60. Na východe nič nové

Rozprávať začal Lorgund, očividne veľmi opatrne a trochu vyhýbavo, čo ich problému ani trochu nepomáhalo a asi to len usvedčovalo Krvavého Hojarna v tom, že niečo nie je, ako sa hovorí, s chrámovým poriadkom. A čím viac sa človek vykrúcal pred paranoidným jedincom, tým horšie mohol dopadnúť. "Nie je to totiž tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať, totiž Helenzar nám dovolí zostať v Eigofethe a zabráni akýmkoľvek útokom..."

"Pokúsim sa!" Skočil mu rýchlo do reči. "Nemôžem totiž sľúbiť, čo urobia iní baróni."

"...a bol by aj ochotný pomôcť nám s bojom proti démonom, ale táto vojna celú vec príliš komplikuje. Dokým trvá, všetko, na čom by sme sa tu dohodli, zostáva neistým, a preto je nutné ju najprv ukončiť a potom sa uvidí s očakávaním, že sa veci zlepšia hlavne pre nás."

"Takže takto to je!" Zvolal Hojarn netrpezlivo a s očividným porozumením a hnevom sa otočil čelom ku Gaitherovi, znovu ho prepaľujúc pohľadom. "Tak ty chceš, aby moji ľudia ešte bojovali v tvojej vojne a vyhrali ju za teba, zatiaľ čo ty sa budeš schovávať vo svojom hrade a spoza vysokých hradieb sledovať, ako sa boj vyvinie?! Sotva!"

Gaither urobil preventívny krok dozadu, než začal rozprávať. "Áno, jednou z mojich podmienok je, aby ste bojovali po boku mojich mužov, no nie je to tak, ako si myslíš. Nebudete a nie ste žiadny pešiaci na väčšej šachovnici, nie, ja chcem, aby ste bojovali po boku mužov z Ortogisu a prelievali spoločnú krv. Inak si totiž nikdy nebudeme dôverovať. A len čo porazíme svojho spoločného nepriateľa - Wollysa -, môžeme začať venovať svoju pozornosť väčším hrozbám."

"Znie to pekne - na papieri!"

Celá situácia sa začala vyvíjať viac než len zle a to ich rokovania narazili iba na prvú problematiku. Ak sa cez ňu dostanú, ktovie, ako budú pokračovať? Gaither Helenzar to nevidel v pestrých farbách, avšak zásahom osudu mal pripravený jeden trefný argument, ktorý mal podľa jeho predpokladov buď všetko zachrániť, alebo len predĺžiť nevyhnutné zlyhanie. A na jeho konci videl samého seba či skôr svoju hlavu nabodnutú na kole tak, aby to bola prvá vec, ktorú Wollys zočí, keď bude vstávať z postele a pozrie sa z paláca na Baellarys. Nebol by prvým ortogiským barónom, čo prehral vzburu proti zvrchovanému monarchovi, no podľahnúť Doranthovcom? To by bola nekonečná potupa!

"Papier či nie, stále nemáš na výber. Už som to hovoril Lorgundovi a poviem to ešte raz i tebe: v Eigofethe vládne občianska vojna a bojujú v nej dve strany. Na jednej som ja, muž, ktorý sa s vami pokúša dohodnúť, na druhej strane je uzurpátor Wollys Doranth. Ten chce získať všetku moc pre seba a stať sa vládcom nezávislým od šľachty i miest, takže bude vládnuť neobmedzene - pre tento cieľ už vyhasol život jeho ženy, detí a mnohých ďalších. Nemaj teda ilúzie o tom, že vás ušetrí, ak ja tento konflikt prehrám a vy zostanete bokom. Ste votrelci v jeho krajine, nechcené závažie na krku, čo ho ťahá bližšie ku bahnu, a preto vás napokon zaženie do mora."

Existoval vysoký počet možností, čo kráľ Allaratu urobí po víťazstve vo vojne za predpokladu, že sa dnes sled udalostí skutočne vyvinie v ich neprospech. Hoci nie hneď, postupne získa dostatok síl, aby týchto barbarov poslal spať domov presne tak, ako by to spravil i sám Gaither. A ak sa bude príliš báť ich odvety, tak to jednoducho prenechá nahnevaným občanom a feudálom, vyzbrojí ich, zaplatí im všetko, čo budú potrebovať, a nechá ich, nech sa navzájom dokaličia, takže z toho chaosu vyjde ešte istejší a mocnejší.

