Dvanásti baróni

Z každej strany na mňa doliehal obrovský hurhaj, primocný, aby som dokázala počuť vlastné myšlienky a príliš desivý, aby som ich aspoň vedela utriediť. Zmätene mi totiž lietali hlavou a ja som poriadne nevedela, čo robiť. Nech som sa pozrela na ktorúkoľvek stranu, všade to bolo úplne rovnaké: blýskanie mečov, prilieb, sekier či štítov, drnčanie tetív a švihanie šípov letiacich vzduchom, konské erdžanie, výkriky mojich alebo nepriateľových mužov či stony a volanie o pomoc, kde-tu sa dal rozoznať aj nejaký povel či rozkaz.

Bolo to peklo na zemi. A spôsobila som ho ja so svojimi rozhodnutiami dobyť späť stratenú zem, korunu a pomstiť sa. Títo muži umierali kvôli tomu, čo som sa ja rozhodla urobiť. Lenže zomierali dobrovoľne, mnohí z nich totiž pochádzali z Orlieho mesta, ktoré mi padlo k nohám a mnohí z nich boli žoldnieri, ktorých som horko-ťažko zaplatila v niektorom z miest za Tyrkysovým morom - vo Farchaliothe totiž boli žoldnieri najčastejšou vojenskou silou. Nikto tu nebol proti svojej vôli - aspoň nie na mojej strane.

Moju krásnu bielu kobylu som musela vymeniť za veľkého čierneho bojového koňa. Bol mohutný a takmer som naňho ráno nemohla vysadnúť, no horko-ťažko sa mi to podarilo. Kobyla bola omnoho lepšia, ale tá nebola zvyknutá na zvuky boja o nič viac ako ja a mohla by sa vyplašiť. To som si nemohla dovoliť. Musela som byť odhodlaná a silná, hoci teraz som len nervózne zvierala opraty až koža vŕzgala a vydesene som sa pozerala pred seba.

Stála som s asi desiatimi mužmi na nevysokom kopci, odkiaľ bol dobrý výhľad na bojisko. Na mojej strane bojovalo moje vojsko, zdalo sa, že je v menšine, ale vďaka šikovnej stratégií niekoľkých generálov, ktorí sa vrátili z exilu po tom, čo otec uhorel zaživa, sa zdalo, že i tak spôsobujú nepriateľovi veľké straty. Parrenovo vojsko bolo značne väčšie, no neusporiadané a vládol tam veľký zmätok.

Tak to vyzerá, keď povraždíš všetkých svojich vojenských veliteľov, povedala som si v mysli. Počula som o jeho bojazlivosti a pobláznení, kedy všade videl nepriateľov. Mnoho dobrých mužov i žien padlo kvôli jeho zbesilosti, kedy sa zbytočne bál o trón. Keby to neurobil, bitku by som nepochybne prehrala ja, ale keďže jeho armáda nemala schopné velenie, bola nádej, že zvíťazím, veľmi veľká.

Hoci som sa takmer klepala od strachu, nechcela som tu len tak postávať a sledovať, ako sa bitka vyvinie. Nie, ja som chcela popohnať koňa, vytasiť meč, čo mi visel z opaska a vyraziť k svojim mužom, dodať im odvahu a biť sa po ich boku. Urobila som chybu, že som to včera večer, na poslednej porade pred bitkou, povedala generálom - všetci do jedného sa na mňa oborili, aký hlúpy a nerozumný nápad to je. Ustúpili mi len v tom, aby som sa tam vôbec ukázať mohla.

Nestačilo mi to, no rozhodla som sa neriskovať. Skoro všetkých mužov bojujúcich na mojej strane som si získala a ak by som teraz išla bojovať po ich boku, väčšina z nich by už neútočila, ale snažila sa ubrániť ma. Ak by sa tak stalo, bitku by sme prehrali a to sa NESMELO stať. Srdce mi totiž hovorilo, že je veľmi dôležité, hoci jej význam sa odhalí až postupom času.

Rukou som nervózne prešla po opratoch. Znepokojene som sa pozrela na pravé krídlo mojej armády, kde som mala jazdectvo - situácia sa nevyvíjala dobre. Vojaci začali byť zatlačovaní čoraz viac dozadu, no stred armády sa zase zúrivo prebíjal dopredu a ľavé krídlo si držalo pozície, no nepostupovalo a ani neustupovalo.

Zvuky boja prehlušilo mocné zatrúbenie. Prudko som sa otočila za tým zvukom a moji ochrancovia tiež. "Čo to bolo?" Opýtala som sa, no tak ako ja, ani oni netušili a len sa zmätení a plní obáv obzerali.

Trúbenie sa ozvalo znovu, ešte mocnejšie a bližšie a vtedy mi to došlo: je to viac malých trúbení, ktoré sa zlievajú do jedného veľkého. Perfektná stratégia, ako zmiasť mužov! Lenže kde bolo zatrúbenie, tam bola armáda a tu prebiehala bitka. Bolo viac než len jasné, že muži, ktorí prídu podporia jednu z bojujúcich strán. Ak podporia mňa, vyhrala som azda i celú vojnu, ak prehrám, budem musieť ustúpiť a pokúsiť sa udržať si to, čo som už získala.

Bohovia, nech sú na mojej strane, prosím! Žadonila som v duchu zúfalo. Bola som tak blízko k dosiahnutiu svojho cieľa, mala som ho na dosah ruky, teraz ma nemohla zastaviť nejaká tretia armáda, nie, chcem sa pomstiť, chcem pocítiť radosť zo zadosťučinenia. Nemôžem prehrať!

Ďalšie trúbenie bolo už nasledované nenápadným vzdialeným dunením vychádzajúcim spoza kopca na strane Parrenovho vojska.

