7. Onoruti

Od mora fúkal slabý vánok strapatiaci vlasy a prinášajúci jemnú vôňu soli a nepríjemný pach rybaciny z trhoviska na pobreží, kde sa rybári vždy snažili predať svoje úlovky za často nehorázne vysokú cenu. Preto sa málokedy pošťastilo, aby niečo predali. A oni, akoby to vedeli, dnes boli zalezení doma alebo sa schválne ešte zdržiavali na mori a nechystali sa objaviť na uliciach tohto mesta.

Napriek príjemne svietiacemu letnému slnku a nie príliš veľkému teplu, vládla v celom Skalisku ponurá nálada. Všetci boli mĺkvi, nikto sa nesnažil ticho prerušiť a každý si hľadel svojho, vyhýbal sa väčším otvoreným priestranstvám a hocikedy sa nejaký muž či žena obzreli cez plece akoby sa báli, že niekto ide za nimi.

Nešiel.

V Skalistu však bola takto depresívna atmosféra už asi tri týždne. Týchto dvadsaťjeden dní sa vo vzduchu okrem pachu rybaciny a vône soli vznášalo ešte niečo, bolo to výraznejšie a silnejšie než chuť na ryby či túžba po soli - strach. Všetci sa báli, okrem nemalého počtu výnimiek, ktoré tento strach spôsobujú.

"Hej, Lartel!" Zašepkal jeden mladík na muža v stánku obkolesenom okrúhlymi sudmi. Muž, ktorého oslovil ako Lartel, mohol byť tridsiatnik s opálenou pokožkou a tmavými vlasmi. Zdvihol pohľad od nejakého pergamenu, ktorý čítal a pozrel sa na mladíka.

"Čo?" Opýtal sa len o trošku hlasnejšie.

Mladík sa poobzeral akoby niečo hľadal, ale napokon aj tak spočinul na Lartelovi. "Počul som nejaké novinky," povedal tajomne a uškrnul sa akoby sa chcel pochváliť, že pojedol všetku múdrosť sveta.

A je to tu zas, pomyslel si podráždene. Ďalšie táraniny, čo si hovoria opilci kupujúci moje drahé víno z Malodomu! "Tak na čo si prišiel?" Vyzvedal naoko veľmi trpezlivo.

Mladík, zrejme potešený, že ho to zaujíma, sa rýchlo postavil od svojho stánku stojaceho neďaleko a drzo si prisadol na malý stolček oproti Lartelovi. "Počul som, že kráľ sa rozhodol zakročiť proti onorutom."

To obchodníka s vínom naozaj zaujalo. "Pokračuj," vyzval svojho spoločníka. Túžil počuť nové informácie, pretože ako každý, čo odmietal uveriť, že Vládca, Matka a Strážca sú jeden boh s inými podobami, aj on už mal po krk tých chmuľov, čo to tvrdia a pokojne presadia aj násilie, aby sa postavili za to, čomu veria. To je dôvod, prečo je Skalisko v tak zlom stave - je ich tu priveľa. Nechcel si ani len predstaviť, aké je to vo Vysokej záhrade, kde majú onoruti sídlo.

"Vraj kráľ poslal vyše sto mužov, aby tajne prenikli do mesta, našli a povraždili ich do posledného. Nebolo by to úžasné?" opýtal sa ho zasnene. "Predstav si to! Konečne by obchod znovu rozkvital a my by sme zarábali tučné peniažky..."

Lartel si všimol, že mladík celý žiari, keď o tom premýšľa a predstavuje si to, no on sa snažil zostať pokojný. Kráľ Wollys nedokázal ani po šestnástich rokoch usporiadať vlastnú ríšu, stále sa tu našlo mnoho barónov, čo túžili po Maellaryonovcoch, hoci oni už boli nenávratne preč, no stále sa odmietali pokloniť novému kráľovi. Moc sa teda nespoliehal, že si dokáže poradiť s tak masovým problémom.

Aby z toho napokon nebolo ešte viac problémov! Pomyslel si stiesnene - to by jeho obchody poškodilo ešte viac a to si nemohol dovoliť. "Kde si vzal takú informáciu? Určite sa ju snažili držať v tajnosti," povedal podozrievavo.

Mladíka to však asi nevykoľajilo. "Počul som...," zaváhal.

"Áno? Pokračuj."

"Ehm..no, povedal mi to Goustar," povedal potichu.

A tu už Lartel veľmi dobre vedel, koľká bije. Mávol rukou a vypustil všetky nádeje na zmenu z hlavy. "Goustar je starý opilec, tomu by som neveril ani to, že má peniaze na toľko vína, čo kupuje na druhom konci mesta," povedal, skrývajúc pobavenie.