No ak vyhrá Gaither a všetky jeho politické ambície sa aspoň z väčšej časti splnia, potom ich čaká osud dosť podobný ba možno i rovnaký. Keď sa muž podieľa na umení moci, očakáva víťazstvo, no aby ho dosiahol, musí byť uňho morálka až druhoradá, pretože stabilita sa mnohokrát dá zaistiť iba krvou alebo strachom. A ak sa potrebujete zbaviť svojich nepriateľov, potrebujete exemplárny príklad, ktorý ostatných v hrôze zaženie do tieňov sveta, odkiaľ sa po ďalšie generácie neodvážia vyjsť. Videl však aj možnosť svetlejšiu od ostatných, kedy by možno dokázal pre týchto barbarov získať špeciálne miesto v spoločnosti, uistiť sa, že ho budú ako-tak poslúchať a urobia, čo bude potrebovať. V takom prípade by im skutočne zostalo viac, než za predchádzajúcich možností.

Všetko to však záviselo na dnešnom dni a na nasledujúcich hodinách a na dohode, ktorá tu bude uzatvorená. Vojna alebo mier? Wollys a teda smrť alebo Gaither a o trochu istejšie budúcnosť? Buď-alebo, žiadna tretia možnosť.

"Podceňuješ silu mojich mužov, Lev. Videl som spôsob, akým bojujete, a pripomína mi to skôr tanec než skutočný súboj." Sám pre seba sa oslovenému zasmial do očí, prirodzene, bez akejkoľvek úcty či zdržania sa. "Určite Wollysa porazíme, toho sa vôbec neobávam."

Gaither mu naďalej oponoval: "Chápem tvoje sebavedomie. Existuje dôvod, prečo ste najhrozivejšími bojovníkmi na východ od Hemugoru, no nemal by si byť hlupák a podceňovať svojich nepriateľov. Ak mňa a moju rodinu považuješ za prefíkaných hadov, potom tvoja myseľ nedokáže pojať slizkosť najväčšieho veľhada v hviezde," varoval ho pomocou metafory, o ktorej bol presvedčený, že aj taký barbar ju naisto pochopí.

A nemýlil sa - videl na ňom, ako začal pomaly premýšľať nad jeho slovami, neberúc ich iba množstvo prázdnych rečí, čo znečisťujú jeho vzduch.

Možno by sa bol dostal aj ďalej, spracujúc Hojarna tak, aby aspoň pouvažoval o všetkom, čo sa tu dnes vypovedalo, no táto možnosť mu bola odňatá, keď kdesi spoza seba začul duté búchanie zeme, bol to špecifický zvuk, ktorý tu poznal každý.

Blížil sa jazdec - a poriadne rýchlo.

"Očakávate niekoho?" Spýtal sa Hojarn chladne.

"Nikoho, o kom by sme vedeli," odvetil Gaither, zatiaľ čo sa otáčal smerom na severovýchod, odkiaľ bolo zvuky počuť najzreteľnejšie.

Všetci sa tam mlčky pozerali, jastrili pohľadom do tmy a snažili sa ako prví zistiť, kto prichádza a čo má za lubom. Nebolo to ľahké, pretože sneh im udieral do očí a všadeprítomná bieloba (až na kopček s tými kameňmi) im bránila od seba rozoznať aj niečo viac ako hory, stromy a sem-tam nejaký väčší kameň.

"Ďalej!" Zakričal Doroq Wan Sayf a ukázal svojim dlhým čiernym prstom kdesi do diaľky približne tým smerom, kam sa upierali i predtým pohľady všetkých, no nič tam nebolo vidieť. Až neskôr sa pridali traja Vakatari a krátko nato aj zopár mužov z Ortogisu, ukazujúc na rýchlo sa blížiacu škvrnu. Nech už sedel v sedle hocikto, musel mať na práci niečo veľmi dôležité, ak bol schopný štvať koňa po tak zradných zimných cestách. Blázon! Pomyslel si Gaither.

Z boku ku nemu pristúpil prior Burtos, nevyzeral byť vzrušený z toho jazdca - i keď situácia si to priam žiadala -, skôr mal na tvári trochu smutný výraz a ten Slnečného leva dosť miatol. Preto sa ho i opýtal, čo sa deje, že sa tak tvári. "V srdci cítim, že tento jazdec neprináša so sebou nič dobré, skôr sa po jeho príchode všetko zvrtne nesprávnym smerom. Na východe nič nové síce nie je, ale život na západe sa neustále mení a najmä teraz, keď je osud nás i celého sveta tak neistý, je tých zmien viac, ako dokážem zachytiť..."

Z takýchto burtosovských hádaniek vyšiel ešte viac pomýlený, až banoval, že vôbec otváral ústa a staral sa do jeho vecí. Rozhodol sa preto radšej stočiť svoju pozornosť ku jazdcovi, ktorý už bol akoby na dosah ruky, a už ťahal koňovi uzdu, aby ho prinútil spomaliť..

