Nekapitola

Mnohé pradávne legendy sa zmieňujú o stvorení sveta a ich starobylosť im pridáva na dôveryhodnosti, ktorú spochybňuje iba hlupák. Hovorí sa v nich, že na počiatku nebolo vôbec nič, len temná, tichá a nekonečná prázdnota, kde nič nežilo a vlastne ani neexistovalo. Bolo to zosobnenie ničoho, hoci mnohí učenci sa dnes hádajú o úplnej hlúposti: či aj nič je niečo alebo nie.

Všetko začalo meniť až pôsobenie prvotnej sily, ktorou bola mágia. V podobe nepredstaviteľnej moci a svetla zaplnila prázdnotu a nechala zrodiť tri prvé bytosti. Dvoch mužov a jednu ženu - Vládcu ohňa, Strážcu podsvetia a Matku hôr.

Spočiatku boli sami zmätení, pretože nevedeli, kde sú, kto sú a čo sú, no ako plynul čas, ktorý v tom čase už existoval, pomaly sa učili. Spoznali sa a stali sa súrodencami, spoznali sily, ktoré im boli dané a naučili sa ich používať, až sa rozhodli využiť ich nie vo svoj prospech, ale v niečo väčšie. Dohodli sa, že tak ako dala mágia život im, oni ho tiež dajú.

Lenže čoskoro si uvedomili, že nevedia, ako to majú urobiť. Nech skúšali, čo chceli, nič nefungovalo, a preto sa do toho osamote pustila Matka. Ako prvé stvorila kamene a vyformovala ich tak, aby držali pri sebe, potom ich zasypala hlinou. Zdvihla ich do výšky a zatlačila do hĺbky. Požiadala Vládcu, aby jej pomohol. A on zapálil oheň a umiestnil ho na nebesiach. Dva plamene - jeden zlatý a druhý strieborný - však umiestnil blízko jej diela, ktoré ona rozpohybovala, aby sa tam striedala tma a svetlo, no nepodaril sa jej rovný pohyb, pretože nebola dokonalá, hoci z nich troch k tomu mala najbližšie, a preto to bol nerovnomerný pohyb, vďaka ktorému bývajú dni kratšie i dlhšie ako noc a naopak. Potom už obalil zem do jemného modrého plášťa svojho dychu, a tak vznikol vietor.

Nato Matka, ktorá to ako jediná mohla urobiť, a preto je z celej Trojice najviac uctievaná, stvorila život.

Z hliny začala rásť zelená tráva, obrovské stromy veľké ako obri a nejeden z nich mal chutné a veľmi šťavnaté plody. Stvorila rôznofarebné rastlinstvo ako na zemi, tak aj vo vode, aby bol život, kde sa to len dá. Matka bola šťastná, no jej bratom to nestačilo, a preto pokračovala vo svojej práci a z jedného spadnutého kmeňa stromu z listov i dreva vytvorila zvieratá. Začali obývať zem, zaplnili moria a prelietavali vzduchom.

Z tohto výtvoru bola nadšená ako Matka hôr, tak aj Vládca ohňa, no ich tretiemu bratovi sa to stále nepáčilo. Jeho duša totiž bola inšia ako jeho súrodencov, pretože kým oni žili na svetle a radovali sa zo živých stvorení, on mohol prinášať jedine opak toho, čo oni milovali. To sa odrážalo i na jeho moci.

Prosil preto svoju sestru, aby stvorila dielo, z ktorého bude mať radosť i on. Vyhovela mu, no prišla na to, že vôbec netuší, ako to má urobiť. Netušila, ako má stvoriť bytosti podobné im - ktoré dokážu hlbšie premýšľať, spievať a, čo je najhlavnejšie, majú dušu. Ich stvorila mágia a tá im duše dala, no nevedeli ich sami vytvoriť.

Matka hôr a Vládca Ohňa boli vždy tak trochu ako malé deti - nevinní a trochu nevedomí, neuvedomovali si, aký je svet naozaj, hoci ho ešte len stvorili. Oproti nim bol Strážca ako dospelí rodič. Vďaka tomu (i moci, ktorou vládol) vedel, čo majú robiť. Pochopil, že iba z dvoch duší sa môže zrodiť nová, pretože duša je koncentrovaná energia, plameň života a Matka nad plameňom nemala moc tak, ako Vládca ohňa nemal moc nad životom. Matka hôr ho však odmietla a zblížila sa s Vládcom tak, ako sa muž a žena zblížiť môžu.

