Orlie mesto

Desiatky lodí sa voľne pohojdávali na vlnách Doranthovského zálivu, ako sa o nich opieral vietor fúkajúci od mora. Neboli tu všetky. Niektoré sa s vojakmi na palube plavili ďalej, aby v mojom mene pokračovali vo vojne, ktorá sa začala...ktorú som ja práve začala. Ukázalo sa totiž, že vo svojej domovine, z ktorej som ako nemluvňa bola vyhnaná, mám veľa nepriateľov. Viac ako som predpokladala, čo ma prekvapilo, pretože som si nemyslela, že niekto môže byť spokojný s tyranskou vládou toho uzurpátora.

Pohranica, Vysoká záhrada, Perlový prístav, Ľaliová lúka či Skalisko. Všetky mestá, ktoré vzdorujú, mi padnú k nohám a budú ma prosiť o milosť. Avšak ja som vedela, že tú milosť neprejavým. Zradili ma a na zradu v tejto ríši existovala len jediná odpoveď, ktorú tu ja bez milosti budem uplatňovať. Tak to robila i moja stará mama, lady Myrtaena, a ja chcem byť rovnako vážená ako ona...možno len viac milovaná, no vedela som, že ako prvé musím zjednotiť a zaistiť ríšu, aby sa nezopakovalo to, čo som zažila na vlastnej koži.

Orlie mesto som dobyla pred dvoma dňami. Odohrala sa veľká námorná bitka a krátke obliehanie, po ktorom mi mestská stráž otvorila brány. Nekonalo sa žiadne rabovanie či iné výtržnosti tak typické pre bitky - výslovne som to zakázala, no svojim mužom som vydala rozkaz, aby našli každého podporovateľa kráľa Parrena a zavreli ho do žalárov.

Celú noc a celý ďalší deň sa hľadali zradcovia a podporovatelia uzurpátora nielen v meste ale aj v blízkom okolí, čoskoro bol plný žalár, a preto som sa rozhodla, že započnem svoje plány hneď. Nasledovná noc sa niesla v duchu popráv, nechávala som zradcom sťať hlavy a keď sa obyvatelia ráno prebudili, čakal ich nepekný pohľad na hradby, kde na mnohých koloch boli napichnuté hlavy. Celé desiatky v rade a budú tam ešte dlho, samozrejme, na slnku by čoskoro začali páchnuť a rozkladať sa, no kúzlo zachovania bolo niečo, čo som ovládala.

Stála som mlčky na nenápadnom drevenom pódiu, ktoré postavili na Kráľovom námestí. Predo mnou už bol veľký dav ľudí čakajúcich na to, aby zistili, prečo som tu všetkých zvolala, no ja som stále mlčala, pretože som čakala, kým privedú jeho. Túžila som, aby to bol Parren, no bohovia mi až tak priať nemohli, a preto som sa musela uspokojiť s jeho synovcom a jediným dedičom po tom, čo nechal zavraždiť vlastného syna i jeho tehotnú manželku.

Dav zašumel a začal medzi sebou vytvárať úzku cestičku, ktorá sa sporadicky otvárala a uzatvárala za dvoma strážcami, ktorí pred sebou poháňali mladíka v približne mojom veku. Skopli ho na kolená pri pódiu, no ja som k nemu podišla a vystrela ruku. Vydesene sa na mňa pozrel, ale napokon ruku prijal a postavil sa na nohy, no ja som ho na počudovanie všetkých vytiahla až na pódium ku sebe, kde ho každý videl.

"Toto je Volaj z rodu Doranthovcov. Možno v ňom vidíte svojho princa a jediného dediča veľkej ríše ovládanej Parrenom, no ja v ňom vidím vydeseného chlapca, ktorý sa bojí o vlastný život. Pred dvadsiatimi rokmi ma Doranthovci zradili, ponížili môj rod a prinútili ma žiť vo vyhnanstve, kde som poznala len biedu a neustály strach o vlastný život. Musíte vedieť, čo sa deje v Eigofethe. Započala som vojnu, aby som získala späť to, čo je moje, aby som sa pomstila mužovi, čo zabil môjho otca, keď som mala šesť dní. Chcem potupiť jeho rod tak, ako potupil on ten môj. A to sa mi podarilo, čo je dôvod, prečo vás, Volaj Doranth, nepopravím. Vytrpel ste si svoje a nenechám vás trpieť preto, lebo zdieľate krv s tým uzurpátorom."

