9. Zelené plamene smrti

Ten roj komárov by sa v takýchto nehostinných podmienkach dal určite nejako vysvetliť či pochopiť. Nemali tu poriadne žiadnu krv a mňa už celé dni mali v láske, tak sa rozhodli, že si urobia nemalú hostinu. Iste, to by bolo pochopiteľné...s prižmúrenými očami. Ako sa však dalo vysvetliť, že tie potvory boli aspoň trikrát také veľké ako bývajú?! Ich enormnosť mi okamžite nahnala hrôzu, a keď sa na mňa vrhli, robil som to, čo by robil úplne každý: začal som okolo seba máchať rukami, aby som ich odohnal, mykal som sa, trieskal po nich, no oni sa nevzdávali a vždy si našli ku mne cestu.

"Dočerta!" Zvrieskol som, keď som ich pocítil ešte aj na nohách. Moje nohavice za veľa nestáli, takže som bol ľahký terč. Prudko som sa otočil, aby som nejakého tresol, že by z neho ostal len mastný fľak, no čosi sa mi dostalo pod nohy a prudko som zletel na vlhkú pôdu.

Košeľa okamžite začala vodu nasakovať.

Komáre to však zastavilo. Lietali a bzučali nado mnou akoby ma nevedeli nájsť, a tak sa vybrali ďalej. Netuším kde a, ak som mal byť úprimný, bolo mi to úplne jedno. Nech si zožerú koho chcú, hlavne že ja budem mať konečne od nich pokoj. Rýchlo som ťapol jedného, čo mi vyšiel z rukáva. Zabzučal, no potom mŕtvy spadol do trávy vedľa mňa.

Kdesi za mnou sa ozval výkrik. Spomenul som si, že tu nie som celkom sám a že tu mám spoločníčku, ktorá rada zhadzuje mužom hrebienky. Pretočil som sa na brucho a zo zeme sledoval, ako sa myká v roji dobiedzavých komárov.

Takto som vyzeral aj ja? Napadlo mi, keď som to sledoval. Vyzeralo to dosť smiešne a bol by som sa zasmial, keby sa mi nezdalo, že sa za Elyson sformovali komáre do čohosi, čo podozrivo pripomínalo siluetu postavy. Nebol som si však istý - skoro hneď sa rozplynula, zrejme sa mi to len zdalo.

"Aeni ob sorg eleod!" Zvolala a útoky roja takmer prestali, chvíľu okolo nej len naoko zmätene poletovali, ale potom zaútočili znovu - s ešte väčšou zúrivosťou. Človek by povedal, že sa za ten kúsok (zrejme mágie) chcú pomstiť.

"Skoč na zem!" Zakričal som na ňu, zatiaľ čo som sa sám skrýval medzi tŕstím. Čosi mi na tom roji naozaj nehralo... Mal som pocit, že čosi cítim...čosi živé a zatrpknuté.

Elyson sa na moment obzerala akoby ma hľadala, no potom dala na moje slová a hodila sa na zem. Komáre nad ňou zmätene lietali, ale napokon doleteli a začali sa točiť blízko mláky, ktorá bola medzi ňou a mnou. Lietali a točili sa do víru a ja som zazrel, ako sa zhlukujú do kopy a vytvárajú siluetu, ktorú som videl aj predtým. Najskôr bola nejasná, no čím viac som na ňu pozeral, tým viac chytala ženské krivky.

Nahá postava s ľahko zelenou pokožkou sa prudko otočila a pozrela sa na mňa svojimi prázdnymi očnými jamkami. Zvrieskol som, no môj výkrik bol prudko pretrhnutý, keď ma chytila za košeľu pod krkom a vytiahla do vzduchu akoby som nič nevážil. Zmohol som sa jedine na to, aby som ju schmatol za ruku - bola ľadová a slizká - a vyvalil oči, keď sa jej v očných jamkách rozsvietili dva jasnozelené plamienky.

"Nepozeraj sa jej do očí!" Zakričala Elyson.

Zažmurkal som, no zrak som i tak neodtrhol. Čosi na tých očiach bolo fascinujúce, chcel som sa na nich navždy pozerať, chcel som mať tiež také krásne zelené plamienky a nie tie hrozné modré buľvy, ktoré by som si v tej chvíli najradšej vyškriabal. Nikomu sa nepáčili, no táto zelená by sa určite páčila každému! Bol by som ochotný urobiť čokoľvek, len aby som ich mal aj ja.

Ozvalo sa akési vŕzganie a než som sa spamätal, už som letel k zemi.

Tráva ma pošteklila po obnaženom chrbte. Rýchlo som sa pozrel na toho netvora, ako v rukách nechápavo zviera moju roztrhanú košeľu. Pozerala na to ako na zázrak bohov.