Oheň sa spojil so životom a vznikla duša, vznikli ich mysle, slobodná vôľa a vznikli oni. Z tohto spojenia sa zrodili Lonelovia, teda Prví, ale používa sa aj termín Nesmrteľní. Prvorodené bytosti najviac podobné bohom. Boli to potomkovia samotných bohov.

Vo chvíli, keď svet spomedzi korún callanillyiského lesa, kde ich vraj Matka priviedla na svet, zaplavil plač prvých Lonelov, začal sa Vek úsvitu a stvorilo sa podsvetie, ktorý Strážca mal strážiť a vládnuť tam. Mal sa starať o miesto, kam prídu po smrti všetky duše. Lenže nebol spokojný, pretože málokedy sa stalo, že by niektorý Nesmrteľný skonal a on by získal jeho dušu.

To bol dôvod, prečo sa i on sám pokúsil o stvorenie, hoci mu nebola udelené moc na niečo také. Výsledkom jeho dlhej a náročnej práce boli démoni. Bytosti zrodené z temnej mágie za jediným účelom: ničiť život a získavať duše, ktoré sami nemali, pretože neboli stvorení zo života a ohňa, ale zo smrti a tieňov samotného Strážcu podsvetia. Boli výsmechom všetkého stvorenia Vládcu ohňa a Matky hôr, pretože boli dokonalým protikladom Lonelov. Démoni boli a sú veľkí, rýchli a vytrvalí, znesú viac než hocikto iný a ovládajú tie najčernejšie druhy mágie, no nikdy sa neučili ničomu viac, kvôli čomu sú primitívni a to je ich slabina.

Démoni vtrhli do sveta a začali páliť, rabovať a najmä vraždiť. Tak vzniklo násilie, v ktorom vynikali nad všetkými neskoršími druhmi, pretože bol zmyslom ich životov. Tak sa začala Prvá vojna trvajúca celé Temné roky, ktorá započala po konci Veku úsvitu trvajúceho dlhých tritisíc rokov. Bola to obrovská vojna, v ktorej Lonelovia prehrávali, pretože nepoznali zbrane, koniec koncov, doteraz poznali len mier a harmóniu a teda nemali dôvod ich mať.

Vojna trvala asi dvetisíc rokov a bola ukončená spolu s Temnými rokmi, keď sa z rovín, ktoré neskôr dostali meno Akar il ombar, vynorili zvieratá. Početné šíky zvierat, ktoré s poslednými Nesmrteľnými zaútočili na démonov a na hlavu ich porazili, že len pár sa zachránilo pred ich hnevom, ktorý bol v tej dobe už veľký.

Tak Prvú vojnu a Temné roky ukončili a keď Lonelov zachránili, začal Vek úpadku, Shaperovia alebo meniči. Ďalšie deti Matky hôr a Vládcu ohňa obdarené schopnosťou meniť svoj vzhľad na zvierací, ktorý mali vopred daný, alebo vstúpiť do mysle iných zvierat. Vždy žili v súlade s prírodou - ich matkou.

Prvá vojna sa ale nezvrátiteľne podpísala na Loneloch. Temná mágia démonov u nich spôsobila, že dušou i telom začali upadať a chradnúť. Ľahšie podliehali rôznym chorobám, stále viac a viac sa prikláňali k násiliu a rabovaniu krás, ktoré Matka hôr stvorila. A tiež stratili dar nesmrteľnosti. Už im bol na svete vymedzený len krátky čas a po jeho uplynutí ich duše odchádzali do podsvetia. Tak sa ich meno zmenilo a odvtedy sú známi ako smrteľníci alebo ľudia.

Vek úpadku trval asi štyritisíc rokov, počas ktorých smrteľníci utláčali seba i meničov, s ktorými v minulosti vychádzali. Snažili sa presadiť svoju nadradenosť nad prírodou i živými bytosťami akoby boli oni sami bohmi. Snahy ľudí sa nejedenkrát vyhrotili do krviprelievania. Z dôvodu rabovania prírody sa kedysi úrodné pláne na západe Farchaliothu zmenili na púšť, ktorá od tých čias nesie meno Akar il ombar, More piesku. Takýchto katastrof sa však objavilo viacero.