Niekoľkí ľudia z davu začali súhlasne prikyvovať a šepkať si medzi sebou. To bolo dobré znamenie. Musela som si ich získať, pretože tu som bola cudzia. Toto bola Allaratská ríša, kde odjakživa vládli Doranthovci, bola som votrelec, ktorý sa musel prispôsobiť novým podmienkam.

"Lenže táto milosť neplatí pre Parrena, ktorý sa tak naduto prezýva Dobyvateľ a ani pre jeho prívržencov. Všetci vieme, aký je. Tyran! Uzurpátor!" Dávala som dôraz na každé jedno slovo. "Falošný kráľ a určite nie je lord! Jednou rukou dáva a druhou berie, sľubuje, no popri tom sa chystá dotyčného popraviť - neváha to urobiť s vlastnou krvou. Povedzte mi, mýlim sa snáď?!" Priam som kričala, aby som dala na svoje dôraz slová a zároveň, aby ma každý počul.

"NIE!" Zvolal dav jednohlasne, no neisto akoby sa báli, že ak to povedia príliš nahlas, tak sa ich kráľ niekde objaví a dá ich všetkých popraviť. Musela som z ich sŕdc vymazať tieň strachu z muža, ktorého vláda sa chýlila ku koncu.

"Parren Uzurpátor zničil ako vašu, tak aj moju krajinu. Obe sú slabé a na pokraji kolapsu. Ak čoskoro niečo neurobíme, vypukne anarchia a najkrvavejšia vojna, odkedy môj predok Saegon prišiel spoza mora. Ja však verím, že je možné tomu zabrániť, verím, že ak na tróny oboch krajín dosadíme vhodných vládcov, môžeme Eigofeth prebudovať. Nevidím do budúcnosti, no pred očami i tak mám víziu, kde vidím dve ríše zjednotené mierom. Vidím krajiny, ktoré sú nezávislé, pokojné a prosperujúce. Vidím ríše, ktoré sa neklaňajú tyranom a nenechajú sa nikým zastrašovať či kúpiť!"

Väčšina davu davu už dvíhala ruky a z plných hrdiel kričala, aby podporili môj prejav. Ja som však stále neskončila. Chcela som urobiť šikovný politický ťah, aby som si mier naozaj získala a ich takisto. Bol to naozaj geniálny ťah.

"Pokiaľ súhlasíte, tak sa postavíte na moju stranu so zbraňou v ruke proti uzurpátorovi a príjmete za svojho kráľa Volaja Dorantha!"

Rozhostilo sa zmätené ticho, kedy na mňa hlavne posledný príbuzný toho tyrana, čo mi zničil život, vyvaľoval oči a ja som mala čo robiť, aby som sa neusmiala. Toto nečakal nikto. Neočakávali, že sa vzdám vlády nad tým, čo sa snažili dobyť mnohí moji predkovia. Nemysleli si, že sa tak ľahko vzdám takej výhody... Lenže ja som sa jej nevzdala.

"Vyšleme tomu vrahovi do Baellarysu jasnú správu: toto je vaša zem a hoci vás bude vydierať a podplácať, nikdy neutíši plameň allaratského ducha, ktorý blčí vo vašom vnútri! Postavte sa za mňa, bojujte po mojom boku, vybojujte si slobodu a mier, aby sme mohli žiť po boku ako priatelia a zabudli na všetko zlé, čo medzi nami bolo... Urobíte to pre mňa?"

Nielen všetci z davu, aj moji vlastní vojaci dvíhali ruky či zbrane k nebu a nadšene kričali. Volaj Doranth ma chytil za ruku a hlboko sa uklonil. Ľudia vykrikovali dokonca aj v iných jazykoch a všetky hlasy sa miešali do jedného nezrozumiteľného, no pochopila som význam toho, čo kričia: "Nech žije lady Naenyra!"