"Som zlodej, dievča, nemám peniaze na kvalitné oblečenie!" Zaškeril som sa, hoci košele mi bolo ľúto. Iste, mal som ich ešte niekoľko, no ja som si vážil každú jednu, pretože až tak veľa som ich zase nemal a trebalo nimi šetriť. Svoje slová som oľutoval skoro okamžite, keď sa tá žena, alebo čo to bolo, pozrela na mňa. Košeľu pustila pomedzi prsty na zem. Čosi zavrčala a natiahla sa po mne.

Rýchlo som sa začal po zemi posúvať ďalej, preč od nej a v hlave som v jednom kuse nadával. Premýšľal som, prečo proste nemôže zmiznúť. Zjavila sa tu akoby ju vyprdla samotná zem, tak prečo sa tam nemôže aj vrátiť? Ja i Elyson máme dosť problémov aj bez toho, aby sme narážali na ktovie aké kreatúry.

Elyson do nej bokom vrazila, až sa netvor zatackal, no nespadol, otočil sa a zahnal sa po nej rukou. Dostala ranu do tváre, až ju zdvihlo zo zeme a preletela niekoľko metrov, kým tvrdo dopadla do mláky. Sťažka zastonala.

Dala mi ale dosť času na to, aby som sa postavil na rovné nohy a kým sa žena nepozerala, vytiahol som si z čižmy malý nožík, čo som ukradol tomu starému páru v Bagose spolu s kopou iných vecí. Nečakal som a bodol.

Netvor zachrčal a pozrel sa na rukoväť, čo mu trčala z hrude.

"Zhor v pekle, ty šeredná zelená..."

Nestihol som ani dokončiť nadávku, nieto si všimnúť, kedy sa jej mihla ruka a vrazila mi do brady. Zem pod nohami zmizla, zuby bolestne cvakli o seba, vzduch mi zasvišťal v ušiach a potom som tvrdo dopadol na zem. Vydral sa zo mňa ston, ale rovnako ako Elyson som sa pozrel na tvora pred sebou. "Hodilo by sa nejaké zaklínadlo!" Zakričal som na ňu.

"Potrebujem si na nejaké spomenúť, daj mi chvíľu!" Zakričala mi naspäť.

"Nemyslím si, že mám tú chvíľu!" Povedal som, keď sa tá potvora vybrala smerom ku mne - nôž si predtým vybrala a odhodila, rana sa jej zahojila a neostal po nej ani náznak.

Vyskočil som na rovné nohy a začal s narastajúcou panikou ustupovať dozadu. Choď do čerta, choď do čerta, bodaj by si sa vrátila tam, kam patríš! Hovoril som si stále dookola. Možno by som to povedal aj nahlas, keby mi hrôza neochromila jazyk.

"Už viem!" Vykríkla Elyson a vystrela ruku smerom k netvorovi. "Chor zahvash, crean fethirod!" Povedala čo najhlasnejšie.

Netvor, naťahujúci ruky smerom ku mne, zrazu explodoval na desiatky komárov, ktoré zmätene lietali všade dookola, zdalo sa, akoby netušili, čo majú robiť, no to som si len myslel, pretože o chvíľu sa znovu sformovali do už takmer starej-známej postavy. Až teraz som si však uvedomil, že tu medzi nami behá nahá, no pohľad na jej telo bol len dôvodom pre nočné mory.

Odporne zvrieskla a chytila ma pod krkom. Oči jej zažiarili zeleným ohňom. Čosi mi hovorilo, že o chvíľu budem mať zlomené väzy. A čo som robil ja? V mysli som sa stále pýtal tú istú otázku.

Zem sa zachvela, na mlákach sa vytvorili vlnky, tráva zašuchotala. Všetko stíchlo, Elyson sa nehýbala, tento močarinový netvor sa trochu zmätene poobzeral a ja som sa snažil lapiť dych. Zdalo sa, že to ustalo, keď sa zem zachvela znovu s takou silou, až žena spadla a ja som sa od nej rýchlo odplazil. Všetko sa triasla, Elyson tiež spadla na zem, ako sa asi nemohla udržať na nohách a ja som sa stále viac a viac posúval dozadu, keď som si to zrazu všimol: najskôr to bola malá trhlina pri mojich nohách, tráva okolo vädla a menila sa na popol, no pukanie dokazovalo, že prasklina sa šíry a zmizla pod telom útočníčky. Vtom sa zem otvorila, žena sa zubami-nechtami snažila udržať, vrieskala a syčala, no váha vlastného tela ju ťahala dole. Na chvíľku som zbadal nekonečnú hĺbku, temnú a desivú, točila sa z nej hlava a keby som nemal strach z výšok, možno by ma aj lákala. Kdesi úplne dole som videl zelené svetlo, ktoré blčalo, oheň veľmi podobný tomu, čo sa mi tak páčil v očiach toho tvora. Šírilo sa stadiaľ duté dunenie a niečo, čo mi pripomínalo výkriky agónie z desiatok, stoviek a tisícok hrdiel. Netvor ešte raz zvrieskol a potom spadol do trhliny, vrieskal a vrieskal, dokým ho nezhltli plamene.

Zem sa zatvorila. Nastalo mŕtve ticho.