Po ďalších tisíc rokoch, teda päťtisíc rokov po skončení Prvej vojny, vyplávali z puanaliothských pralesov tretie a posledné deti Matky hôr a Vládcu ohňa. Boli to druidi, mágovia či čarodejníci, bytosti obdarené dlhovekosťou, múdrosťou a mágiou. Boli následníkmi Lonelov a mali k nim najbližšie. Preplavili sa cez Trasúce sa a Tyrkysové moria, aby vyviedli svet z temnoty a priviedli ako meničov, tak hlavne smrteľníkov späť do svetla bohov a ukázali im Matkinu lásku.

Tak sa začala Éra osvietenia. Trvala sedemtisíc rokov a počas tohto obdobia všetky bytosti zmocneli. Vďaka druidom sa vymámili z primitívnosti a začali sa vyvíjať. Vytvorili sa národy, skupiny a národnosti a všetkých spájala spoločná história, viera a počúvanie druidov, ktorých si často volili za kráľov či najbližších poradcov.

Vznikali prvé ríše a mestá. Spočiatku to boli len mestské štáty, ale ak to podnebie dovoľovalo, začali rýchlo rozširovať svoj vplyv a moc do iných miest a ďalekého okolia. Zo všetkých týchto miest sa ako najdôležitejšie ukázalo mesto Waleon, ležiace pri hlbokom jazere Araghkin. Podmienky pre vývoj boli v tej oblasti veľmi priaznivé, vďaka čomu sa ríša rýchlo rozširovala na každú svetovú stranu.

A tak sa začala moc a sláva budúcej Waleonskej ríše - najväčšieho impéria aké kedy bolo a bude. Vládli mu totiž druidi, takže jeden panovník bol schopný vládnuť i tristo rokov a každý jeden z nich čímsi ríšu posilnil. Jeden rozšíril jej územie na jeden smer, druhý na iný, iný urobil reformy a iný popravil nepriateľských odporcov,... Moci ríše sa nikto nedokázal vyrovnať, a tak už čoskoro posunula svoje hranice cez Akar il ombar a hltala mestá za Veľkými trávnatými rovinami, až dosiahli Koruleanské more a neskôr dokonca i to Tyrkysové. Ani oni si však nevedeli poradiť s vrtkavým a nebezpečným počasím, ktoré vždy vládlo v Trasúcom sa mori. Niektorí hovoria, že je to odkaz na hnev a závisť Strážcu podsvetia a vďaka nespočetnému množstvu námorníkov, čo na ňom zhynulo, získava stále nové a nové duše. Vplyv Waleonského impéria však presiahol i toto nebezpečenstvo, pretože Vakatari, nájazdníci z Bosliothu, dokázali ovládnuť svoje lode i na obrovských vlnách toho mora a stotožnili sa s kultúrou impéria, hoci vždy boli dosť samostatní.

Waleonské impérium rástlo do moci, krásy, veľkosti a vznešenosti vyše šesťtisíc rokov. Počas tejto doby už ovládali v podstate celý Známy svet a waleončina sa stala všeobecným jazykom sveta. Éra osvietenia sa však čoskoro skončila a nastali Súmračné časy. Dostavili sa počas vlády posledného waleonského cisára, Tysaelora Weddyona ("Posledný"). Jeho otec, cisár Gaemot, zaviedol v ríši otroctvo a milióny druidov, ľudí a meničov boli predaní ako nejaký majetok. Spôsobilo to mnoho vzbúr po celej ríši a všeobecnú nespokojnosť ako otrokov, tak aj širšieho obyvateľstva, ktoré sa bálo o slobodu svojich rodín. Každú rebéliu však cisár krvavo potlačil. Jeho syn bol však slabým vládcom a počas jeho vlády sa ríša začala drobiť na menšie celky, na hranice sa začali tlačiť nepriatelia štátu, až vypukla rebélia vedená jeho blízkym priateľom, ktorému dal za ženu svoju sestru, Aycletonom il Waegterom, po ktorom vojna dostala meno, a cisár bol spolu so svojou rodinou chytený a popravený. Zachránil sa jedine jeho brat Aeonymar, ktorý utiekol na východ až za jazdecké pláne a usadil sa v malom meste na severovýchod od Narcosu. Aby zakryl svoj pôvod, pomenoval sa po rieke, ktorá krajom pretekala - Maellaryon. Od chvíle, kedy prišiel na toto územie, odčítajú jeho potomkovia svoju vládu.

