59. Spoločne sme silnejší

Gaither veľmi dobre videl tú nedôveru v očiach všetkých prítomných. On spolu so svojimi mužmi (a Doroqom) za chrbtom stál tak, aby mal dagda-valo po pravici, chrbtom ku tým kameňom sa do výšky vypínal Lorgund Slaná búrka so svojimi barbarmi a oproti ním stáli mlčanlivejšie ako všetky sochy a chrliče Ortogisu Vakatari v ďaleko väčších počtoch, než mali oni dvaja dokopy. Vyzerali ako jeden a siedmi jarlovia sa dali rozoznať iba vďaka ozdobám zo zlata, lepšej výbave a faktu, že stáli trošku popredu oproti ostatnými.

Rovnako ako predtým, keď ešte len čakali na opozitnú družinu, i teraz sa tu rozhostilo neprirodzené a veľmi napäté ticho, avšak táto absencia zvukov bola omnoho horšia a priam vás nútila, aby ste sa chopili zbrane a urobili čokoľvek v mene zbavenia sa toho pocitu kdesi v hrudi. Stále to však z istého uhla pohľadu nebolo ani zďaleka tak hrozné, ako to predchádzajúce ticho, pretože teraz ste svojho potenciálneho protivníka videli a pozerali ste sa mu do očí. Dalo by sa to isté robiť s neviditeľnou, všadeprítomnou silou, ktorej nemožno porozumieť? Asi nie.

Vakatarské rady sa zavlnili, ozval sa utlmovaný šepot, ktorý rýchlo utíchol, a vtom sa úplne prvý rad zlatovlasých barbarov roztrhol a spomedzi nich vyšiel jeden muž, vysoký, mohutný, i keď sivá brada a svetlé vlasy naznačovali, že slávne časy tohto plienitela sa uchovávajú už len v piesňach. Všetky dojmy sa strácali, keď ste sa mu pozreli na jazvu krivoľako sa tiahnúcu od líca po čelo, popri čom preťala i ľavé oko, takže namiesto neho tam bola iba bledá buľva znervózňujúca každého opovážlivca, čo si dovolil pozrieť sa na ňu.

"To sme tu snáď prišli iba preto, aby sme na seba v tichosti zazerali?" Rozmliaždil svojim hrubým hlasom všetko ticho a nejeden muž sa očividne uvoľnil, že tá pľúca drvivá atmosféra sa konečne vyparila rovnako ako predtým tá hustá hmla. "Prišli sme, Slaná búrka, pretože sme chceli vidieť tvár úbožiaka, pošpiniteľa odkazu vlastných predkov, čo prijal pozvanie od tohto tu," a prstom s opovrhnutím ukázal priamo na Gaithera. "Úprimne som dúfal, že sú to len zbabelé fámy a že veľký Lorgund by sa nikdy nespojil s mužom, ktorého rod celé storočia zabíjal našich ľudí a potápal naše lode, aby ich duše nikdy nenašli pokoj na dne Trasúceho sa mora. Ťažko i teraz verím svojim očiam, že stojíš tak blízko neho a nevyťahuješ sekeru, aby si to skončil... Ťažko sa verí, že vy všetci," okom obsiahol všetkých Vakatarov z Nočného šípu, "tu len tak stojíte a nič nerobíte. Skutočne ho necháte zvolať skallagrim, hoci na to nemá ani najmenšie právo? Nie je predsa kráľ!"

Lorgund sa chvíľku iba mlčky pozeral na muža, očividne autoritatívnu hlavu celej tejto promenády, než sa prevážil na druhú nohu a konečne vyrazil dolu kopcom bližšie ku ostatným. Nejeden muž z jeho družiny sa pohol za ním - ich zaostávanie však udieralo do očí. "Ja sa len snažím urobiť to, čo je nutné, aby moji ľudia prežili, Hojarn, je na tom snáď niečo zlé?"

Hojarn? Vyhŕkol Gaither, našťastie iba v mysli, zhrozenú myšlienku. Krvavý Hojarn? Modlil sa ku bohom, aby to bola len zhoda mien. Stačil však jeden pohľad na toho muža a vedel, že osud mu takú šťastenu určite na dnešný deň nepripísal.

