Plavba na východ

Oči som držala pevne zatvorené. Vnímala som všetko, čo sa odohrávalo okolo mňa. Spoza chrbta som počula výkriky i nadávky námorníkov alebo vojakov, vlažný vánok mi to tváre vial večerný chlad zo severu Tyrkysového mora i vôňu soli, čo ma šteklila v nose. Šum nekonečnej modrej vody okolo mňa bol jasný, vŕzganie dreva takisto a búchanie mohutnej plachty nado mnou ma spolu s kolísaním lode upokojovalo.

Najmocnejším pocitom bolo však to chvenie. Šírilo sa mi po nízkom tele, až som mala čo robiť, aby som pevne stála na nohách. Nedokázala som ho vôbec ovládať, pretože jeho zdroj bol prisilný. Bola to radosť, nedočkavosť i nemalý strach, nervozita z toho, čo malo prísť. Bolo to utajené zrakom všetkých - i mňa. Už som chápala, prečo sa každý bojí budúcnosti. Teraz som sa jej bála i ja.

Nesmieš sa báť, druid, ktorému v žilách koluje krv Maellaryonovcov, sa nebojí. Toto mi hovorila matka a toto som vždy povedala sama aj sebe, pretože to fungovalo a potom som sa tak už nebála. Pripomínalo mi to, kto som, čo som a čím mi je súdené byť.

Nie, nebol to osud, neverila som naňho. Moje presvedčenie tkvelo v názore, že všetko, čo robíme, je naša slobodná vôľa a že budúcnosť je v našich rukách. Po ktorej ceste sa dáme je naše rozhodnutie a od neho sa bude všetko odvíjať vďaka našim rozhodnutiam. Ja som urobila mnohé. Musela som sa rozhodnúť, koho požiadam o pomoc, koho odvrhnem, koho podporím a koho pripravím o život v mene spravodlivosti pre mňa i môj kedysi vznešený rod.

Vezmem si späť to, čo je moje! Zmietali mnou pochybnosti, pravda, no týmto som si bola istá, ako že sa volám Naenyra z rodu Maellaryonovcov, dcéra Aelorysa, prvého toho mena, zvaného Ohnivý. Moje rodové právo mi vzali, keď som bola ešte nemluvňa, no po dlhých rokoch nastal čas, aby sa aj do Taerganu vrátila spravodlivosť a v plnej kráse!

Urobila som, čo som mohla. Získala som na svoju stranu mocné rody, ženy i mužov, šľachticov a obchodníkov, vojakov i námorníkov. Tých mocnejších odo mňa, ktorí čakali, že svoj dlh splatím, som si získala vidinou bohatstva, no tých, ktorí mi slúžili, som si získala svojim srdcom. Milovali ma a ja som im lásku oplácala.

Otvorila som oči. Moja loď sa plavila prvá. Otočila som sa a pozrela sa za svoj koráb. Bol to jeden z najkrajších pohľadov, aké sa mi kedy v mojom živote mohli naskytnúť: niekoľko stoviek veľkých lodí s červenými plachtami, na ktorých bol vyobrazený zlatý drak, sa plavilo za mnou. Všetky do jednej niesli skrz Tyrkysové more po zuby ozbrojených mužov. Vyše tridsaťtisíc bojovníkov. Nebolo to dosť, aby som dobyla celú ríšu, no spoliehala som sa ja neobľubu Parrena, ktorý sa tak opovážlivo prezýval Dobyvateľ. Ja som však preňho mala lepšie meno: uzurpátor.

Zvedov som už mala i doma a hlásili mi jeho despotickú vládu. Baróni túžili po starej dynastií, kráľ a lord zároveň oslaboval ríšu, ako len mohol. Eigofeth bol na pokraji kolapsu a to bola moja nádej. Ak sa na moju stranu pridá i domáca šľachta a získam si obyčajný ľud, ako by som mohla prehrať v boji o ríšu ležiacu v troskách?

"Pomstím našu krivdu, otec, prisahám," zašepkala som vetru. Prísahu pomsty a nastolenia spravodlivosti som prvýkrát vyslovila vo chvíli, kedy som pochopila kto som a čo mi bolo vzaté. Odvtedy som ju držala vo svojom srdci, bijúcom len pre jeden jediný cieľ.

Vládca ohňa bol na našej strane. Zhlboka sa nadýchol a fúkol nám do plachiet, takže naše lode už z Ilýrie brázdili úzke more medzi Eigofethom a Farchaliothom veľmi rýchlo. Už zajtra o takomto čase možno budem sedieť na tróne starých kráľov Allaratskej ríše a sledovať tieto lode, ako kotvia v Doranthovskom zálive.

Presne tak, mierila som do Orlieho mesta. Chcela som sa Parrenovi i jeho rodu pomstiť za to, čo urobil mojej rodine a ako sa to dá urobiť lepšie než im vziať domov? Oni mi vzali môj a vzali mi i otca. Moja pomsta bude nekompromisná a krvavá, dám jasne na známosť, kto je tu lady a čo čaká tých, čo sa postavia proti mojej rodine.

Maellaryonovci sa vracali domov.