Sedel som na zemi, rukami som sa objímal, doteraz som si neuvedomil, ako ma tie tenké košele vedia zohriať, no keď vlhký vietor začne fúkať na holú ľudskú pokožku, akoby vás chcel obrať o každý kúsok tepla, všetko je hneď jasné. To však bolo to najmenej, ja som stále premýšľal nad tým, čo som videl a počul - to bol dôvod, prečo som sa chvel. Mal som to pred očami a nedokázal som to dať preč.

Zem, kde ešte nie tak dávno bujnela sivá tráva, bola celá čierna a hlavne mŕtva. Niekto sa po nej blížil a kľakol si predo mňa. Asi tá osoba aj čosi hovorila, ale neviem čo, nepočúval som. Premýšľal som, hoci som nevedel určiť, čo som tam vlastne videl.

"CHLAPEC!" Zvolal akýsi hlas s takým dôrazom, až mnou trhlo a mlčky som zdvihol pohľad, pozerajúc sa do modrozelených očí. "Si v poriadku?"

Sťažka som sa nadýchol. "Vzhľadom k tomu, že sa ma pokúsila zabiť divná zelená žena, ktorá sa stvorila z komárov a potom sa prepadla kdesi pod zem...ťažko povedať," odvetil som vecne, snažiac sa, aby sa mi náhodou nechvel hlas - nechcel som totiž pôsobiť ako bojko, hoci vnútri som bol poriadne vydesený.

"To bola sorgeana, tvor žijúci v močarinách, väčšinou zotročuje ľudí - najmä mužov, aby pre ňu boli ľahkým zdrojom krvi, ktorou sa živí," vysvetlila. "Preto som ti kričala, aby si sa nepozeral do jej očí."

"Pretože by som jej mohol prepadnúť?" Opýtal som sa.

Slabo pritakala. "Síce som nečakala, že odoláš tak dlho, väčšina by už bola asi dávno podľahla."

Zamyslel som sa nad tým. Celé tie chvíle od toho, ako na mňa zaútočili komáre až dosiaľ mi prišli ako jeden zlý sen, ktorý sa pomaly menil na nejasnú škvrnu spomienok, no pamätal som si tu túžbu, po očiach sorg...volačoho. Túžil som mať oči ako ona až tak moc, že by som bol schopný si vyškrabať vlastné. Bohovia, nad čím som premýšľal? Ak na mne čosi stojí za zmienku, určite sú to práve oči. "Ja sa nedám - šetrím sa pre tvoju sestru," odvetil som a dokopal sa k niečomu, čo predtým nazývala úchylný úškrn, hoci ja si stále stojím za tým, že až tak úchylný byť nemôže.

Stisla pery do úzkej čiary. "Si stratený prípad," poznamenala vážne, no videl som, ako jej trhá kútikmi.

Si si istá, že ti tie moje "úchylné" úškrny vadia? Pýtal som sa sám seba, hoci tá otázka bola nasmerovaná priamo na ňu. Ktovie, možno ju raz vyslovím i nahlas, po dnešku si už nie som istý absolútne ničím.

Nasledoval som jej príklad, hoci začne pomalšie a neistejšie. "Ale aspoň vhodný pre ňu, nikdy nevieš, či by som sa jej nepáčil." Tón, ktorý som použil, naznačoval, že to už beriem ako jasný fakt.

"Naber trochu svalov a možno začnem zvažovať, či by si bol vhodným kandidátom aspoň pre niekoho, dobre?"

Pozrel som sa dole. No dobre, život zlodeja, ktorý sa málokedy najedol do sýta, sa na mne podpísal: žiadne svalstvo, iba vytŕčajúce kosti, že by som si poľahky spočítal rebrá. "To od teba nebolo pekné, aby si vedela," poznamenal som s prižmúrenými očami.

Ignorovala ma. "Objavuje sa však nový problém," oznámila vecne a poobzerala sa po okolí.

"Aký?"

"Kôň," odvetila po chvíľke. "Je fuč."

Zahrešil som. Zrejme musel ujsť, keď na mňa tie odporné chrobáky zaútočili - doteraz som si totiž naňho ani nespomenul. Mala pravdu, nikde nebol. "Výborne, ostali nám nejaké zásoby?"

Rýchlo sme zložili takmer prázdne batohy. Ja som v tom svojom mal jednu náhradnú košeľu, ktorú som si hneď obliekol, a mech s vodou. Keď som ním pohŕkal, slabá odpoveď naznačovala, že v ňom toho veľa nie je, možno tak na jeden či dva hlty. Elyson tam mala tiež nejaké oblečenie, jednu knihu, mapu a maličký kúsok chleba, ktorý by vystačil akurát tak jednému z nás na raňajky a aj potom by ostal hladný.

Pozrel som sa dopredu a kde som videl, tam sa ťahali močiare. Žiadne zvieratá alebo rastliny plodiace ovocie či zeleninu, nič, čo by sa dalo zjesť. Nevyzeralo to ani zamak dobre.