"Môj pane,..." ozval sa mu za chrbtom jeden z vojakov, no umlčal ho jediným zdvihnutím ruky. Nepotreboval počúvať druhých, aby mu rozprávali, kto sa blíži, veď vlastného brata by spoznal kdekoľvek na svete, hoci by bol oblečený aj v tuláckych handrách a vzhľadom na jeho charakter a skúsenosti od toho niekedy ani nemal ďaleko. Tentokrát však bol oblečený ako-tak vhodne vzhľadom na počasie, postavenie i fakt, že cestoval - čierne nohavice a vysoké jazdecké čižmy, na vrchu zase neutrálny sivý háv s jemnou výšivkou na prsiach, cez čo mal prehodený mokrý plášť skrývajúci mohutný meč na opasku. Ani vo sne by človeku nenapadlo hľadať pod lemom kapucne mladšieho syna veľkého Tarhiona IX.

Zhlboka sa nadýchol. Vôbec tu nemal byť a ak tu skoro uštval koňa, potom sa muselo stať niečo veľmi zlé. V srdci ho bodlo niekoľko hrozných predstáv od prepadnutia Ortogisu cez vyvraždenie zbytkov jeho armády až po zradu posledných verných barónov. "Neočakávane prišiel môj posol, jarl Hojarn, musím zistiť, čo ho sem tak prinieslo, prosím, pokračujte naďalej bezo mňa," povedal nadmieru diplomaticky, vrhol jeden pohľad na skeptického Vakatara, druhý na Lorgunda, tretí chcel venovať Burtosovi, ale vtedy si prekvapene uvedomil, že ho nikde niet, potom vyrazil za bratom. "Čo ťa sem, pri všetkých bohoch, privádza, Bolthastan?" Oprel sa do neho bez pozdravu, objatia alebo podania ruky. Očividne nemal čas na takéto veci.

Bolthastan Helenzar bol skoro všetkým, čím on sám nebol a teda aj, na jeho veľké sklamanie a frustráciu, všetkým, čo z neho chcel mať jeho otec. Bol pekný, mužný a šikovný. Skoro o desať centimetrov vyšší, s ďaleko mohutnejšou postavou a väčšou silou. Predĺženej tvári obrastenej strniskom a s vysokým čelom dominoval trochu krivší nos naznačujúci, že už bol párkrát zlomený, ale človek si to sotva všimol popri belasej modrosti jeho očí a tmavých vlasoch - jedny z mála znakov, čo ich skutočne spájali. Inak boli takmer diametrálne odlišné osobnosti.

Bolthastan bol zdatnejší, vďaka čomu svojho brata vždy s ľahkosťou predčil v jazdení, lukostreľbe, šerme i love. Viac ako knihe rozumel cvenganiu meča, jeho jazykom boli náreky protivníka v súboji a nebažil po znalostiach o svojich nepriateľoch - ak s nimi mal problém, dal to otvorene najavo. Snáď iba pod vplyvom staršieho brata a tvrdošijnosti otca sa naučil klamať a pretvarovať, i keď mu takýto spôsob nikdy nevoňal (na Helenzara to je dosť atypické). A, čo bolo paradoxné vzhľadom na jeho povahu, viac ako bitku vyhľadával mier. "Vo vojne sú cesty nebezpečné a ja chcem spoznať svet!" Narodil sa skoro na konci sveta, za ktorým bolo už len nepriestupné more a barbarské krajiny, a tak cestoval druhým smerom, na západ. Gaither za tých tridsaťdva rokov svojho života opustil Eigofeth málokedy - spočítal by to na jednej ruke -, kým Bolthastan už videl všetko možné. Alýria, Bagos, Stolintis i Horyngos, prešiel Veľké trávnaté roviny a preplavil sa okolo Akar il Ombaru, aby na vlastné oči zočil upadajúcu vznešenosť mesta Waleon i preplnenosť Vznešeného mesta Hellaron, navštívil Eigosal a podľa jeho vlastných slov si namočil telo i na brehoch Západného oceánu, kde sa vraj končí svet.

Porušil ústnu tradíciu, že Helenzarovci sú deťmi Rannej zory, a preto ich na západe nič dobré nečaká, vybral sa tam a vrátil sa múdrejší, skúsenejší a iný, no predsa stále rovnaký. Jeho meno snáď rezonovalo i za Tyrkysovým morom, čo sa o Gaitherovi nedalo povedať...a každý vedel, že Bolthastana majú ľudia radšej ako chladne vypočítavého Slnečného leva.

Nebol jediný, kto si uvedomil, o koho ide - jeho muži okamžite ožili, keď ho zočili.

"Prepáč, no prichádzam priamo z Ortogisu," z vaku pri sedle vytiahol pokrčený list a podal mu ho. "Z hlavného mesta priletel havran...dobré správy to nie sú" Varovaní asi nikdy nebolo dosť.