"Vy snáď nechcete, aby konečne táto kríza pominula?" Vybliakol na plné hrdlo, že to muselo počuť celé námestie a tri ulice za ním. "Ja už mám tých rúhačov po krk a chcem, aby ich konečne niekto povraždil! Do pekla s..."

Ďalej sa jeho tichý prejav nestihol dostať, pretože mu zozadu na spánok dopadlo kladivo. Lartel začul puknutie lebky a mladík zletel k zemi ako podťatý strom.

Vyskočil na rovné nohy, keď pri svojom stánku uvidel stáť dvoch mužov. Temená hláv mali vyholené, na sebe mali prosté biele rúcha a v rukách zvierali veľké staviteľské kladivá. Lartel sťažka prehltol slinu, čo sa mu urobila v ústach. "Čo...čo chcete?" Opýtal sa vydesene. Zbadal, že na námestí sa začína objavovať viac osôb s vyholenými temenami. Nevyzeralo to dobre.

"Viedol si rúhačské reči, Lartel, spochybňoval si autoritu pravého Boha, ktorý je jediným skutočným a večným. Za to budeš potrestaný presne tak, ako prináleží podľa Svätej knihy," povedal desivo monotónne ten, čo zabil toho mladíka.

Ustúpil ešte o jeden krok, dokým nevrazil do stoličky, na ktorej ešte pred chvíľkou sedel. Obaja muži si ho prestali všímať a zamierili priamo k jeho sudom, ktoré mal za stánkom. Zapreli sa do nich a zvalili ich na zem. Niektoré nevydržali náraz a na zemi sa rozbili, na vydlaždené kocky vyprskla červená tekutina z tisícok bobúľ hrozna.

"Čo to robíte? Nie, prestaňte!" Zakričal na nich, no nevšímali si ho. Tie sudy, čo prežili pád na zem, začali rozbíjať. Jeden z jednej strany a druhý z druhej. Drahé víno zbytočne vytekalo a Lartelovi sa peniaze strácali pred očami.

Zaplavila ho čistá beznádej. Celé jeho živobytie je proste len tak fuč! Nemal sa ako uživiť, veď už teraz minul všetky svoje úspory, aby mal čo najviac vína na predávanie. Je na mizine... Sťa zúrivý býk sa rozbehol proti tým dvom. Prvému dal päsťou do brady, až spadol na zem a druhému vrazil do brucha. Začal ich mlátiť hlava-nehlava, nadával im do rúhačských svíň, vyholencov, prázdnych hláv, bastardov a hocijako inak, keď pocítil prudkú tupú bolesť v chrbtici.

Vykríkol a spadol na zem. Za ním stál ďalší z tých hnusákov. Vyškieral sa ako blázon.

Medzitým sa na námestí rozpútalo hotové peklo. Onoruti zaplavili ulice a celé námestie, behali po stánkoch a ničili, čo sa dalo, mlátili do ľudí, ktorých považovali za bezbožných, až dokým neprestali kričať, stonať a prosiť o milosť. Zabíjanie a ničenie. To im išlo vždy a všade.

Na severnej strane námestia stál aj malý chrám. Z neho sa zrazu začali valiť muži zahalený v tmavomodrých plášťoch. V rukách držali meče a štíty, na ktorých bol letiaci havran. Vojaci kráľa Wollysa. "Nechajte tiecť krv!" Zakričal ten na ich čele. "Pobite ich bez ľútosti a do jedného! Kto prejaví milosť, ten odvisne!"

Tak si predsa len mal pravdu, pomyslel si Lartel, posielajúc svoje slová mŕtvole pri jeho stánku, ktorá ho už nemohla počuť a keby aj, moc by jej to nepomohlo.

Peklo na námestí a uliciach sa zmenilo v chaos, keď sa po zuby ozbrojení vojaci v brneniach pustili do vraždenia onorutov v prostých habitoch a kladivami či kyjakmi v rukách. Hlásatelia jediného Boha nemali šancu, padali ako obilie v požiari. Jeden za druhým.

Nebol to žiadny boj či súboj, kdeže, to by bolo veľmi pekné nazvanie toho, čo sa tu dialo. Existovalo na to omnoho výstižnejšie, reálnejšie a aj pravdivejšie slovo: jatky. Hromadné, krvavé a nemilosrdné.

Onoruti padali ako prasatá idúce na porážku, no bránili sa niekoľkokrát efektívnejšie a lepšie ako tie zvieratá.

Lartel sa skrčil na zemi, zatiaľ čo sa mu jeho vlastné víno nasakovalo do šiat. Zakryl si uši rukami a snažil sa nevnímať všetok hurhaj a smrteľné výkriky v okolí. Cítil, ako sa chveje a želal si, aby to už prestalo. Modlil sa, aby bohovia už tú nenávisť ukončili, no odpoveď mu od nich neprišla.