"Pokiaľ zradíš vlastných predkov a bohov? Potom áno, zaslúžil by si si za to najhorší trest, ktorý kedy človek vymyslel, no ani ten by nebol dosť, aby si bol dostatočne potrestaný. Proti Levím barónom bojujeme odnepamäti a nikdy sme sa s nimi nespojili - a z dobrého dôvodu!" Hojarn sa pohol smerom ku barónovi z Ortogisu, na čo okamžite zareagovali jeho muži tým, že im ruky padli na rukoväte mečov a priblížili sa ku Gaitherovi, aby ho ochránili pred možným útokom.

Vakatar však čoskoro zastal a ponechal medzi nimi veľa priestoru, aby ho obsiahol nadovšetko kritickým pohľadom plným nenávisti spaľujúcej viac než hnev prostého ľudu vyvolaný správou o smrti milovanej lady Naenyri (a to je čo povedať). "Nemožno im veriť, podvádzajú, klamú a sú slabí, skrývajú sa za svojich mužov, pretože keby mali sami pozdvihnúť meč, nedokázali by to tak. Povedz mi, že sa mýlim, Lev!"

Oslovený sa však nenechal vyviesť z miery a ďalej mlčky sledoval muža oproti sebe. Nebolo pochýb, že mu on i jeho otec dali mnoho dôvodov nenávidieť Helenzarovcov a ich poddaných. "Neprišli sme sa zhovárať o veciach, čo sa už udiali. Jarl Lorgund s vami chce utvoriť budúcnosť, pochopil totiž, že spôsob, akým teraz vediete svoje životy, vám ju nezaručí. To je jediný dôvod, prečo vás zavolal," povedal Gaither nadovšetko pokojne akoby sa ho tento rozhovor len sotva týkal. Opak však bol pravdou a aj napriek tomu nedokázal v sebe potlačiť pocit toho, že má navrch, hoci mal menej mužov, a tak ešte dodal: "Ak odtiaľto odídete s tým, že sa ku nemu nepridáte alebo ho nevyhlásite za svojho kráľa, rýchlo si uvedomíte svoju chybu, s ktorou utiekla aj jediná šanca na vaše prežitie. Ibaže vtedy už bude príliš neskoro na hocijakú nápravu, jeho - i moje - dvere už budú zatvorené alebo dokonca rozvrátené ešte pred vašimi. Niečo mi však hovorí, že ty i tvoji muži nechcete skončiť povraždení rukou kráľových mužov, mýlim sa snáď?" A na koniec dal rovnaký opovážlivý tón, aký naňho použil Hojarn pred chvíľkou, a bez zaváhania urobil krok dopredu, skrátiac vzdialenosť medzi nimi, čím by sa celé stretnutie stalo viac...nátlakovejším. To bolo všetko, čo povedal, a nechal ticho, nech zapracuje samo na ich mysliach a prinúti ich predstaviť si hrozivé obrazy toho, čo by sa už čoskoro mohlo stať.

"Nikto nás tu nechce, Hojarn, iba hlupák by to spochybňoval," ozval sa napokon Lorgund, "ľudia sa skôr či neskôr otočia proti nám a hoci je nás dosť, táto vojna až príliš preriedila naše počty, takže sa určite neubránime sile celej krajiny."

"A preto chceš, aby sme tu a teraz započali skallagrim, ktorý nemôžeme zvolať?" Ozval sa iný z jarlov, čo stál opodiaľ spolu s ostatnými šiestimi. "Kvôli tvojmu strachu, že si nedokážeme poradiť s párom zbabelých slabochov? Mám pre teba novinku: moji muži sa ich neboja, pobijeme ich do posledného mužíka, potom vyrabujeme ich skvostné kamenné sídla a znásilnime všetky ženy, na ktoré nám padne zrak, je tak chlapi?!" Zvolal nahlas a odpoveďou mu bolo mocné zahučanie niekoľkých desiatok hlasov pripravených urobiť všetko, čo opísal, i horšie.

"Zabudli ste už, prečo sme opustili našu domovinu? Či už si nepamätáte dôvody nášho úteku z krásnych ľadovcov Bosliothu? Prišli sme sem, lebo sme hľadali bezpečie, lebo sme sa báli o svoje životy, ktoré ohrozovali oni!" Oprel sa do nich Lorgund neľútostne s rukou vystretou, ukazujúcou ďaleko na východ a s rovnakým chladom, aký vládne v tých studených pustinách, odkiaľ prišiel. "Videli sme, ako deň potemnel a premenil sa na noc a ako odvtedy nejednému človeku z našich radov sčernali oči, aby povraždil svoju rodinu. Snažili sme sa nájsť bezpečné útočisko, no na tejto zemi ho niet, a preto musíme urobiť len jedno jediné: postaviť sa im!"