Kone. Jazdci. Jazdca!

Zadržala som dych. Mohlo to znamenať, že ich tretia armáda rozbije ich alebo že ich podporia. Zúfalo som sa modlila za to prvé. Vtom som ich zbadala. Najskôr jedného jazdca, potom sa zjavil tretí, štvrtý...desiaty...stotridsiaty...čoskoro som ich nevedela spočítať. Muselo ich byť niekoľko tisíc. Srdce mi bilo ako zvon, zatienila som si rukou tvár a snažila sa rozoznať erby na vlajkách, čo tak zbesilo viali vo vetre kvôli rýchlosti, akou sa jazdci hnali vpred na bojisko. Rozoznala som znak barónov z Lukostrelca, Hrotovrchu, čo ležal neďaleko, Ohnivého brala, Skalohradu a mnohých iných, no videla som aj erb Ortogisu.

"To sú rytieri z Ortogisu!" Zvolala som. Ten rod bol vždy verný môjmu a nikdy nezradil našu dôveru. Nádej vo mne horela jasným plameňom. Bola som si takmer istá, že sme zvíťazili.

Mnoho a mnoho jazdcov tryskom cválalo po úpätí kopca, muži trúbili na rohy a kričali, kone erdžali a mykali hlavou, pretože sa im nepáčilo, ako popri nich ide aj vystretý oštep. Jazda zrýchlila a prudko prerazila zadné voje Parrenovho vojska.

Nastal čistý chaos. Nepriateľ bol zatlačovaný mojou armádou a nemohol utiecť, pretože z druhej strany ich doslovne rozbíjali jazdci, čo akurát prišli, aby sa zúčastnili boja. Ocitli sa medzi kladivom a nákovou. Konečne som ten výraz naozaj pochopila.

Muži za mnou zajasali a ja som sa radovala tiež. Vyhrali sme! Armáda podporila mňa a Parrenovi muži sú na hlavu porazení.

Zatiaľ čo moji muži ničili posledné nepriateľské voje, od jazdy sa oddelilo dvanásť jazdcov cválajúcich smerom ku mne.

"Výsosť?" Opýtal sa jeden muž a siahol po veľkom meči, čo mu visel po boku.

"Zložte zbrane," povedala som pokojne a pozrela sa na blížiacich jazdcov. "Títo ľudia sú naši priatelia a spojenci. Od nich nám nič nehrozí." S týmito slovami som popohnala vlastného koňa a vybrala sa im naproti.

Stretli sme sa uprostred. Zosadla som z koňa, opraty podala najbližšiemu vojakovi a pokojne sa postavila. Snažila som sa pôsobiť akoby ma nič nerozrušilo, no radosť som mohla skrývať len veľmi ťažko. Jazdci taktiež zosadli a ako malá skupinka zastala tesne pri mne. Uklonili sa.

"Vaša Výsosť," uklonil sa znovu ten, čo bol očividne vodcom. "Volám sa Mollen, som barón z Ortogisu a chcem, aby ste vedeli, že toto víťazstvo bolo jedine pre vás. Pre jedinú právoplatnú Lady Taerganu."

"Ďakujem vám za vrúcne slová, barón Mollen a rovnako ďakujem i vám ostatným, drahí baróni, a vašim mužom, že ste prišli, keď situácia bola neľahká. Nezachránil iste len mnoho životov - zachránili ste celú ríšu a toto je dlh, ktorý vám nikdy nesplatím ani ja a ani celý národ." Moje slová boli tak úprimné, ako som ich cítila aj v srdci zaplavenom radosťou - veľmi.

Pozreli sa na seba, čosi si pošepkali, no napokon prehovoril Mollen: "Vaša Výsosť, je tu spôsob, akým by ste nám to mohli oplatiť."

Ani som sa nestihla nad jeho tajomnými slovami zamyslieť, keď všetci dvanásti vytasili meče, nedokázala som zareagovať, no vtom si ich položili na ruky, pokľakli na jedno koleno a položili mi svoje meče k nohám. "Príjmite nás za svojich vazalov, Výsosť, dovoľte nám bojovať po vašom boku a ničiť vašich nepriateľov. To je všetko, čo od vás žiadame!" Povedal Mollen.

Ohúrene som to sledovala. Zabudla som, že predo mnou sa končí bitka, celý svet sa mi teraz zúžil na skupinku dvanástich barónov, ktorí sa rozhodli mi oddane slúžiť. Mierne som kývla rukou, aby vstali.

Vzali si meče a postavili sa. Potom na mňa s hlbokou dychtivosťou pozerali, čakajúc na moje rozhodnutie, o ktorom asi ani nepochybovali.

Zhlboka som sa nadýchla. "Čo po mne žiadate vám nemôžem splniť," povedala som na nich veľké prekvapenie, sklamanie i zdesenie. Ja som však neskončila. "Nemôžem vašu žiadosť splniť, pretože to nie je v mojich silách. Vy už ste za mňa bojovali, prejavili ste mi svoju vernosť a ja vidím, že ste moji oddaní služobníci. Ako by som vám mohla dovoliť bojovať za mňa, keď ste to už urobili?"

Vtom pochopili moje slová a na tvárach sa im objavili spokojné úsmevy..

Hrdo som sa vystrela a premáhajúc spokojný úsmev som sa pozrela na bojisko. Bolo hrozné, koľko životov muselo vyhasnúť, no nezomreli pre nič. Zomreli ta lepšiu budúcnosť celej ríše a národa, ktorý ju obýva.

Parren, ty uzurpátor, idem si po teba. Moja cesta do Baellarysu bola otvorená a ničím nestrážená. Mohlo som pochodovať priamo tam a čo najskôr, aby nestihol ujsť tak ako moja matka so mnou, keď som bola nemluvňa.