krútil hlavou. Bol to nadovšetko zvláštny muž, vedel kopu a vyjavil z toho len málo, často hovoril neurčito alebo v hádankách, čím vás dokonalo zmiatol a Kendris skutočne netušil, čo si o ňom myslieť. Proste mu never, bude to tak ľahšie, povedal si v duchu. Ak totiž mali ľudia, meniči i druidi niečo spoločné, určite to bola tá nedôvera voči cudzím alebo tým, ktorým nerozumejú, a keď niečo nepochopíte, nenávidíte to a z toho vám vyklíči strach. A tá hrôza sa častokrát stane dostatočne silnou na to, aby vám umožnila prelievať aj nevinnú krv, hoci inak by ste to nikdy v živote neurobili. Smutné, no taká je realita. Korene tejto vlastnosti siahajú do temnoty prvej Raenaegary - na to by dal krk - i keď história nikdy nebola jeho silná stránka a toto je čisto dedukcia. Sú však nejaké dôkazy, ktoré by mohli jeho teóriu potvrdiť? To netušil a ani ich nehľadal.

"Si taký aj ty?" Ozval sa hlas kdesi spoza neho, a tak sa prudko otočil. "Alebo nedokážeš preliať krv?" Arthar pomaly schádzal po schodisku oproti oknám, pomaly a nenútene s pravou rukou na mramorovom zábradlí sa kĺzal elegantne smerom ku Kendrisovi, sem-tam sa na neho pozrúc akoby mu za pohľad vlastne ani nestál.

"Nedokážeš snáď nič lepšie, ako sa druhým neustále pchať do hláv, pretože inak nedokážeš nič urobiť?" Odpovedal otázkou s tónom chladnejším ako vzduch, ktorý dýchali..

"Ou...ja dokážem veľa vecí, ale tebe podobným to nemusím dokazovať. Nestojíte mi za to."

Kendris si prekrížil ruky na prsiach, až sa mu napli mohutné svaly. "I tak sa tu však ďalej naparuješ. Čo však vidím? Skutek-utek."

Arthar sa na moment zastavil na poslednom schode, ale potom zišiel aj z neho a zastavil sa tesne pred meničom. Z fyzického hľadiska mal navrch, pretože bol o kúsok vyšší, no oproti Chlapcovi boli obaja krpci, paradoxom bolo, že z nich bol najmladší. "Dokázal som toho veľa, nemyslíš? Zamysli sa trochu..."

Presne vedel, na čo naráža. Na Elyson, na Chlapca, na súd, a to, že sú obaja v žalári, lenže to mu čosi pripomenulo. "Asi si zabudol na drobnosť menom enay-aramaic alebo si ešte ani neprišiel na to, čo to vlastne je?" Toto bolo jeho eso v rukáve, asi ho však vytiahol priskoro.

"Ak si myslíš, že nejaký hlúpy rituál spred stoviek rokov ich ochráni, potom si skutočne hlupák," nedal sa Arthar poraziť. "Viem, kam mierite, viem, kde budete a môžem sa postarať, aby ste cieľ nikdy nenašli, lenže prečo to robiť? Kňažky v Matkinom chráme sa o vás tak či onak postarajú, keď zistia, akou temnou bandou vlastne ste," po vlastných slovách sa mu pery vytiahli do úsmevu a Kendrisa pri ňom takmer zamrazilo. Bolo vidieť, že tento zákerný hajzel počítal s každou možnosťou a alternatívou, všetko si premyslel a hoci mu nevyšli prvotné plány, mal sekundárne a možno aj terciárne...

Ibaže Kendris zažil ďaleko horšie prípady, než akým je Arthar. Musel sa s nimi zhovárať, bojovať a nedobrovoľne im ponúknuť aj vlastné telo, aby si ho vzali ako keby bol nejaká ovca a nie mysliaca bytosť. "Ono je vždy zábavné, ako si každý myslí, že je pripravený na všetko a napokon je presne toto dôvodom ich pádu," poznamenal, hoci sám o tom veľa nevedel. Čo vedel bolo, že egoizmus zaslepí človeka omnoho lepšie ako také svetlo.

Nenechal sa vyviesť z miery. "Stále si mi neodpovedal. Tiež sa bojíš všetkého, čomu nerozumieš alebo nemáš v sebe odvahu preliať krv?"

"Som ochotný urobiť to, čo je nutné, aby boli moji najbližší v bezpečí," odvetil Kendris a hrdo sa vystrel.

"Aké...obdivuhodné."

"Ja by som povedal samozrejmé," nedal sa Wellor tak ľahko, "od teba však ani neočakávam, že by si to pochopil. Ako by si mohol? Ľudia, ktorými sa obklopuješ, sú len tvoji poskokovia - jedinú osobu, ktorá ťa mala úprimne rada, si zradil." Isteže hovoril o Chlapcovi.

Ukázalo sa však, že aj Arthar má eso v rukáve a našiel si omnoho lepší okamih, kedy ho vytasiť. "Možno by si hovoril inak, keby si vedel, kto je naozaj. Ty v ňom vidíš toho slabého, opusteného zlodejíčka a snažíš sa ho ochrániť pred hrozbami, ktoré nevidíš," urobil tri kroky dopredu, čím si navzájom narušili osobné priestory, "ja som však okamžite zbadal jeho skutočný potenciál a viem, čo od neho možno čakať!"

Kendris skoro vyvalil oči, na poslednú chvíľku sa však udržal. Dostal akési tušenie... "Ty vieš, kto je, však?"

"Ja to viem, Burtos to vie, dokonca aj Elyson v tomto nie je pozadu," pošúchal si ruky svojimi dlhými prstami a zatváril sa nanajvýš súcitne. "Chudáci Kendris a Chlapec! Všetci ich ťahajú za nos a klamú do očí, nie je to moc príjemný pocit, že?"

Ignoroval Artharove podpichovanie, myseľ mu pohltili jeho predchádzajúce slová. Snažil sa ich stráviť, no neustále sa sám seba musel pýtať to isté. Elyson vie, kto je Chlapec? Dokonca aj Burtos alebo...alebo Arthar? Nevedel, či sa má smiať, a tak sa rozhodol pre jedinú možnosť, čo skutočne dávala zmysel - rozosmial sa. "Arthar, Arthar!" Zvolal nahlas a jeho hlas sa odrážal od stien v krátkej, tichej ozvene. "To si už fakt tak zúfalý, že vymýšľaš takéto klamstvá? Elyson by nikdy také veci netajila, nie predo mnou a už vôbec nie pred Chlapcom! Zmier sa s tým, dostali sa z tvojich spárov a ty s tým nemôžeš nič urobiť," tentokrát urobil on krok dopredu, až sa dostal tak tesne ku mužovi oproti, že sa takmer dotýkali nosmi. "Prehral si," povedal.

Potom prešiel okolo neho a po inom schodisku, akým Arthar prišiel, sa vybral do útrob hradu, nechávajúc ho tam samého zoči-voči krutej realite.