Pádom Waleonského impéria zanikla najväčšia a najmocnejšia ríša všetkých čias a druidi stratili vo svete svoj nepopierateľný vplyv rovnako ako meniči. Do popredia sa dostali ľudia. Súmračné časy sa niesli v obraze samostatného vývoja a rastu kráľovstiev vo Farchaliothe i Eigofethe. Vznikol Koruleanský spolok nadväzujúci na obchod a otroctvo Waleonského impéria, čo ich doviedlo k veľkému bohatstvu. Medzi jazdeckými pláňami, Koruleanským a Tyrkysovým morom povstal Lýrijský kraj, na ktorého čele boli lordi z dynastie Maellaryonovcov. Nestarali sa do cudzích, ale len do svojho. V Eigofethe vzniklo z trosiek impéria päť ríš:

Allaratská ríša so sídlom v Orlom meste zaberala juh a na severe ju ohraničovali Kopce bohov a Hraničné hory.

Východné kráľovstvo so sídlom v Ortogise ohraničovali Severné pahorky na severe a Severný záliv, rieky Waeth a Zurčiaca voda na západe a Čierne jazero s Dubovým vrchom na juhu.

Mastfethské grófstvo ("Západná krajina") na západe so sídlom v Obesencovom strome ohraničovali Severné pahorky na severe, Waeth, Zurčiaca voda a Čierne jazero na východe a Hrotovrch s Lukostrelcom na juhu.

Naralioth ("Zelená zem") so sídlom v Meste stroskotancov ohraničujúce na severe Dubový vrch a Modrý oštep, na západe Zelený oštep a Hraničné hory a na juhu Kopce bohov.

Tichoríša so sídlom v Zlatnici ohraničená na severe Čiernym jazerom a Hrotovrchom s Lukostrelcom, Modrý oštep a Listohrad ležiace na východe a Hraničné hory na juhu.

Okrem toho sa tu ešte nachádzali Slané ostrovy, ktoré sú doteraz pod správou Vakatarov a riedko obývané Skalnaté ostrovy pod správou grófov z Mastfethu. Oblasti za Severnými pahorkami boli v tej dobe neutrálne a takmer neobývané.

Tieto ríše medzi sebou ďalších osem storočí uzatvárali vrtkavé spojenectvá, ktoré rýchlo stroskotali a bojovali medzi sebou o každý kameň na zemi. Navzájom sa oslabovali a všetko sa zhoršilo pri udalostiach, ktoré ukončili tisícročné obdobie Súmračných časov a započali Skazonosný vek.

Boli to časy, kedy sa počasie začalo rapídne zhoršovať. Akar il ombar sa rozširoval do Veľkých trávnatých rovín, čo sa navždy podpísalo na ich južných oblastiach a tie miesta dostali názov Pustozem. V celom Farchaliothe nastali veľké suchá, čo spôsobilo hladomor a vojny o posledné kvapky vody a omrvinky jedla. To uviedlo do pohybu i kočovníkov z Jazdeckých pláni, ktorý začali rabovať a znásilňovať v každom meste a dedine, ktoré sa im neubránilo. Na Boslioth a Eigofeth však zo severu udrela tuhá zima. Úroda zmrzla skôr, ako stihla byť skosená a to spôsobilo ďalšie hladomory a vojny. Ľady z Bosliothu už nikdy neustúpili a Vakatari od doby Skazonosného veku žijú spôsobom pirátskym, no hovorí sa, že sú rovnako tvrdí, ako zima, v ktorej žijú, a preto patria k dobre vycvičeným, hoci trochu rebelantským bojovníkom, ktorí sa neradi podriaďujú.

Najhoršie však bolo, že z Východného oceána sa do Puanaliothu doplavili lode. Obrovské koráby s čiernymi plachtami a démonmi na palube. Preplavili sa cez Naraské i Trasajúce sa a Tyrkysové more a začali obsadzovať územia. Ubránili sa im jedine Koruleanský spolok, Lýrijský kraj a Allaratská ríša, ktorý boli prisilný, aby ich temné bytosti zdolali. Ostatné ríše však to šťastie nemali a veľmi rýchlo padli do rúk temnoty.

