Prológ

Dnes vládla veľmi priaznivá noc. Nefúkal vietor, ktorý by sa vojakom, hliadkujúcim na hradbách, snažil ukradnúť teplo spod brnenia, mrakov bolo na oblohe len pár, takže polmesiac mohol pokojne osvetľovať okolie, čo len zlepšovalo výhľad. Ak by sa zrazu prihnala armáda (hoci to bolo viac než len nepravdepodobné), videli by ju už z diaľky a mali by čas sa ako-tak pripraviť. Dokonca by pochodujúcich mužov aj počuli, pretože všade v meste vládol pokoj. Obyvatelia boli zalezení doma, čo na neskorú nočnú hodinu nie je príliš prekvapivé, len kde-tu bolo počuť spev nejakých zatúlaných opilcov a v Zálive kráľov sa na vode kĺzalo len pár lodí.

Sir Colger prižmúril oči. Naozaj bola jasná noc. V diaľke zbadal odrážajúce sa striebristé mesačné svetlo od vôd Waethu a ešte ďalej, čo, ako sa hovorí, človek kameňom dohodí do delty rieky, videl blikajúce svetielka mesta Selharys.

Mať tu oheň, dal by doňho ruku za to, že všetky tieto lode sa plavia práve tam alebo na juh od hlavného mesta, kde leží Aeidrien. Lenže vzhľadom na nepodstatnosť toho mesta, určite to bude prvá možnosť. Žiaľ, oheň tu nemal, a tak si nemohol ohriať ruky.

Z jednej vysokej veže sa začalo ozývať zvonenie. Udrelo dvakrát.

Dve hodiny ráno, pomyslel si uľavujúco. O chvíľku mu skončí služba a on bude mať na celý deň voľno. Chvíľu čakal, kým sa konečne dotrepal Jamnal, jeho dobrý priateľ, ktorý nebol ani zamak dochvíľny. "Meškáš," oznámil mu.

"Ja viem," odrazil jeho narážku meškajúci vojak. "Len som sa zdržal doma..."

To už sir Colger vedel, koľká bije. "Už zase si sa pristavil pri víne?"

"Nóóóó, možno?

"V službe nemáme piť, ty trubiroh!" Oboril sa naňho a pokrútil hlavou. Rozhodol sa, že sa nebude rozčuľovať kvôli takémuto chmuľovi. Už sa tešil domov, kedy zalezie do postele k manželke a spolu sa zohrejú, kým budú deti spať ako zarezané. Čím skôr príde, tým skôr bude.

"Už sa to nestane," zamrmlal Jamnal skôr pre seba.

"Keby som ti tak mohol veriť," zasmial sa, keď začal schádzať po schodoch. Nelenil a len čo sa dostal na cestu, nasadil svižné tempo hore kopcom smerom ku hradu. Predtým, ako pôjde opačným smerom, ako práve ide, musí ešte prejsť opevnenia na hrade a až potom si bude môcť odložil v zbrojnici zbroj. Mestská hliadka ju má totiž len prepožičanú, nevlastnia ju.

***

Za menej ako polovicu hodiny mal prejdené i opevnenia na hrade. Začal schádzať po schodoch smerom do zbrojnice. Tá sa nachádzala na prvom poschodí smerom nadol od prízemia, takže si musel prejsť ešte aj po točitom schodisku smerom pod zem, čo ho vždy veľmi deptalo. Každý deň chodil pravidelne do zeme. Akoby nestačilo, že sa do nej dostane i po smrti...

Vyšiel po schodoch zase späť hore, zbroj ho už neťažila, a preto mu to šlo rýchlejšie, keď si uvedomil, že je niečo zle. Všimol si ľudí, čo pobehovali sem a tam ako nejakí blázni a potom začul aj bitie zvonov. Bolo naliehavé, hlasné a najmä poplašné.

Niečo sa dialo.

"Hej, čo sa robí?!" Zakričal na jedného sluhu.

"Vypukol požiar!"

"Požiar? Kde?!"

Odpovede sa mu však už nedostalo.

Sir Colger sa rozbehol spolu s davom von na veľké nádvorie, kde už bolo zhromaždených mnoho a mnoho ľudí - sluhovia, kuchári, vojaci... Všetci stáli a pozerali sa hore, v tvárach sa im zračila hrôza a ženy si zakrývali ústa či dokonca oči, aby tú hrôzu nevideli.

Pozrel sa i on a pochopil, prečo tak činia. Hrad to bol veľký a starý, nie nedobytný, ale schopný vydržať pomerne dosť. Nepostavili ho však, aby odolal plameňom, ktoré ho požierajú zvnútra. Horeli tri krídla na troch poschodiach, jazyky plameňov tancovali ako mladé milenky okolo muža a čierny dym sa nad mestom pomaly menil v mračno. Vďaka bohom, nefúkal vietor, ktorý by mohol oheň rozniesť aj ďalej. Zaujímalo ho, kto tam...

"To sú komnaty Jej Výsosti!" Vykríkla nejaká slúžka.

Všetci zhrozene vydýchli, keď si uvedomili, že tam v tých plameňoch môže byť uväznená lady Naenyra spolu so svojím najmladším synom a dvomi dcérami. Lord Wollys aj s najstarším synom boli v Orlom meste. Uvedomenie si toho zdesenia stačilo na to, aby sa nejeden muž a dokonca aj žena pobral a vyrazil do hradu, aby sa aspoň pokúsil zachrániť svoju milovanú lady s rodinou.