Od Gaithera si však za to vyslúžil iba temný pohľad, lebo si spomenul na Burtosovu hádanku a ako čítal list, ktorého zlomenú pečať veľmi dobre poznal, tým viac sa priorove slová potvrdzovali a nútili ho popri všetkých myšlienkach uvažovať aj o tom, kto ten muž vlastne je. Na tom teraz ale príliš nezáležalo, horšia bola tá pohroma opísaná na niekoľkých skromných riadkoch, ktoré stačili na to, aby Gaither videl svoje plány rozpadať sa ako zle postavený dom za búrky.

"Čo chceš teraz robiť?" Ozval sa potichu Bolthastan.

"Kto všetko čítal tento list?"

"Iba Vivienna, ktorá ho ukázala mne, a ja som okamžite išiel za tebou."

Gaither list potrhal na niekoľko kúskov, tie potom pokrkval do čo najmenšej guľôčky a hodil ju tak ďaleko, ako len vládal. Či sa tým snažil vybiť si kusisko hrôzy, čo ho naplnila, alebo chcel tie zlé správy dostať iba čo najďalej od seba, to síce nevedel, ale ani sa necítil o nič lepšie. Bohovia, to skutočne ste vypočuli tú Wollysovu faloš a prijali jeho pokánie v Aesgone? Spytoval sa mĺkvych mračien, čo im rýchlo preletovali nad hlavami. Vôbec netušil, ako sa behom tak krátkeho obdobia mohlo obrátiť toľko vecí v jeho neprospech...nech už to predtým bolo akékoľvek, teraz bolo jasné, že túto vojnu prehráva a ak sa nestane zázrak, potom ho už nespasí vôbec nič.

Otočil sa na päte a ako víchor sa vybral späť ku Vakatarom rozhodnutý, že toho poloslepého hlupáka prinúti, aby sa ku nim pridal a pomohol mu obnoviť rovnováhu síl v Eigofethe aspoň do tej doby, kým nebude Gaither schopný reorganizovať vlastné sily roztrúsené po celom Sighen il Avinele...teda území, ktoré patrilo pod správu Helenzarovcom. Po dobrom to s ním totiž očividne nepôjde.

Lorgund sa akurát s Hojarnom o čomsi nahlas dohadoval, zatiaľ čo ostatní iba po sebe pokukovali a snažili sa ignorovať napätie celej situácie, hoci z ich uhla pohľadu to muselo byť nanajvýš trápne: traja ľudia sa zhovárajú a ostatní ich mlčky sledujú a pokúšajú sa nedrkotať zubami, hoci to platilo iba o jeho mužoch. Tí z Bosliothu mali takéto počasie za vítané leto. Všetkých ich obišiel a zastavil sa až pred siedmimi jarlami, ktorí, ako si trúfal odhadnúť, boli naoko samostatnými náčelníkmi, no všetci do jedného skákali presne tým spôsobom a smerom, ako rozkázal Krvavý Hojarn.

"Jeden jarl toho povedal viac než dosť, nechcete prejaviť svoj názor aj vy? Výsledky toho, na čom sa tu zhodneme alebo nezhodneme sa v konečnom dôsledku dotknú priamo i vás a vašich ľudí. Chcete plieniť a znásilňovať, dobre." Skoro ľahkovážne mykol plecom akoby sa ho to ani netýkalo. "No ako to chcete urobiť, keď z vás zostanú len kosti v snehu? Nie som žiadny majster ani učenec, ale viem, že mŕtvi toho už veľa nezmôžu."

"Čo to táraš, Lev?" Ozval sa mu za chrbtom Hojarn, no Gaither ho ignoroval. Vedel, že s ním jednoducho nepohne, no vôľa jeho mužov odlišná od tej jeho by ho mohla prinútiť zmeniť vlastný postoj, koniec koncov, bez ich zbraní by nebol viac ako starou legendou.

Barón Ortogisu pokračoval ďalej: "Wollys vás povraždí ako háveď, mne síce veríte ešte menej, ale so mnou aspoň máte šancu vybrať si svoj osud. Buď smrť, ak mi nepomôžete, alebo potenciálne svetlá budúcnosť, ak toho uzurpátora spoločne porazíme. Vyberte si, tu a teraz, ignorujte všetky predsudky, vašich mŕtvych a aj vášho pána, rozhodnite sa každý sám za seba..." A potom zmĺkol, otočiac sa ku Hojarnovi. Ten ho skoro zabíjal pohľadom.

Urobil tri kroky dopredu a o raz toľko sa pohol aj Bolthastan a ich muži. "Buď sa pridáte, alebo zomriete..."

"ÚTOK! POSTUPUJTE VPRED! NIKOHO NEŠETRITE...NECH SKAPÚ! VŠETCI!"