Ich tyranskú nadvládu museli trpieť tisíc rokov, dokým sa veci nezačali meniť. Posledné tri slobodné ríše sa spojili a pomáhali vzbúrencom v zbavení sa nadvlády. Tiež sa uskutočňovali obrovské ozbrojené výpravy, ktoré ničili hlavné centrá démonskej moci. Fungovalo to a ríša temnoty sa postupne zmenšovala až úplne zanikla, hoci temná mágia zmenila Puanalioth na nepoznanie a stali sa z neho oblasti husto zarastené pralesmi a obývané neznámymi zvieratami schopnými vás behom chvíľky zabiť. Vtedy ho opustili i jeho posledných obyvatelia.

Po Skazonosnom veku nastala Éra monarchov, ktorá trvá dodnes, avšak nezačala skôr, ako lord Saegon nezhromaždil všetky svoje armády a nepreplavil sa cez Tyrkysové more na, ako hovoria legendy, tisíc lodiach, aby dobyl Eigofeth. Vylodil sa v Zátoke kráľov a dobyl maličké mestečko, ktoré si zvolil za sídlo a premenoval ho na Baellarys. Odtiaľ šesť rokov viedol svoje výbojové vojny, nazývané Vojny zjednotenia, a pod vládu dynastie Maellaryonovcov zjednotil zeme od Shigirského lesa až po Hraničné hory, pretože zo všetkých kráľovstiev mu odolali jedine Doranthovci z Allaratskej ríše, ich bývalí spojenci, ktorí ako jediní mali silu odolať jeho armádam. A tak sa Eigofeth zjednotil pod vládu kráľov Allaratu Doranthovcov z Orlieho mesta a lordov Taerganu a Lýrijského kraja Maellaryonovcov z Baellarysu a Alýrie.

Maellaryonovci uvádzajú svoju vládu od Prvej dohody, ktorá sa uskutočnila deň po poslednej bitke Vojny zjednotenia. Bola to dohoda, kde sa dve dynastie dvoch krajín dohodli na spoločných hraniciach, a od tejto doby sa v Eigofethe počíta aj nový letopočet.

Za dvanásť storočí vládlo ríši šesť lordov a dve lady.

Saegon I.Zjednotiteľ (1 - 127)

Prvý lord Taerganskej ríše, ktorý zjednotil štyri z piatich kráľovstiev Eigofethu a vytvoril základné práva a zákony lordov a občanov.

Haegon I. (127 - 235)

Syn Saegona. Nebol dobrým lordom, pretože matka ho rozmaznávala. Viedol roztopašný život sukničkára a násilného alkoholika. K svojim blízkym a poddaným nebol veľmi dobrý. Viedol bojovú výpravu do Allaratskej ríše, no neuspel a sám v boji padol. Nezanechal žiadneho potomka.

Baesileos I. Reformátor (235 - 439)

Druhý Saegonov syn, ktorý sa narodil až v jeho starobe. Zdedil oslabenú krajinu, na ktorú si brúsili zuby králi Allaratu a ak si chcel trón udržať, musel konať. Urobil mnohé reformy: všetkých šľachticov urobil rovných, prerozdelil ich majetky tak, aby žiaden nemal priveľkú moc a dal im titul barón, aby nemali hodnosť rovnú svojmu panovníkovy, ako to bolo doteraz a urobil mnoho iných reforiem, ktorými si získal ľud a keď je ten spokojný so svojim panovníkom, iného nechce.

Saegon II. Mocný (439 - 592)

Baesileosov syn. Podľa vzoru svojho otca vládol ríši, hoci najviac pozornosti venoval hlavne Lýrijskému kraju a meste Aesgon, ktoré sa stalo útočiskom eigofethských druidov. Videl, že hrozba z juhu je vážna, preto vydal svoju mladšiu sestru Aemmu za kráľa Gramona Dorantha, čím si poistil prímerie a Druhú dohodu, ktorá vymedzila hranice.

Kartaer I. Krátky (592 - 600)

Saegonov II. syn. Vládol najkratšie zo všetkých lordov, pretože už veľmi krátko po jeho nástupe na trón bol otrávený a nárok na korunu zdvihol kráľ Ostel Nehodný, ktorý mal silný nárok, ale mnoho barónov ho odmietlo, a tak sa začala dvadsaťročná občianska vojna, kedy ríši nevládol nikto, a preto sa nazýva jednoducho Anarchia. Oslabenie rodu a krajiny využili aj odstredivé sily v Lýrijskom kraji a vyhlásili nezávislosť od ríše.