Hojarn zo seba vydal čudný zvuk, niečo medzi potlačovaným smiechom a zasyčaním plným opovrhnutia. "Ty chceš bojovať proti démonom? Už chápem, prečo si sa pridal na stranu nepriateľa, totálne si zošalel!"

Tu už zareagoval aj Burtos, ktorý sa postavil doprostred celého tohto stretnutia. "Nenechaj vlastný strach, aby ťa opantal, Krvavý Hojarn! Tak, ako sú skutoční démoni, existuje aj nádej na ich porážku. Nie je ľahká ani veľká, vyžiada si množstvo obetí i žiaľu, no ak uspejeme, démoni napokon nebudú mať na výber a budú sa musieť vrátiť do temných dier Podsvetia, odkiaľ prišli."

"Som si istý, že to zvládnete aj bez mojich mužov, mních," zavrčal jarl a už sa chcel otočiť, aby sa pobral preč, no ďalšie Burtosove slová ho zastavili.

"V tom sa práve mýliš! Bez najväčších bojovníkov, akých dnes nájdeš v Známom svete, je všetka nádej odsúdená na neúspech. Vy ste ako jediní stáli zoči-voči Temnote a unikli jej, tak kto iný by ju mohol zahnať na útek? Kuasa kaelhi witirthyon."

Hojarn, zamračenejší ako severské počasie, sa otočil späť. "Čo to znamená?" Opýtal sa.

Burtos sa sám pre seba pousmial ani čoby sa chystal prezradiť veľké tajomstvo. "Spoločne sme silnejší," odvetil. "Myslím, že pre našu situáciu je to viac než len výstižné."

"Potrebujeme ťa," podišiel Lorgund bližšie ku nemu, "bez teba, tvojich skúseností a mužov nikdy neprežijeme a nehovorím len o démonoch! Ak mi pomôžeš uskutočniť tento skallagrim a podporíš môj nárok na titul kráľa, budem môcť zjednotiť všetkých Vakatarov a uistiť sa, že tu budeme môcť zostať i bez prelievania ešte väčšieho množstva krvi. Helenzar mi to sľúbil," vysvetlil rýchlo a otočil sa na Gaithera, ktorého pohľadom vyzýval, aby potvrdil jeho slová.

Gaither však na nich sprvoti len mlčky pozeral a uvažoval, čo by mal povedať. Lorgund očividne ich dohodu zle pochopil alebo si tam domyslel dodatok, na ktorom sa nikdy nedohodli. Pekne zákerný ťah. Nikdy nechcel, aby tu Vakatari navždy zostali a znepríjemňovali životy obyvateľov Taerganu, no potreboval všetky ich sekery ako pomôcku na porážku Wollysa a načerpanie vlastných nových síl, takže ak to znamenalo, že bude s nimi bojovať proti vymysleným hrozbám a na chvíľku ich ubytuje na svojom území, tak budiš! Neskôr nechá prúd udalostí voľne bežať proti nim samotným. "Presne ako hovorí, tak aj urobím, veď už som mu daroval územie Nočného šípu, aby, ak bude chcieť, obnovil mesto a nechal ho sebe a svojim deťom. Táto vojna vyprázdnila veľké územia a zničila nejedno mesto či dedinu - tie miesta by som vám mohol dať, aby ste na nich prebývali." Znelo to ako rozumné rozhodnutie alebo ako krátkodobé riešenie nepríjemného problému.

Nezdalo sa však, že by Hojarna boli presvedčili, hoci piati jarlovia vzadu si už začali šuškať, čo bral Gaither aspoň ako čiastočný úspech, ak by toto stretnutie skrachovalo. Nikdy mu totiž nedával veľa šancí a iba dúfal, že uspejú, ale Vakatari boli veľmi hrdým (a tvrdohlavým) národom. Na ich naklonenie bolo treba vynaložiť veľa úsilia.

"I tak mám pocit, že ste ešte stále nepovedali všetko." poznamenal Hojarn podozrievavo.

Gaither nebadane prisvedčil, no vedel, že v tejto chvíli asi skončili.