Nechýbal tam ani Colger. Utekal, čo mu sily stačili na jeho päťdesiatnícke kolená. Bežal s mnohými po chodbách a schodoch, prekonávali poschodia a čím vyššie boli, tým bol hukot požiaru jasnejší a teplo citeľnejšie.

Rozdelili sa a každý utekal inam, aby stihli prejsť čo najväčšiu plochu, hoci bolo možné, že rodina bude na jednom mieste spolu, v čo aj dúfali.

Sir Colger rozrazil jedny dvere, z ktorých naňho vyšľahli plamene. Sotva stihol uskočiť a rýchlo si rukami búchal po brade, ktorá sa mu začala chytať. Rýchlo sa obzeral a bežal ďalej, rozrážajúc jedny dvere za druhými, no všade bolo prázdno.

Drevo zapraskalo a priamo pred ním sa strop zrútil a preboril i podlahu. Rachot prehlušil všetky zvuky, plamene sa na chvíľku zmenšili, no hneď nabrali na páľave i sile.

"VAŠA VÝSOSŤ!" Zakričal, čo mu hrdlo stačilo.

Kdesi spredu začul piskľavý výkrik. Nech patril komu chcel, bol v nebezpečenstve, a tak rytier, napriek veľkej diere v podlahe, ktorá viedla kto vie kam, ustúpil a následne sa rozbehol, ako najviac vládal. Na kraji skočil. Zem pod nohami sa mu prepadla tesne pred skokom a on letel horúcim vzduchom, všade okolo seba videl plamene, no podarilo sa mu to a dopadol na druhú stranu. Rýchlo sa rozbehol a vrazil do dvier.

Nepovolili.

Vrazil do nich a ešte raz a ešte raz, no stále držali zatvorené.

"Pomôžte!" Ozval sa z druhej strany zúfalý ženský hlas, ktorý počul mnohokrát, keď lady Naenyra prehovárala k svojmu ľudu.

"Vydržte! Čo drží tie dvere?"

"Ehm...nejaké drevo, horiace drevo!"

Zahrešil a znovu plecom udrel do dverí, zavŕzgali, ale inak nedali na známosť, že by sa ich jeho snaha nejako dotkla. Boli to silné dvere, veď, koniec koncov, viedli do kráľovských komnát. "Nemôžete začarovať alebo čo?" Každý vedel, že Maellaryonovci sú druidi a tí ako jediní spomedzi všetkých ovládali mágiu.

"Skúšala som to..."

Tu niečo nie je v poriadku... Nemal na mysli oheň, ktorého teplo už začínal cítiť na chrbte, ale mal v žalúdku taký pocit. A tento pocit ho ešte nikdy nezradil. Niečo nie je tak, ako má byť.

Oheň prešiel po blízkej stene a chytili sa aj dvere. Colger to skúsil využiť a zo všetkých síl do nich kopol nohou. Vyleteli z pántov a spadli skrz veľký trám, čo bol na zemi. Rýchlo sa poobzeral a zbadal zlatovlasú ženu v čiernych šatách, ako kľačí na zemi a v objatí zviera tri deti - jednou rukou dve dievčatá, ktoré akoby matke z oka vypadli a na druhej ruke držala perinku, v ktorej musel byť jej najmladší syn. Kričal tak, že to bolo počuť lepšie ako požiar.

"Poďte, rýchlo! Nemáme čas..."

Podlaha nebezpečne zavŕzgala a prepadla sa mu priamo pod nohami. Rýchlo sa natiahol, zachytil o poloobhorený trám. Oblapil ho oboma rukami. Spredu k nemu doľahli výkriky, zatiaľ čo on sa snažil dostať k podlahe skôr, ako to drevo povolí.

Lady Naenyra dala nemluvňa dievčatám a postavila sa, stihla urobiť k nemu len tri kroky, keď zrazu stuhla a pozrela sa kdesi zaňho.

Popri Colgerovi prešla postava v čiernom plášti, tvár jej halila kapucňa, no v ruke zvierala fakľu.

"TY?!" Opýtala sa s tónom, v ktorom sa miešal hnev so zmätkom a zároveň pochopením. Vedela, o koho ide?

Načo mu je tu fakľa? A prečo tam len tak stojí a nepomôže? Len čo si otázky položil, mal na ne odpoveď. Boli jasnejšie ako samotný bezoblačný deň.

"Hej!" Zakričal naňho priškrtene.

Muž sa prudko otočil a až teraz si všimol, že v druhej ruke zviera dýku.

Ľutoval, že naňho upozornil. "Nechaj ich!"

"Drž hubu, starec a skap už konečne!" Zavrčal mužský hlas a kopol rytiera do hlavy. Trhlo ním a pocítil, ako stráca silu v rukách. Trám sa mu vyšmykol a on sa zrútil do plameňov, no ešte predtým, ako všetko pohltila nekonečná bolesť, začul aj desivé výkriky zhora. Veľmi dobre vedel, čo sa tam stalo.

To bola jeho posledná myšlienka na tomto svete.