Ostel Nehodný (620 - 621)

Nepočíta sa medzi lordov, pretože nepochádzal z rodu Maellaryonovcov. Vďaka južanským barónom, na ktorých mal vplyv, sa mu podarilo dobyť hlavné mesto a korunovať sa za lorda Taerganskej ríše. Vládol necelý rok, keď bol zvrhnutý a musel ujsť domov. Jeho vyhnanie z Baellarysu znamená aj podstatný obrat vo vojne.

Myrtaena I. Stará (621 - 843)

Dcéra Saegona II. Po smrti svojho brata musela ujsť do Ortogisu, kde si vzala miestneho baróna Warlena Rojsea za manžela, a s jeho podporou vyhnala Allaratčanov z ríše a korunovala sa za prvú lady Taerganskej ríše. Zo všetkých lordov vládla svojej ríši najdlhšie a činila sa. Popravovala nepriateľov a zradcov bez milosti a nahradzovala ich tými, ktorí boli jej rodu verní. Zároveň však obmedzila moc feudálov a cirkvi tým, že si vytvorila skupinu štátnikov, ktorí sa zodpovedali priamo jej, čím nad svojim územím udržovala neprestajnú kontrolu. Tak Doranthovci stratili nádej na ovládnutie svojho severného suseda rovnako, ako oni stratili nádej na získanie Lýrijského kraja späť pod svoju moc. Ku sklonku jej vlády sa udiala Tretia dohoda, kedy sa znovu určili hranice ríš a tá Allaratská prišla o značné severné územia. Napriek tomu však bola Myrtaena najdôležitejším panovníkom Taerganu od čias vlády jej deda Baesileosa Reformátora.

Aelorys I. Ohnivý (843 - 930)

Syn Myrtaeny I. Narozdiel od svojej matky, ktorá sa snažila udržať si ríšu, ktorú zdedila, a priviesť dlhý mier, on sa chcel pomstiť za strýka, ktorého nikdy nepoznal, pretože jeho vražda bola ponížením Maellaryonovcov. Preto zhromaždil armádu i loďstvo - dokopy vraj vyše 50 000 mužov - a vyrazil na Orlie mesto. Kráľ Parren však o tom vedel a zhromaždil vlastné sily, no tie sa nemohli rovnať protivníkovým, a preto si zavolal pomoc - Vakatarov. Jarl Foggu sa so sto loďami preplavil cez Triasajúce sa more a udrel na Aelorysove loďstvo, ktoré muselo ustúpiť, pretože z námorníkov sa nikto nemohol rovnať tým z Bosliothu. Pod hradbami Veže peria sa odohrala obrovská bitka trvajúca štyri dni, až bol napokon Aelorys porazený a musel ustúpiť do Ľaliovej lúky, kde sa začalo dvojročné obliehanie. Aelorys sa odmietal vzdať, hoci nemal šancu na víťazstvo, a tak ho jedného dňa zradili vlastní generáli a predali ho nepriateľov výmenou za bezpečný priechod ako ich, tak aj vojakov, čo im ostali. Kráľ Parren následne Aelorysa zaživa upálil ako výsmech pohrebným zvykom druidov, ktorí svojich mŕtvych spaľovali.

Parren Dobyvateľ (930 - 976)

Prezývku dostal podľa toho, že po vražde Aelorysa a s podporou mnohých barónov, ktorí svojho lorda neobľubovali, vyrazil s armádou na sever a dobyl skoro celý Eigofeth. Maellaryonovci, ktorí zostali, boli nútení ujsť za Tyrkysové more do Ulýrie, aby si zachránili vlastné životy. Parren však nebol dobrý kráľ a snažil sa presadiť zákony svojho národa a ríše i v Taergane a to často dosť despotickými spôsobmi. Nikto si pri ňom nebol istý životom. Bol paranoidný a nechával popravovať i svojich najvernejších podporovateľov (dokonca nechal otráviť i svojho prvorodeného syna a jeho tehotnú ženu). Bolo to obdobie hrôzy a strachu.

Naenyra I. Veľká (976 - 1154)

Krátko po tom, čo bol Aelorys Ohnivý uväznený, porodila jeho manželka Bargi jediného potomka a zároveň dcéru, ktorá dostala meno Naenyra. Krátko nato Parren dobyl ríšu a oni boli nútené ujsť do Ulýrie, aby si zachránili svoje životy. Tam si našli niekoľko priaznivcov, ktorý ich ukryli a chránili vlastnými životmi pred zlobou uzurpátora. Naenyra to nemala ľahké, pretože detstvo prežila v tieni strachu o životy svojich milovaných, no vyrástla z nej žena podobná svojej starej mame Myrtaene. Bola tvrdá a nekompromisná, odhodlaná získať späť to, čo jej patrí a potrestať tých, čo jej to vzali. Preto, hoci mala ešte len dvadsaťjeden, začala hľadať spojencov. Patrila jej Ulýria a postupne sa za ňu postavil skoro celý Lýrijský kraj a dva mestá kúsok na sever, ale nestačilo to, a preto cestovala na západ a získala i mesto Narcos a niektoré mestá z Koruleanského spolku. S touto armádou vyrazila proti nepriateľovi. Ako prvé obsadila Orlie mesto a potom každé mesto či hrad, kde mala nepriateľov, až napokon padol i Baellarys. Parrena potrestala utopením vo vriacej vode a z jeho mladého synovca urobila svoju bábku. Tak zjednotila silou obe ríše a nastal mier. Obdobie jej vlády je známe ako naenyrská éra, pretože za jej vlády sa z Eigofethu stalo mocné miesto, ktorému sa máločo mohlo rovnať. Priviedla krajinu do zlatej éry moci a poznania. Pre zaistenie mieru si vzala trikrát prasynovca Parrena Dobyvateľa, ktorý vládol z Orlieho mesta, čím spojila dve dynastie predtým oddelené krvou a svármi. Z tohto manželstva vzišiel jeden syn, dve dcéry a napokon ďalší syn. Lenže jej vláda bola nečakane ukončená, keď vypukol požiar v paláci a ona, spolu s jej dvomi dcérami a jednoročným synom, uhorela zaživa.

Wollys I. (1154 - doteraz)

Prapraprasynovec Parrena Dobyvateľa a prapravnuk Volaja, jeho synovca, ktorého ovládala lady Naenyra, ktorej bol manželom. Po záhadnom požiari, ktorým vymrela dynastia Maellaryonovcov, vymreli všetci ich príbuzní až na Doranthovcov, pretože lord Saegon II. vydal svoju sestru za kráľa Gramona. Bol to dávny zväzok, ale vďaka nemu mali teraz slabý (a ako jediní) nárok na prázdny trón. A ten veru zaplnili. Jeho syn bol v tej dobe ešte len šesťročný, a preto sa vyhlásil za jeho regenta. V politike však jednal opatrne a obe krajiny spojil do personálnej únie, hoci každej ponechal takmer čistú samostatnosť. Napriek tomu si však taerganských barónov na svoju stranu sotva získal a rovnako tak ani ľud, ktorí poznal jedine Maellaryonovcov a veru všetkým bolo zvláštne, že práve lady s jej deťmi zahynula, ale jej manžel s najstarším synom, na ktorého mohol mať vplyv, nie, lenže nikto sa to neodvážil povedať nahlas. Tak založil v ríši novú dynastiu. Lenže jeho vláda bola a je plná problémov. Začalo to už pri jeho predchodkyne a uňho to začalo vrcholiť, keď sa Vysoká záhrada stala centrom sekty, ktorá hlásala nový pohľad na vieru v Trojicu bohov. Prišli s Svätou knihou Trojice, kde sa písalo o tom, ako majú ľudia žiť. Najpobúrenejšie však boli nové praktiky vyjadrovania viery a najmä hlásanie, že neexistujú traja samostatní bohovia, ale jeden s tromi podobami - Strážcom podsvetia, Matkou hôr a Vládcom ohňa. Toto presvedčenie sa začalo šíriť po krajine a prešlo i za Tyrkysové more. Tak nastal čas, kedy sa tieto dve skupiny - taruti, pravdiví, ktorí vyznávajú starý spôsob viery, a onoruti, presvedčení, ktorí vyznávajú nové spôsoby a Svätú knihu Trojice považujú za svoje sväté písmo - začali medzi sebou bezohľadne vraždi, topiť, mučiť a upaľovať v mene bohov, ktorých považujú za úplne rozdielnych.

? - 0    Časy bohov a stvorení

0 - 3000    Vek úsvitu

3001 - 5000    Temné roky

5001 - 10 000    Vek úpadku

10 001 - 17 000    Éra osvietenia

17 001 - 18 000    Súmračné časy

18 001 - 19 000    Skazonosný vek

19 001 - doteraz    Éra monarchov